Holandský filmár Michaël Dudok de Wit prichádza vo svojom prvom celovečernom projekte s očarujúcim a dojemným zážitkom.
Holandský režisér Michaël Dudok de Wit patrí k mojim obľúbeným tvorcom, čo sa týka animovaného filmu. Jeho predchádzajúce kúsky sú poetické, citlivé, fantaskné aj vtipné. Ak by som ich mal stručne opísať, použil by som (možno paradoxné) slovné spojenie melancholicky úsmevné. Ak ste jeho krátke počiny nevideli, určite si niekedy zapátrajte na internete. Oplatí sa to. Na The Red Turtle som sa teda veľmi tešil, ale zvedavosť sa u mňa miesila s miernou obavou. De Wit sa totiž „na staré kolená“ odhodlal prvýkrát vstúpiť na pole celovečerných filmov. Režisér na svojej novinke pracoval približne od roku 2008 a pomocnú ruku mu podal aj samotný Hayao Miyazaki a jeho štúdio Ghibli.
Dej je jednoduchý. Muž uprostred búrky stroskotá a more ho vyplaví na opustený ostrov. Spoločnosť mu robia len kraby a čajky. Najprv sa zo všetkých síl snaží prežiť, neskôr však začne dumať, ako by sa zo svojej nezávideniahodnej situácie dostal. Na vlastnoručne postavenej plti sa snaží z ostrova niekoľkokrát odísť, lenže niečo (čo nevidí) mu loď vždy zničí. Ukáže sa, že to niečo je záhadná červená korytnačka. Muž sa na nej najprv snaží vybiť svoj hnev, napokon sa však upokojuje a zmieruje so svojím osudom.
V prípade, že ste videli nejaké staršie kraťasy Michaëla Dudok de Wita, budete nadšení, pretože aj vo svojom celovečernom projekte zostal sympaticky „svoj“. Tipujem však, že väčšina z vás režiséra až tak nepozná, takže sa rozpíšem trochu konkrétnejšie. The Red Turtle je veľmi špecifický animák a rozhodne nie je určený pre deti. Nie preto, že by obsahoval nejaký nevhodný obsah, skôr hrozí, že vám vaše ratolesti začnú v kine pochrapkávať. Tempo je veľmi pomalé a režisér sa nikam neponáhľa. Film oplýva jednoduchou, ale krásnou animáciou so zmyslom pre presnosť a detail. Je kompletne bez dialógov, napriek tomu sa dá veľmi dobre pochopiť, o čom tá ktorá postava premýšľa a čo cíti. Oficiálne materiály tvrdia, že The Red Turtle je „fantasy“. S tým sa dá do istej miery súhlasiť, hoci pre niektorých môže toto označenie pôsobiť mierne zavádzajúco. Príbeh je skôr magicko-realistický, pretkaný snovými scénami a jemnou melanchóliou. Miestami môže vzdialene pripomenúť spomínaného Miyazakiho. Žiadne fantazijné a akčné orgie však nečakajte. Režisér vo svojej novinke predstavil lyrický príbeh, určený hlavne trpezlivým a premýšľavým divákom. Z režisérovej doterajšej filmografie sa atmosférou asi najviac podobá jeho Oscarom ocenenému kraťasu Father and Daughter z roku 2000. Skrátka taká animovaná artovka v najlepšom slova zmysle.
Je neuveriteľné, koľko dokáže de Wit vyjadriť bez toho, aby si pomáhal dialógmi. Jeho dielo je úchvatnou a dojemnou meditáciou o nádeji, ľudskej osamelosti a vyrovnávaní sa s ňou, ako aj o univerzálnych pravdách: kolobehu života, zmierení či potrebe vzájomnej pomoci a spolupatričnosti. Na pustom ostrove sa nám tak odohrá celý cyklus ľudského života, so všetkými radosťami aj strasťami. Banálne? Nemyslím. Skôr priezračne jasné a hlboko ľudské. Mnoho aspektov navyše ostáva otvorených diváckej intepretácii, základné jadro je však podľa mňa veľmi dobre pochopiteľné pre každého. Aj vďaka tomu je The Red Turtle na mnohých miestach nefalšovane úprimným emocionálnym zážitkom, zbaveným akejkoľvek podliezavej infantility.
Michaël Dudok de Wit teda rozhodne nesklamal. Všetko dobré zo svojich krátkych diel pretavil v klenot, ktorý pôsobí v záplave rádobyvtipných digitálnych umelín ako zjavenie. Pokiaľ máte radi pomalé filmy s citom pre atmosféru, The Red Turtle by vám nemal uniknúť. Osobne by som de Witovi veľmi prial Oscara (o nomináciu sa hádam báť nemusíme). Zaslúžil by si ho plným právom. 9/10
