Ak chceš zmeniť svet, musíš začat od seba.
Určite to poznáte. Sú ľudia, ktorí sú proste nepríjemní bez príčiny. Úradníčka v zdravotnej poisťovni, pracovníčka na študijnom, vrátnik v školskom vestibule. Nejdem generalizovať, ale kedy naposledy ťa nejaká úradníčka privítala v okienku milým slovom a bez problémov vybavila to, čo si potrebovala? Asi nikdy. Ja som sa jedného dňa rozhodla, že sa voči takýmto ľuďom obrním. Čím? Úsmevom a milým správaním, presne ako spieva Selena Gomez, "Kill them with kindness" (zabi ich svojou milotou). A predstav si, ono to naozaj funguje.
Je pondelok ráno a trmácam sa v aute do práce. Meškám, pretože bratislavská doprava je v pondelky (alebo utorky, stredy, piatky) veľmi zradná. Keďže kanceláriu mám v centre mesta a šéf sa s parkovacími miestami pre zamestnancov netrápi, uvažujem, kde zaparkujem. Mám riskovať odťah za 50, alebo si zaplatím parkovanie pred hotelom za 5eur na hodinu? Je pred výplatou, a tak sa mi nepozdáva ani jedna možnosť. Skúšam teda neďaleké parkovisko.
Prichádzam. Žiadne luxusné parkovisko s bezpečnostnými kamerami, či závorami na senzor. Iba kus zeme s jamami a malá, drevená búda a v búde pán pofajčievajúci cigaretku. Zaparkujem a čakám. Keďže ani po pár minútach neprichádza, vydám sa k búdke. „Krásne dobré ránko sa praje,“ poviem s extrémne pozitívnou energiou v hlase. Na pána to však moc nefunguje. Vrčí po mne, aby som mu nadiktovala ŠPZku, ktorú nerozumie, takže si mám prestať šomrať popod nos. Potom nadáva, že mu vopred neviem povedať, koľko sa na parkovisku zdržím. No a úplne ho doráža, že nemám presne 4,40eur v drobnom a musí mi vydávať z 5 eurovky. Katastrofa.
Všetko vybavené, už-už sa idem otočiť na päte, keď na mňa pán vrátnik pozrie a pýta sa: „Ako ste ma to pozdravili, keď ste prišli?“ „Krásne dobré ránko sa praje,“ zopakovala som premotivovaný pozdrav. „Tak takto milo ma tu ešte nikto nepozdravil,“ sťažuje sa postarší pán, ktorému sa z tváre pomaly vytrácajú nervozita a kŕč. Pozerá na mňa a s (decentným) úsmevom mi vraví: „Mali by ste chodiť častejšie, odteraz tu totiž môžete parkovať zadarmo.“ No a ja odvtedy naozaj parkujem zadarmo v centre Bratislavy. A ušetrím niekoľko desiatok eur mesačne. Vždy keď prídem, s pánkom vrátnikom si len kývneme, občas sa zastavím na kus reči, zapálim si s ním cigu a on mi porozpráva o vnúčatách.
Možno si hovoríš, že to je blbosť, že to je náhoda. Alebo sa pýtaš, prečo by si mala byť milá na niekoho, kto je neprijemný? No lebo s takýmito ľuďmi sa stretávaš často. Možno dennodenne. Sú to zväčša ľudia frustrovaní prácou, ktorí sa dlhoročne stretávajú s nepríjemnými osobami a len zrkadlia to, ako sa k nim správajú ostatní. A ty sa môžeš vytáčať, hádať sa, mračiť sa, kaziť si nimi náladu. Alebo sa môžeš usmiať, povzniesť sa a šíriť toľko dobrej energie, až ich z toho hodí o zem. A možno niektorých aj zlomíš, ako ja uja vrátnika na parkovisku. A to je strašne super pocit. Nemám magisterské vzdelanie z medziľudských vzťahov ani právo niekoho poučovať. Chcem ťa iba poprosiť, aby si to skúsila. Skúsila sa usmiať a byť na nich milá na vrátnikov, na úradníčky, na predavačky, na anonymných internetových haterov. Rieš situácie s pozitívnym prístupom. Veď ak chce človek zmeniť svet, musí začať od seba.
Máš aj ty svoj trik ako si udržať počas dňa dobrú náladu a nevytáčať sa? Napíš nám do komentárov.
