Wannsee je miestom smrti, i keď tam nezabili ani jednu obeť holokaustu
Konferencia vo Wannsee bola epizodickou etudou v dejinách druhej svetovej vojny, ktorá trvala približne 90 minút. Napriek tomu je to ukážka tej najväčšej zverskosti, akej sú ľudia schopní. Do dejín holokaustu a najväčšieho zločinu v histórii sa týchto 90 minút zapísalo veľkými a tučnými písmenami. Počas porady vysokých pohlavárov nacistického režimu sa totiž rozhodlo o osude miliónov…
Wannsee
Na predmestí Berlína sa nachádza jazero Wannsee. Pri jeho brehoch sa 20. januára 1942 stretli významní nacistickí funkcionári, aby rozhodli o osude európskych Židov. Síce sa toto stretnutie zameriavalo výhradne na Židov, závery porady zasiahli aj ostatných väzňov nacistických vyhladzovacích táborov.
Ernst Marlier vo svojej vile
Dom, v ktorom sa stretnutie uskutočnilo, je vila postavená v roku 1915. Dal ju vybudovať Ernst Marlier, majiteľ mnohých farmaceutických tovární v Nemecku. Skutočnosť, že si dovolil kúpiť obrovské pozemky a budovať na nich vilu v industriálnom štýle v čase zúriacej prvej svetovej vojny, svedčí o tom, že vojna sa jeho podnikania nijako výrazne nedotkla. Ba priam naopak, keďže podnikal vo farmaceutickom priemysle, vojna bola pre jeho biznis zlatým teľaťom. Marlier však vyrábal množstvo pofidérnych liekov, ktoré nemali žiadne účinky na pacientov, ba často pre nich boli skôr škodlivé. Dostal sa tak po vojne do množstva sporov a súdnych treníc, čím jeho podnikanie utrpelo. Medzi majetkom, ktorého sa musel zrieknuť, bola aj vila vo Wannsee.
Interiér Marlierovej vily vo Wannsee
Novým majiteľom sa stala akciová spoločnosť Norddeutsche Grundstücks Aktiengesellschaft, v ktorej predstavenstve sedel aj finančník Friedrich Minoux. Vedenie tejto spoločnosti malo podiel takmer v každom podstatnom rezorte nemeckého hospodárstva. Predstavitelia spoločnosti sa hlásili k pravicovej klike v nemeckej politickej reprezentácii. Odmietali Weimarskú republiku (nástupnícky štát Nemeckého cisárstva po prehranej vojne) a snažili sa nastoliť direktórium (dočasnú diktatúru vedúcu k stabilizácii Nemecka).
Friedrich Minoux
Minoux sa začiatkom 20. rokov minulého storočia stretal s poprednými predstaviteľmi nemeckej pravice, ktorých reprezentovala najmä autorita generála prvej svetovej vojny - Ericha Ludendorffa. Minoux sa niekoľkokrát stretol s Ludendorffom i Hitlerom, no ich vzájomné názory sa rozchádzali práve v otázkach antisemitizmu. Na rozdiel od vodcov pravice si Minoux, nevedel predstaviť likvidáciu židovských finančníkov bez dôsledkov na nemecké hospodárstvo. Čoskoro preto ambície vo vrcholovej politike opustil a venoval sa hospodárskym otázkam spoločnosti. Tam sa tiež dostal do sporov, ktoré napokon viedli k jeho odchodu v roku 1937.
Interiér Minouxovej vily
Vila vo Wannsee sa stala jednou z častí dedičstva po spoločnosti, ktorú budoval. Minoux sa však zakrátko dostal do problémov a bol usvedčený zo sprenevery miliónov ríšskym mariek. Výsledkom bol súd, ktorý ho uznal vinným a v roku 1941 sa dostal na niekoľko rokov do väzenia, stratil výraznú časť majetku, musel zaplatiť mastné pokuty a stratil aj ďalšie občianske práva.
Erich Ludendorff
V tom čase do hry vstupuje nadácia Nordhav, ktorú založil v roku 1939 šéf štátnej bezpečnosti Reinhard Heydrich. Minoux vilu predal tejto nadácii. Suma 1,95 milióna ríšskych mariek bola celkom veľkorysá, keď vezmeme do úvahy, že Heydrich mal reálne možnosti, aby vilu získal aj inými prostriedkami… Minoux vilu zdedil od spoločnosti, ktorú opustil v roku 1937 (v skutočnosti za ňu teda nezaplatil nič) a Minouxova pôvodná spoločnosť získala celý majetok za 2,3 milióna ríšskych mariek. Heydrich mal plán vo vile vybudovať zotavovňu pre príslušníkov štátnej polície a SS, čo sa mu napokon v krátkom čase aj podarilo. Do dejín však táto stavba ešte len mala vstúpiť…
Porada vo Wannsee
Ako už bolo naznačené, všetko sa rozhodlo v priebehu 90 minút počas porady 20. januára 1942. Zúčastnilo sa jej 15 nacistických funkcionárov, aby prediskutovali konečné riešenie tzv. židovskej otázky. Európske židovstvo bolo v tom čase už zdecimované antisemitskou politikou nacistov vo všetkých okupovaných krajinách. Ich sústreďovanie do koncentračných táborov bolo, takpoviedac, samozrejmosťou hneď zo začiatku. Patrilo to napokon k jedným zo základných pilierov nacistickej politiky. Dobytčie vagóny jazdili po Európe a zvážali Židov na presne určené miesta. Podmienky v týchto táboroch boli skutočne hrozné. Úmorná práca, neľudské zaobchádzanie s väzňami, strašné životné podmienky, psychické i fyzické týranie, ktoré si vyžiadali obete na životoch. To všetko platilo už pred stretnutím vo Wannsee. V čom bolo teda stretnutie vo Wannsee výnimočné?
Na porade sa definitívne rozhodlo o vyhladení európskych Židov. Znamenalo to, takpovediac, zavŕšenie nacistického úsilia o definitívne vyriešenie tohto problému. Zavraždení mali byť všetci Židia, ktorí sa dostali do spárov nacistickej mašinérie, teda bez ohľadu na vek, pohlavie, (pôvodnú) štátnu príslušnosť a podobne. Vo Wannsee sa tiež diskutovalo aj o praktických krokoch tohto projektu. Nebola to teda iba diskusia, ktorá by skončila síce s hrozným, no prakticky nedoriešeným záverom. Práve naopak. Nacisti mali dokonale vybudovaný systém odstraňovania politicky a ideologicky nepohodlných ľudí. Doposiaľ sa však nepočítalo s ich okamžitým a priemyselným vyhladením. Wannsee bola prelomová práve v tomto ohľade, keďže Heydrich na ňu pozval väčšinu dôležitých funkcionárov zo všetkých podstatných ministerstiev a úradov v Ríši. V otázke likvidácie Židov si navyše SS zabezpečila rozhodujúce slovo, čím sa vyriešili dlhotrvajúce kompetenčné spory, ktoré nacistickej správe robili vrásky hlavne na východných okupovaných územiach.
Záber z TV filmu Conspiracy (2001), ktorý sa venuje porade vo Wannsee
Jediné, čo sa Heydrichovi napriek enormnej snahe nepodarilo definitívne vyriešiť, bola otázka tzv. “miešancov”. Osoby, ktoré mali čiastočný židovský pôvod (jeden z rodičov alebo starých rodičov bol preukázateľne Žid) alebo žili v zmiešanom manželstve (manželstvá árijcov a Židov), boli zo záverov porady dočasne vyňaté. Ich osud sa mal spečatiť na ďalších rokovaniach. Napokon zostávala táto otázka otvorená takmer až do konca vojny, i keď jednotky SS často postupovali úplne autonómne a vraždili aj tieto osoby. Židia zo zmiešaných manželstiev boli hromadne likvidovaní až ku koncu vojny.
Dôsledky porady vo Wannsee boli hrôzostrašné
Hitler, Himmler a ani ďalší čelní predstavitelia Ríše sa na porade nezúčastnili. Z toho vyplývajú dve podstatné skutočnosti. Hitler závery vo Wannsee odobril už skôr, čím Heydrich počas porady aj argumentoval. Niet sa čomu diviť, veď Hitler sa ešte pred vojnou nechal mnohokrát počuť, že židovská otázka má iba jedno riešenie (takmer nikdy sa nevyjadril jasne, no z jeho postojov bolo zrejmé, čo vodca antisemitizmu svojimi výrokmi mieni). O osude Židov sa teda rozhodlo v Hitlerovej pracovni, pretože Vodca musel byť o všetkom informovaný a každá väčšia akcia musela mať jeho požehnanie. Z toho plynie aj druhá skutočnosť. Wannsee rozhodla o praktických krokoch vraždenia. Kým Hitler iba fantazíroval a jeho plány zostávali skôr na papieri, účastníci konferencie vo Wannsee mali za úlohu pretaviť tieto plány do praktickej podoby. To sa nacistom, bohužiaľ, aj podarilo. A medzi prvými, ktorí za výsledky rokovania vo Wannsee zaplatili životom, boli slovenskí Židia.
Kto bol kto
Reinhard Heydrich
Šéf Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti (RSHA) a úradujúci Protektor Čiech a Moravy. Porade na základe poverenia Adolfa Hitlera predsedal. Väčšina praktických návrhov pochádzala z jeho hlavy a príprav. Heydrich sa ich plného uplatnenia nedožil, keďže bol o pár mesiacov zavraždený počas operácie Anthropoid v Prahe. Atentát uskutočnili československí parašutisti Jan Kubiš a Jozef Gabčík.
Adolf Eichmann
Riaditeľ Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti a jeden z hlavných architektov holokaustu. Eichmann mal na starosti deportácie Židov z väčšiny okupovaných krajín, ktoré riadil osobne (napr. Maďarsko) alebo prostredníctvom svojich poradcov (napr. Slovensko). Informácie o konferencii pochádzajú zo správy, ktorej je autorom. Správu však musel niekoľkokrát prerobiť, pretože sa nepozdávala jeho šéfovi Heydrichovi. Do správy sa tak nedostali mnohé dôležité informácie, ktoré by bližšie osvetľovali napríklad osobné postoje a návrhy jednotlivých účastníkov porady. Známy je aj tým, že sa mu na konci vojny podarilo uniknúť do latinskej Ameriky. Tam bol začiatkom 60. rokov vypátraný (v Argentíne) a unesený Mossadom do Izraela. V Izraeli bol odsúdený na trest smrti obesením.
Wilhelm Stuckart
Štátny tajomník Ríšskeho ministerstva vnútra a právnik z povolania sa v rámci svojho rezortu podieľal na vypracovaní takmer všetkých právnych opatrení, ktoré sa týkali osôb židovského pôvodu (napr. Norimberské zákony). Podieľal sa na zbavení všetkých občianskych a osobných práv Židov, čo bol v podstate prvý krok vedúci k totálnej likvidácii týchto osôb. Zasadzoval sa tiež za okamžitú sterilizáciu Židov, ktorí žili v zmiešaných manželstvách. Zomrel v roku 1953 pri dopravnej nehode neďaleko Hannoveru. Táto dopravná nehoda je pripisovaná Mossadu.
Otto Hofmann
Šéf Hlavného úradu pre rasové a osídľovacie záležitosti SS vo východných okupovaných územiach. Hofmann mal na starosti rasové previerky osôb, ktoré sa dostali pod správu nacistických úradov. Jeho podiel na kriminálnej germanizačnej politike bol teda enormný, čo napokon preukázal aj počas porady vo Wannsee, kde sa zasadzoval za okamžité vyriešenie celého židovského problému bez rozdielov, teda aj s vyriešením tzv. “miešancov”. Po vojne bol odsúdený na dlhoročné väzenie, no už v roku 1954 bol na základe amnestie prepustený. Zomrel vo veku 86 rokov v pokoji doma.
Heinrich Müller
Veliteľ Tajnej štátnej polície (Gestapo) mal na svedomí množstvo zločinov proti ľudskosti. Priamo podliehal Heydrichovi, no Gestapo bolo v mnohých oblastiach samostatnou zložkou nacistickej mašinérie. Müller dával príkazy k špeciálnemu zaobchádzaniu s politickými väzňami (vraždenie) po celej, nacistami ovládanej, Európe. Aktivity namierené voči Židom boli takisto súčasťou práce Gestapa, pričom tu si tajná polícia počínala omnoho tvrdšie. Neskôr stál aj za rozkazmi určenými pre pohotovostnné oddiely - Einsatzgruppen - ktoré sú známe svojimi vojnovými zločinami na civilnom obyvateľstve. Müller zmizol v roku 1945 v troskách Berlína a od vtedy je nezvestný.
Josef Bühler
Štátny tajomník Úradu generálneho guvernéra v Krakove bol priamo zodpovedný za rasovú a diskriminačnú politiku v okupovanom Poľsku. Poľská židovská komunita patrila k najväčším v Európe a nacistom sa ju podarilo takmer úplne zničiť. Poľské getá boli známe svojou brutalitou už pred Wannsee, no na základe porady malo pre týchto ľudí prísť ešte čosi horšie. Bühler vo Wannsee naliehal, aby sa s konečným riešením začalo práve v okupovanom Poľsku, keďže tu neboli žiadne problémy s transportmi. V roku 1948 bol v Krakove odsúdený na trest smrti a popravený.
Karl Eberhard Schöngarth
Veliteľ bezpečnostnej polície, civilnej rozviedky a kontrarozviedky pre celé územie Generálneho Gubernátu. Praktiky jeho podriadených mali výrazný vplyv na likvidácii poľského židovstva, no stál aj za vznikom Einsatzkommanda, ktoré operovalo v Haliči a v oblasti Ľvova zavraždilo približne 4000 Židov. Schöngarth aktívne vstupoval do všetkých protižidovských opatrení a zasadzoval sa aj vo Wannsee za rýchle vyriešenie problému. V roku 1946 bol popravený za vraždu spojeneckého pilota.
Rudolf Lange
Kapitán bezpečnostnej polície, civilnej rozviedky a kontrarozvietky. Bol najnižšie postaveným dôstojníkom, ktorý sa zúčastnil porady. Za jeho pozvaním stáli hlavne Langeho výsledky. Do Wannsee bol pozvaný hlavne ako odborník a praktik v oblasti masových vrážd. Lange velil Einsatzgruppe A, ktorá postupovala za Wehrmachtom do Pobaltia. Hrôzostrašné bolo hlavne vyčíňanie týchto jednotiek v Lotyšsku, kde sa Lange osobne podieľal na vraždách v Rige. Lange zmizol pri obrane Poznane vo februári 1945, pričom nie je vylúčené, že spáchal samovraždu.
Gerhard Klopfer
Riaditeľ odboru straníckej kancelárie NSDAP mal vo Wannsee zastupovať záujmy štátostrany a ideológiu národného socializmu. Bol podriadený Martina Bormanna a patril tak k jedným z najlepšie informovaných úradníkov v Ríši. Jeho odbor sa zaoberal práve rasovými a národnostnými otázkami a vo Wannsee sa rovnako zasadzoval za kompletné vyriešenie problému, teda vrátane “miešancov”. Po vojne bol oslobodený a denacifikovaný, to znamenalo, že bol označený za osobu s nižším stupňom previnenia. Zomrel v pokoji v roku 1987.
Georg Leibbrandt
Riaditeľ Ríšskeho ministerstva pre obsadené územia na východe sa zasadzoval za vyriešenie rasových a národnostných otázok vo východných okupovaných územiach. Už rok pred Wannsee sa zúčastňoval na menších poradách, ktoré mali urýchliť genocídu Židov. jeho úlohy boli hlavne praktického charakteru, mal zabezpečiť plynulý a bezproblémový priebeh holokaustu na východe. Po vojne bol uväznený, no zakrátko ho prepustili. Zomrel v pokoji bez ďalšieho vyšetrovania v roku 1982.
Alfred Meyer
Štátny tajomník Ríšskeho ministerstva pre obsadené územia na východe bol vo Wannsee z dôvodu, že bol tajomníkom ríšskeho ministra Alfreda Rosenberga a na ním spravovaných územiach genocída už prebiehala. V oblastiach Sovietskeho zväzu, ktoré boli v Meyerovej pôsobnosti totiž už operovali Einsatzkommandá. Meyer vo Wannsee vyslovil určité pochybnosti, no tie sa týkali hlavne toho, aby nebolo ostatné obyvateľstvo príliš znepokojené priebehom konečného riešenia. V roku 1945 spáchal samovraždu.
Roland Freisler
Štátny tajomník Říšskeho ministerstva spravodlivosti bol vo Wannsee prítomný, aby napomohol ľahkému byrokratickému priebehu genocídy európskych Židov. Ministerstvo spravodlivosti sa podieľalo na likvidácii občianskych práv Židov už pred vojnou a Freisler patril k výkonným článkom legislatívnych nariadení. Zároveň bol prezidentom Ľudového súdu a nesie tak zodpovednosť aj za tisíce rozsudkov s politickými väzňami. Zomrel v roku 1945 v Berlíne počas jedného z náletov spojeneckých bombardérov.
Erich Neumann
Štátny tajomník pre Úrad štvorročného plánu, v ktorom zastupoval ministerstvo hospodárstva, práce, financií, dopravy a oblasť zbrojenia. Už z tohto výpočtu je zrejmé, že úspešná genocída predpokladala efektívnu činnosť v týchto oblastiach. Neumann bol zároveň Göringov zástupca vo Wannsee a mal dohliadnuť na to, aby holokaust prebehol rýchlo a úspešne, no zároveň, aby nenarušil hospodárstvo Nemecka. Neumann preto vyslovene žiadal, aby do konečného riešenia zatiaľ neboli zapojení väzni, ktorí boli dôležití ako pracovná sila v nemeckom hospodárstve. Po vojne bol uväznený, no zakrátko bol prepustený pre chorobu. Zomrel v roku 1952.
Martin Luther
Štátny tajomník Ríšskeho ministerstva zahraničia bol vo Wannsee ako priamy zástupca ministra von Ribbentropa. Vo Wannsee sa zaoberal hlavne diplomatickými dôsledkami holokaustu a preto navrhol, aby sa holokaust zatiaľ orientoval výhradne na územia, ktoré má Nemecko pod svojou správou dlhšie obdobie. Vystríhal pred neuváženým postupom v západnej Európe, pričom prízvukoval, aby v tejto oblasti boli nemecké úrady opatrnejšie. Jeho ďalšou úlohou bolo presvedčiť nemecké satelitné štáty, aby odovzdali svojich Židov pod nemeckú správu (ako prvý tak urobili Slováci v marci 1942). V roku 1943 sa pokúsil zvrhnúť Ribbentropa, za čo bol poslaný do koncentračného tábora Sachsenhausen. Zomrel krátko po oslobodení tábora v roku 1945.
Friedrich Wilhelm Kritzinger
Štátny tajomník ríšskeho kancelára sa vo Wannsee zúčastnil ako priamy zástupca kancelárie ríšskeho kancelára, teda Adolfa Hitlera. Kritzinger patril rovnako medzi horlivých antisemitov, čo dokázal pri rôznych likvidačných opatreniach, ktoré Židov zbavovali ľudských práv. Vo Wannsee však vystupoval skôr proti konečnému riešeniu. Po porade vo Wannsee podal demisiu, ktorá bola kancelárom zamietnutá. Väčšina historikov sa domnieva, že to bol jediný otvorený nesúhlas so závermi medzi účastníkmi konferencie. Nedochovali sa žiadne Kritzingerove osobné postoje, kde by svoje stanovisko bližšie vysvetľoval. Pri Norimberskom procese vystupoval ako svedok a otvorene priznal zločinecký charakter rokovania vo Wannsee, svoju účasť na ňom a tiež sa vyjadril, že pociťuje hanbu za zločiny nacistického režimu, ktorého bol súčasťou. Zomrel na následky choroby v roku 1947.
