Prvé a posledné víťazstvo domorodých Indiánov v boji proti útlaku.
Príchodom kolonizátorov z Európy do Severnej Ameriky prišlo k stretu dvoch svetov – sveta prisťahovalcov a sveta Indiánov. Od začiatku kolonizácie sa snažili Európania o to, aby sa Indiáni vzdali svojich území v ich prospech. Spočiatku obe strany hľadali spôsob spolužitia a medzi rokmi 1778 - 1781 bolo uzavretých až 370 zmlúv, v ktorých sa indiánske kmene oficiálne vzdávali svojich území. Bielym tváram však nestačil ani fakt, že zákonom z roku 1830 o presune pôvodných obyvateľov do tzv. indiánskych rezervácií ich vytláčali čoraz viac na západ do oblastí s neúrodnou pôdou, kde ich nútili žiť v neľudských podmienkach. Počínali si čoraz nenásytnejšie a uzavreté zmluvy sa čoraz častejšie porušovali, kvôli zlatu, pôde, či stavbe železníc. Napätie medzi Američanmi a Indiánmi sa tak stále vyostrovalo a vyúsťovalo do tzv. indiánskych vojen. Jedným z týchto konfliktov bola aj Veľká Siouxská vojna, v rámci ktorej sa 25. júna 1876 odohrala aj najznámejšia bitka medzi modrokabátnikmi a červenokožcami - bitka pri rieke Little Bighorn.
Rovnako ako mnoho iných indiánskych kmeňov, aj kmeňový zväzok Siouxov podpísal s americkou vládou zmluvu, podľa ktorej im naveky pripadlo územie v Čiernych horách v severnej Dakote. Problém však nastal už šesť rokov po podpísaní tejto zmluvy, keď sa na tomto území objavili náleziská zlata. Vidina bohatstva mala väčšiu silu ako kus papiera a tak dochádzalo zo strany belochov k narúšaniu tohto regiónu. Preto Sediaci býk – šaman a Splašený kôň – náčelník, vodcovia Siouxov sa vzbúrili a odmietli sa v zime presťahovať so svojimi ľuďmi do iných rezervácií, aby tak hájili svoj spôsob života. Vznikla výhodná zámienka pre americkú vládu na začatie konfliktu. Navyše, keď celá rada kmeňov zámerne zmeškala federálnu lehotu k presunu do rezervácie, armáda USA vyslala generálov Terryho a Crooka ako trestnú výpravu. Pod vedením Terryho mal zasiahnuť aj Custer a jeho 7. kavaléria, pričom 25. júna 1876 Custer jasne odignoroval plán svojho nadriadeného počkať na vojsko plukovníka Gibbona kvôli zahájeniu spoločného útoku na indiánsky tábor v údolí pri rieke Little Bighorn. Arogantne ignorujúc rady svojich zvedov, veriac vo vlastnú neporaziteľnosť a prevahu vo výzbroji podcenil Indiánov a túžiac po sláve na nich zaútočil sám.
Takto boli v Little Bighorne jeho sily v menšine a vojakov v boji rýchlo zmasakrovali. Samotná bitka sa stala známa ako Custerovov posledný odpor, pričom nešlo o nič iné ako o grandiózne víťazstvo Indiánov nad elitným americkým vojskom. Toto víťazstvo však v celkovom súčte vojny nič neznamenalo, práve naopak. Urobilo Indiánom skôr medvediu službu. Masaker dal totiž prisťahovalcom len ďalšiu príčinu k tvrdšiemu prenasledovaniu domorodcov, ktorí sa im buď vzdali alebo ušli do Kanady. Príčiny prepuknutia bitky aj jej dôsledky sú pomerne jasné, čo je však zahalené tajomstvom je jej presný priebeh. S istotou možno povedať len to, že Custer rozdelil kavalériu na štyri časti medzi seba, majora Rena, kapitána Benteena a kapitána McDougala. Major Reno mal približne so 175 mužmi uskutočniť prvý útok a zmiasť nepriatelia. Benteen dostal k dispozícii 115 mužov a ich úlohou bolo preskúmať priľahlé okolie Little Bighornu a znemožniť Indiánom prípadný útek, a potom sa vrátiť vypomôcť v boji. Custer si nechal najväčšiu časť siedmej kavalérie pod svojim velením s cieľom zaútočiť na stred indiánskeho tábora. Ako sa však ukázalo v ten deň nič nevychádzalo podľa Custerových predstáv a 25. jún 1876 sa zapísal do dejín USA ako čierny deň. Začalo to tým, že McDougal sa pri pochode s rotou 7. kavalérie oneskoril so zásobami.
Osudy Custera a jeho 200 mužov ostávajú zahalené rúškom tajomna, pretože z účastníkov Custerovho posledného odporu prežil iba jeden člen výpravy - kôň Komanč. V tábore stálo okolo dvetisíc stanov a taký istý bol aj počiatočný chybný odhad počtu indiánskych bojovníkov. Custer preto vyslal dvoch poslov kvôli urýchleniu príchodu zásob a Benteenovej skupiny. Správa s obsahom "Benteen príď. Veľká dedina. Prines zásoby..." pričom pokyn o zásobách zopakoval dvakrát, svedčí o fakte, že si uvedomoval protivníkovu presilu už pred začiatkom samotného boja. Táto správa z 15:30 je poslednou doloženou informáciou o Custerovi a jeho mužoch, všetko ďalšie sú už len domnienky. Po vyslaní poslov prepustil tiež arikarských zvedov (z kmeňa Čiernych vrán), ktorí svoju úlohu - vyhľadanie indiánskeho tábora už úspešne splnili. Ako posledný odišiel najmladší z nich, sedemnásťročný Curley. Opustil bojisko presne v momente začiatku boja modrokabátnikov s Indiánmi, pričom jeho priebeh potom pozoroval z neďalekého pahorku. Hlavne na základe Curleyho svedectva a archeologických výskumov sa mohli takmer po sto rokoch čiastočne zrekonštruovať udalosti na tomto bojisku. Tento výskum vyvrátil tradičný výklad posledného boja Custrových piatich stotín siedmej kavalérie. Predpokladalo sa, že zišli pri prvej vhodnej príležitosti z hrebeňa k rieke, kde ich zaskočila indiánska presila. Tá ich donútila ustúpiť na stráň nad riekou, kde poslední vojaci padli po tom, čo im v obkľúčení stoviek nepriateľov jednoducho došla munícia.
Avšak v skutočnosti sa ukazuje, že Custer urobil osudovú chybu v tom, že svojich mužov rozdelil na ešte menšie skupiny. Dole k rieke poslal len jednu či dve roty, asi kvôli tomu, aby vypomohol Renovi, pretože z hrebeňa musel vidieť jeho zložitú situáciu, možno aj preto, aby zabránil indiánom prekročiť rieku. Renovi sa totiž Indiánov absolútne nepodarilo prekvapiť, naopak prekvapili oni jeho. Ihneď po tom, ako sa mu podarilo prekročiť rieku, sa naňho doslova vyrútilo 500 protivníkov a zatlačili ho do obrany. Renove kone boli vyčerpané, takže mu zostala jediná možnosť, a to zosadnúť z nich a zaujať bojové postavenie, z ktorého potom začal paľbu na približujúceho sa nepriateľa. Tento boj sa dal od začiatku pokladať za stratený, pretože nielen, že Rena takmer okamžite zatlačili do defenzívy v neďalekom lesíku, ale odtiaľ ho tiež čoskoro vyhnali. Renovo odhodlanie držať svoje pozície, nech sa deje čokoľvek veľmi rýchlo ochabli a on aj jeho muži spanikárili. Dával rozporuplné rozkazy, končiace sa rozkazom na ústup, ten sa však zmenil skôr na bezhlavý útek. Custer medzitým sám hľadal vhodné postavenie na svahu, odkiaľ mal dobrý výhľad na chodník, po ktorom musela prísť očakávaná pomoc, aj na dianie dole pri rieke. Tam vojaci čelili ťažkej paľbe a pod tlakom indiánskych jazdcov vchádzajúcich do vody ustúpili k obrannému postaveniu, vybudované medzičasom Custerom. Dvesto vojakov rýchlo obkľučovali stovky Indiánov a stovky ďalších sa blížili od rieky, preto sa s veľkou pravdepodobnosť zomkli do riedkej pohyblivej obrannej línie, ale na nerovnom teréne nemohli podnikať rýchle výpady proti nepriateľovi, čo samozrejme Indiáni využívali a zvierali túto obrannú líniu stále tesnejšie. Aj keď mali Custerovi vojaci na tú dobu moderné jednoranové (pri rýchlej paľbe sa občas zasekávali) pušky Springfield vz. 1873, a okrem nich ešte revolvery s 25 nábojmi, ani to nakoniec nestačilo. Ich samých všetkých do jedného postupne postrieľali, pretože palnými zbraňami, aj keď zastaranými winchestrovkami, kúpenými od belochov disponovali aj Indiáni. Takže to, že sa Custer pri tomto neuváženom útoku spoľahol na prevahu v palnej sile bola jeho druhá chyba.
Vo všeobecnosti možno povedať, že Custerovo precenenie vlastných schopností a túžba po sláve zapríčinili smrť 210 príslušníkom siedmej kavalérie a ďalším štyrom osobám: zvedovi Mitchovi Boyerovi, novinárovi sprevádzajúceho Lincolnovu kolónu a dokonca dvom Custrových príbuzným, jeho mladšieho brata a synovca. Počet indiánskych strát historici iba odhadujú, niektorí uvádzajú tri desiatky, ďalší aj stovky. Reno prišiel o 53 mužov, takže sa dá povedať, že Custer pre svoju márnomyseľnosť a pochybnú slávu neváhal obetovať život tretiny svojej kavalérie, ba čo viac svojej rodiny, nehovoriac o svojom vlastnom synovi. Treba však uznať, že keby aj počkal s útokom o deň neskôr ako bolo dohodnuté, Gibbonovej posily by sa nedočkal, pretože prišiel až o dva dni. Armádu v počte sedemsto mužov by Indiáni skôr či neskôr tak či tak spozorovali a osud mužstva by ostal asi rovnaký. Treba však pamätať na to, že Custer o oneskorení Gibonna nemohol vedieť a aj tak samostatný útok podnikol. Z tohto dôvodu prirovnanie historika Francisa van der Watera Curtera k bezohľadnému egoistovi, ktorý bol pre svoju slávu schopný obetovať životy vojakov nedbajúc na rozkazy ani varovania nebude ďaleko od pravdy. V podvedomí Američanov však ostáva hrdinom, čo sa srdnato bránil presile zaostalých divochov.
