Dokázal psychologický thriller od režiséra The Help s kvalitným hereckým obsadením zúročiť svoj potenciál?
V momente, keď sa začali odvíjať záverečné titulky Dievčaťa vo vlaku a ja som si uvedomil, že na mojich pleciach nesiem bremeno písania tejto recenzie, ťažko som si povzdychol. Nie preto, že by sa mi film nepáčil, no popísať klady a zápory snímky je takmer nemožné bez vyzradenia kľúčových dejových zvratov. Už z trailerov bolo jasné, že nás čaká "mystery" jazda, pretože snáď okrem čitateľov rovnomennej knihy si málokto z nás dokázal poskladať zápletku rozumne dokopy.
Príbeh pozostáva z troch dejových liniek, aktéri ktorých medzi sebou už od úvodu interagujú. V prvom rade je nám predstavená Rachel (Emily Blunt), ktorá deň čo deň, každé ráno a každý večer jazdieva vlakom okolo domu, v ktorom kedysi bývala. Bývala tam so svojím teraz už ex-manželom Tomom (Justin Theroux), ktorý ju opustil a do domu si priviedol svoju niekdajšiu milenku, teraz už manželku Annu (Rebecca Ferguson), s ktorou tam šťastne vychováva dieťa. Tento fakt Rachel dohnal k alkoholizmu a vedzte, že čokoľvek má dievča počas filmu vo fľaške, obsahuje percentá.
V ich susedstve sa usídlil mladý pár, ktorý Rachel počas svojich ciest pozorovala a vytvárala si o nich svoje fantázie. V jej mysli zažívali Megan (Haley Bennett) a Scott (Luke Evans) dokonalú lásku. Zlom ale prišiel v momente, keď Rachel zhliadla mladú ženu bozkávať sa s iným mužom na terase jej perfektného domu. Ku svojmu bývalému obydliu sa nechcela približovať kvôli minulým výčinom v opitosti, no tentoraz jej to nedalo a po poriadnej dávke alkoholu nabrala guráž a z vlaku vystúpila. V tú istú noc Megan zmizla. Druhá dejová os sa zaoberá životom Toma a Anny, tretia sa venuje udalostiam v živote Megan, ktoré predchádzali jej zmiznutiu. Ich opisom by som vám už ale vyzradil veľa.
Od Gone Girl sme tu nemali poriadny mysteriózny krimi thriller s áčkovou produkciou, preto som do filmu vkladal veľké nádeje. Emily Blunt nás v Sicariu presvedčila, že nie je iba akčnou "badass" z Edge of Tomorrow. Viac priestoru konečne dostáva zvodná Haley Bennett, ktorú ste prednedávnom mohli vidieť v remaku Siedmich Statočných. Čo ma tešilo ale najviac, bol fakt, že látku spracúval Tate Taylor, ktorý pred pár rokmi natočil skvelú drámu The Help. Vychádzajúc zo solídneho Get On Up, mohol s The Girl On The Train skórovať hattrick. Čiastočne sa mu to aj podarilo.
Od úvodných minút je cítiť znepokojivú atmosféru. Akoby niečo nebolo v poriadku. Prispieva k tomu aj výborne zvolená hudba, ktorá nie je výrazná, navodzuje však tie správne pocity. Úspešne sa vžívame do úlohy dievčaťa vo vlaku a jej rozhodenej psychiky. Sklenený pohľad Emily Blunt prezrádza smútok, ktorý hlavná postava prežíva, avšak až keď ju počujeme prvýkrát prehovoriť, je nám jasné, že prežiť jej pomáha alkohol. Problém je, že ten istý pohľad sledujeme počas celej doby trvania filmu.
Niekde som začul, že októbrovým dátumom premiéry si chcelo štúdio zaistiť, aby bola herečka zvažovaná na nomináciu na zlatú sošku, na to však v úlohe predviedla žalostne malý rozsah. Neviním za to ju, no scenár, ktorý neposkytol postave Rachel púť, na ktorej by sa jej charakter mohol vyvinúť tým či oným smerom. Počas prvotných dvoch aktov som nepociťoval dôvod fandiť jej v tom, čo chce dosiahnuť a bola mi vyložene nesympatická. To isté sa dá prakticky povedať o všetkých postavách, z ktorých každá si nesie nejaké bremeno z minulosti, vďaka ktorému má divák problém s niektorou z nich sa vôbec stotožniť alebo dokonca podporovať ju pri dosiahnutí jej cieľa.
Snímka skáče v čase do minulosti a vo väčšine prípadov sa režisérovi darí udržať pomyselnú niť príbehu súvislú. V niektorých momentoch sa však vyskytne scéna, ktorá je vytrhnutá z kontextu, jasne nepatrí do obdobia, ktoré momentálne sledujeme a osobne som ostal tápať nad zmyslom takých scén aj po ich ďalšom vysvetlení. Často je na réžii cítiť snahu štýlovo sa priblížiť Davidovi Fincherovi a jeho Gone Girl, no mám pocit, že Taylor si ukrojil veľké sústo, ktoré nebol schopný stráviť. Odviedol síce dobrú prácu tým, že nás úspešne viedol príbehom, ktorý sme pozorovali očami postáv a z jeho udalostí sme boli rovnako zmätení ako ony samé. Avšak budovanie k záverečnému finále, kedy do seba celá skladačka zapadne, trvá pridlho a každá minúta začína ubiehať o čosi pomalšie.
Akonáhle film vkročil do tretieho, záverečného aktu, opäť si získal moju pozornosť. Úvodné napätie, ktoré sa postupom času vytratilo a ostal iba nepríjemný pocit, bolo späť. Osobne ma rozuzlenie v dobrom slova zmysle prekvapilo a užíval som si každý moment odohrávajúci sa predo mnou. Až záverečné titulky ma vytrhli do reality, kedy som začal rozmýšľať, nakoľko sa mi to, čo som práve zhliadol, páčilo.
Určite ide o nadpriemernú snímku a ak zájdete do kina, neurobíte chybu. Neočakávajte však druhú Gone Girl. Charakterizácia postáv a celkovo práca s nimi je dosť plytká. Konštantne som mal pocit, že existujú iba na plátne a iba za účelom rozpovedania príbehu a nie ako reálne osoby. Komplikovaný dej a skladanie puzzle z väčšej časti fungujú, avšak aj tu sa nájdu miesta, kde to škrípe. Možno ak by sa film menej zaoberal vykresľovaním Rachel ako opovrhnutiahodnej ľudskej bytosti a v strižni by sa pohrali s dĺžkou stopáže, snímka mohla nasadiť svižnejšie tempo. Takto ju však zachraňuje záver, vďaka ktorému si u mňa Dievča vo vlaku vysúžilo 6.5/10.
