„Európska babička“ a druhá najdlhšie vládnuca kráľovná na britskom tróne.
Mocná vladárka z Hannoverkej dynastie, ktorá svojím vplyvom zaistila ostrovnej krajine hospodársky a politický rozmach celosvetových rozmerov. Za viktoriánskej epochy ovládala Veľká Británia rozsiahle územia Austrálie, Indie, Kanady, Nového Zélandu, Malajzie či Južnej a Východnej Afriky, pričom naplno podporovala svetlé stránky priemyselnej revolúcie a jej bohatých plodov.
Celým menom Alexandrina Victoria, známa najmä pod menom Viktória, presne 24. mája v roku 1819 ohlásila svoj príchod detským plačom v jednej z komnát Kensingtonského paláca v Londýne. Jej rodičia, otec, Princ Eduard (vojvoda z Kentu a Stratearnu) a matka Mary Louise Victoria, mali svoj pôvod v Nemecku, no počas tehotenstva sa presťahovali do Anglicka dúfajúc, že si tak zabezpečia lepšie postavenie. Celá rodina oslavovala príchod vysnívaného dieťaťa na svet. Pri krste, keď sa arcibiskup pýtal na meno dievčatka, princ Regent prudko vyriekol „Alexandrina“. I keď si vojvoda z Kentu a jeho žena priali mená typu Charlotte, Elizabeth, Georgina či Augusta, pretože patrili k menám z kráľovskej rodiny, podvolili sa princovej vôli. Po narodení „vymodlenej“ Viktórie sa jej rodičia spolu netešili dlho, osem mesiacov neskôr rodinu zasiahla tragédia v podobe zápalu pľúc vojvodu z Kentu. Viktória teda svojho otca ani nestihla skutočne spoznať a od útleho veku žila predovšetkým v područí matky, čo malo svoje následky.
Od roku 1830 si všetci v rodine začali naplno uvedomovať fakt, že jediným následníkom trónu je zatiaľ Viktória (ostatné deti jej strýkov umreli, neskôr i strýkovia) a preto jej výchova nadobudla úplne iný ráz, než by dieťa dúfalo. Viktóriina matka viedla dcérinu výchovu za pomoci blízkeho priateľa a radcu - sira Johna Conroya. Päťročná princezná bola známa svojou tvrdohlavosťou a neústupčivou povahou, to sa však zmenilo po príchode barónky Lehzenovej, ktorá si s malým dievčatkom vytvorila zaujímavý a osobitý vzťah až natoľko, že dokázala zmierniť jej vzdorovitosť. Od tohto času sa stala učenlivejšou, poslušnejšou a miernejšou. Viktória si v detstve zažila mnoho krušných chvíľ kvôli povýšeneckému a prehnane starostlivému spôsobu výchovy matky a sira Conroya. Pre „vtáča v zlatej klietke“, milujúca matka vypracovali „Kensingtonský systém“ pravidiel, podľa ktorých sa musela malá slečna správať ako skutočná princezná. Viktória napríklad spávala v izbe spolu s mamou, jedlo musel najprv niekto ochutnať kvôli hroziacemu úmyselnému otráveniu. Zaujímavosťou napríklad tiež je, že zakaždým, keď schádzala Viktória po schodoch dolu, dvorná dáma mala za úlohu držať ju za ruku. Prísny systém pravidiel poskytoval princeznej málo priestoru, no aspoň to málo, čo mohla, využívala na umeleckú časť svojej osobnosti, vášnivo rada kreslila, chodievala na dlhé prechádzky so svojím psom, písala denník (v ňom sa tiež zmienila o svojom melancholickom detstve) a popritom snívala o svojej voľnosti. Keď sa v jeden deň dozvedela, že je následníčkou trónu, do svojho zápisníka si zapísala krátku, no výstižnú vetu: „Len nech budem dobrá kráľovná...“
Čas plynul, potreba slobody a odpútania sa od vplyvu sira Conroya a matky silnela. V tom čase jej poskytol úľavu kráľ Viliam, ktorý svojej milovanej vnučke vymeral ročnú rentu 10 000 libier šterlingov, no pridal i podmienku Viktóriinej plnej zodpovednosti za nakladanie s ňou. To však nehralo do karát matke a najmä sirovi Conroyovi, ten totiž dúfali, že spolu s Viktóriinou matkou budú vládnuť namiesto nej, kým nedosiahne dostatočný vek a skúsenosti. Osud však rozhodol inak a keď princezná dosiahla 17 rokov, prišla do jej života ďalšia zmena. V Roku 1836 navštívil ich domácnosť vekovo podobný bratanec Albert, ktorý odohnal Viktóriine pocity samoty, chápala jej izolovanosť, ťažkú situáciu a narastajúci pocit zodpovednosti za blížiacu sa budúcnosť. V tento výnimočný deň Viktória v denníku spomenula Alberta ako okúzľujúceho a milého muža, plného citu a lásky. O rok neskôr rodina dostala smutnú správu o smrti kráľa Viliama IV. a to rozvírilo ďalšie dôležité udalosti. 20. júna 1837 v skoré ráno, keď Viktória ešte spala, do zámku náhlivo pricestovali canterburský arcibiskup a Lord Conyngham. Správu o smrti starého otca vnímala so smútkom, no nadobudnutý status kráľovnej prijala s pokojnou tvárou, čo na všetkých hlboko zapôsobilo. Viktóriinu osobnosť opisujú doboví historici slovami: „Krásna mladá žena s jemnými rysmi tváre, vyžarovala z nej mladosť a vnútorná čistota. Pôsobila síce spočiatku krehko, no čoskoro sa ukázalo, že prichádza panovníčka bystrá a energická.“ Novopečená panovníčka Anglicka si ihneď uvedomila, že je načase dlho očakávaná zmena. Konečne sa vymanila spod vplyvu matky a sira Conroya a rázne zakročila tak, že matke vyhradila čo najvzdialenejšie komnaty a rovnako prepustila zo služieb nenávidených lordov. Nasledovala slávnostná korunovácia, i keď situáciu znášala ťažko, do paláca už vstúpila ako skutočná kráľovná obhajujúca záležitosti monarchie.
Po korunovácii sa mnohí snažili mladej a neskúsenej kráľovnej vnútiť svojej postoje a učiniť z nej bábkovú vladárku. Tu sa cítila mladá kráľovná tak trochu bezradne, nevedela komu veriť a ani na koho sa môže naozaj spoľahnúť. V tom čase mal ministerské kreslo lord Melbourne radiaci sa k liberálom. Podal pomocnú ruku Viktórii a tá ju vďačne prijala a v politických otázkach sa spoliehala zväčša naňho, i keď svojim jednaním a prísnymi rozhodnutiami mnohokrát poburoval ostatných členov štátnickej sféry. Kríza sa však utíšila a Viktória sa začala sústrediť aj na svoj osobný život. Spolu s Albertom si navzájom vyznali city, princ Sasko-coburgský jej sľúbil svoju oporu a lásku a toto rozhodnutie spečatili 10. februára 1840.
Nový kráľovský pár bol vskutku mocný a šťastný, sídlili v paláci Osborne House na ostrove Wight, kde trávili aj svoj voľný čas. Tento pár inšpiroval najmä tým, že sa nepýšili svojím blahobytom, ale pôsobili skromne, čo ľudia vnímali s veľkou dôverou. Viktória Albertovi porodila 9 detí: prvorodenú Viktóriu, za ňou sa narodil princ Albert Eduard, nasledovala princezná Alica, princ Alfréd, Helena, Louise, Arthur, Leopold a posledná – princezná Beatrice. Kráľovstvo za vlády Viktórie prosperovalo vcelku dobre, s občasnými búrkami na jasnej oblohe. Albert si spočiatku ťažko zvykal na privilegovanosť barónky Lehzenovej, i na nemožnosť sebarealizácie a komunikácie. Pre samotnú Viktóriu sa však stal naozaj neoceniteľným manželom, radcom i spoločníkom. Do ich harmonického spolunažívania však v roku 1861 nečakane zasiahla smrť v podobe brušného týfusu a vzala Viktórii to najcennejšie v jej živote – manžela Alberta. Táto strata ju úplne zlomila a z energickej ženy plnej života zostala iba jej smutná ozvena. Slová z denníka sú dôkazom ochromujúcej neútešnosti: „Ako to, že ďalej žijem, keď som bola svedkom toho, čo som zažila. Ja, ktorá som pocítila tie požehnané ramená, ktoré ma objímali v posvätných nočných hodinách, keď sme na svete boli akoby sami dvaja a keď nás nič nemohlo rozdeliť. Cítila som sa tak veľmi bezpečná. O fyzickej možnosti takého nešťastia sa mi nikdy ani len nesnívalo. Je to taká hrozná katastrofa pre mňa, pre všetkých...“ Po tejto nešťastnej udalosti sa uchýlila do bezpečia svojho paláca, kde v zlatej klietke zostávala v spomienkach sladkej minulosti. Jeho pracovňa na jej príkaz zostávala nedotknutá, zavše mala pocit, akoby sa tam ešte stále prechádzal. Okrem toho, služobníctvo muselo každý večer vyložiť a pripraviť jeho šaty na druhý deň a každé ráno priniesť teplú vodu, aby sa mohol oholiť. Viktória bola vdovou takmer 40 rokov a už nikdy si, dokonca ani v rodinnom kruhu, neobliekla nič iné, iba tmavé smútočné šaty.
Vyhýbanie sa panovníckym povinnostiam malo svoju odozvu vo forme výziev na jej abdikáciu. Vtedy však pozbierala zvyšok síl, vystúpila v snemovni a energicky pred poslancami vyhlásila, že chce vládnuť a robiť všetko v prospech národa, čo aj nakoniec uskutočnila. Ďalším úderom osudu sa však nevyhla. Najskôr ochorel na týfus jej syn a následník trónu Albert Eduard, našťastie sa akoby zázrakom vyliečil. Potom však zomrela na diftériu vo veku 35 rokov dcéra princezná Alica a o ďalších šesť rokov, v tridsiatke, princ Leopold, trpiaci hemofíliou. Nepoddala sa smútku, ale cestovala po krajine, stretávala sa s poddanými, ktorí v nej videli múdru, spravodlivú, neoblomnú a milosrdnú panovníčku. Historici sa zhodujú, že osobnú dôveru, akú do nej vkladal obyčajný ľud, nemal odvtedy hádam žiadny britský panovník.
Čo sa týka zahraničných vzťahov, Británia sa najprv v rokoch 1854-1856 zúčastnila Krymskej vojny, kedy v spojenectve s Francúzskom a Tureckom porazila Rusko. Neskôr sa v politickej oblasti významne presadil kráľovnin obľúbenec Benjamin Disraeli, ministerský predseda židovského pôvodu. Roku 1876 navrhol a presadil pre Viktóriu titul cisárovná indická, keď rok predtým získal pre Britániu významný podiel na akciách Suezského prieplavu. Kvôli jeho pôvodu však na seba a prenesene aj na Viktóriu sťahoval početné antisemitské nálady. Kráľovná Viktória pôsobila po celý čas svojej vlády aj v mnohých významných medzinárodných politických rokovaniach ako sprostredkovateľka a diplomatka.
Výraznou škvrnou na panovaní kráľovnej Viktórie je rok 1899. Spočiatku vyzeral pre Veľkú Britániu krásne a spokojne. Kráľovná mala krátko po oslavách diamantového jubilea, Britská ríša stále rástla a skúsený guvernér Alfred Milner obhajoval imperiálnu logiku v Kapskom Meste. Na cípe južnej Afriky spravoval kapskú kolóniu a už dlhšie sa pokúšal získať zlaté bane, ktoré patrili nepoddajným Búrom. Tie boli v dvoch búrskych republikách Transvaale a Oranžskom slobodnom štáte, kde vďaka ekonomickým a vojenským dôvodom už dlhšie visel Damoklov meč vojny. Zaslepení ložiskami drahých kovov, rozpútali Angličanmi krvavý konflikt, ktorý sa však neskôr zdegeneroval do krutého boja rozzúrených kolonialistov a zúfalých búrskych nacionalistov. Briti vypaľovali búrske farmy, aby bojovníci stratili zázemie, rovnako postavili špinavé a preplnené koncentračné tábory pre vojnových zajatcov, aj rodiny bojujúcich. Hoci teda Londýn napokon vďaka obrovskej početnej prevahe vyhral, podpora rozpínavej politiky sa dosť otriasla. Táto krutá epizóda sa skončila mierovou zmluvou a dohodnutím sa na britskej nadvláde pri zachovaní búrskej vnútornej samosprávy. Za zničené farmy dostali Búri odškodné tri milióny libier. Bez problémov sa obidve strany zhodli aj na tom, že černošské obyvateľstvo nezíska hlasovacie právo, čím si udržali svoje výhody. Napokon sa Búri aj Briti spolu stretli v roku 1910 v Juhoafrickej únii, kde mali rovnaké práva.
Púť tejto ženy sa skončila 22. januára 1901 v Osborne. Dožila sa úctyhodného veku 81 rokov a to napriek neuveriteľným ôsmim pokusom o atentát, pričom kraľovala celých 63 rokov, 7 mesiacov a 2 dni. Počas Viktóriinej vlády krajina zažila vzostupy aj pády. Za toto obdobie sa pôvodne poľnohospodárska krajina zmenila na svetovú veľmoc v oblasti politickej i hospodárskej. Počas jej panovania sa odohralo to, čo neskôr označili ako priemyselná revolúcia. Doba nových vynálezov, mohutného rozvoja priemyslu, dopravy, telekomunikácií, doba vzniku strednej vrstvy bojujúcej za čoraz viac práv, ale aj doba postupnej zmeny systému. Panovník sa stával čoraz viac reprezentatívnou osobou a skutočná moc prepadá parlamentu. Zosobnením tohto všetkého sa stala práve kráľovná Viktória a jej Viktoriánska éra.
