„Nepriateľa sa neľakajte a na množstvo nehľaďte“.
Upálenie Jána Husa v roku 1415 rozpútalo naprieč českou krajinou hnutie, ktoré pod práporom s kalichom usilovalo o ďalekosiahlu reformáciu katolíckej cirkvi. Výbuch s nádychom revolúcie sa začal v Prahe, no v nasledujúcich rokoch sa rozšíril takmer po celej vtedajšej českej korune. Čoskoro sa do čela tohto hnutia postavil človek, ktorý sa hrubým písmom zapísal do dejín našich susedov – Ján Žižka z Trocnova.
Najviac ucelených informácií sa zachovalo o jeho posledných zhruba dvadsiatich rokoch života, o období dovtedy máme len útržkovité údaje. Aj napriek tomu však vieme, že sa narodil okolo roku 1360 v zemianskej rodine v malej dedinke Trocnov. Ešte ako mladý chlapec utŕžil sečnú ranu, ktorá mu zjazvila ľavú polovicu tváre a zásluhou ktorej prišiel o oko. Tesne po dovŕšení dospelosti si vzal za manželku istú Katarínu, tá mu porodila dcéru, o ktorej rovnako nič bližšie nevieme. Ako začínajúcemu hospodárovi sa mu veľmi nedarilo, nie je isté, či vlastnou vinou, či vplyvom miestnej ekonomiky – v historických dokumentoch je však istý Ján Žižka viackrát evidovaný ako dlžník, resp. ako predajca svojich majetkov. Opätovne sa meno Žižka spomína až koncom prvej dekády 15. storočia, v úradných dokumentoch stredovekej Jihlavy a Rožmberku, kde je uvádzaný ako člen zbojníckej bandy, vedenej istým Matejom. V tomto období údajne viedol akúsi malú záškodnícku vojnu proti rovnomennému rodu Rožmberkovcov. Isté však je, že v roku 1409 mu kráľ Václav IV. listom udelil milosť a odpustil všetky „výtržnosti namierené proti kráľovstvu Českému“. Práve vďaka zločineckej kariére získal Žižka svoje neskôr vysoko cenené bojové a taktické skúsenosti.
Poľské kroniky informujú o tom, že v ďalších rokoch pôsobil ako žoldnier vo vojsku vtedajšieho poľského kráľa Vladislava II., v jeho vojne s Rádom nemeckých rytierov. Toto obdobie sa prekrýva aj s jednou z najväčších rytierskych bitiek stredoveku – pri Grunwalde, kde dvojhlavý orol utŕžil od Poľsko-litovskej koalície hlbokú ranu v podobe 300 padlých rytierov a 8000 mŕtvych pešiakov. Nie je však stopercentne isté, či sa ozbrojeného konfliktu osobne zúčastnil aj český stratég. Ďalšie roky sú opäť skúpe na informácie o Žižkovi, istý jednooký Ján sa však spomína v súvislosti s kúpou domu v Prahe. Ten istý človek sa uvádza aj ako nižší šľachtic v službe kráľa Václava. Či ide o Jána Žižku, nie je isté, vďaka pomerne presnému fyziologickému opisu je to však pravdepodobné. Neoverené informácie taktiež hovoria o jeho pôsobení v rôznych európskych vojskách, minimálne do počiatkov husitského hnutia.
O tom, kde sa Žižka prvýkrát stretol s Husovým učením, neexistujú presné údaje. Existuje však pravdepodobnosť, že to bolo práve v čase jeho pôsobenia v Prahe. Každopádne, prvá doložená informácia, ktorá ho spája s „kalichom“, je jeho významná účasť na Prvej pražskej defenestrácii 30. júla 1419. Na prvých husitských výbojoch sa pravdepodobne ešte nezúčastnil v roli vojenského vodcu, približne v decembri sa však vydáva na cestu za radikálnym kňazom Václavom Korandom starším. Tu sa už začína profilovať ako významný autoritatívny vojvodca, účastní sa vyhnania katolíckeho obyvateľstva a v následných dňoch podniká agresívne výpady proti sústredením ohniskám odporu, k tomuto obdobiu sa datuje aj jeden z jeho prvých väčších bojových úspechov. V bitke pri pevnosti Nekmíř iba s tristo mužmi porazil dve tisícky vojakov odporcu kalicha Bohuslava zo Švambrku. Práve v tomto strete je prvýkrát doložená taktika tzv. vozovej hradby, kedy husiti zoradili svoje bojové vozy do akejsi hradby, pričom si utvorili výhodnejšie postavanie, keďže bojovníci boli na rovnakej úrovni ako jazda a vyššie než obyčajná pechota. V začiatkoch svojej veliteľskej kariéry podnikal útoky proti malým základniam a obciam katolíkov. Podobný úspech, ako v bitke pri Nekmíře, sa mu podaril aj 25. marca 1420 v ozbrojenom strete pri dedine Sudoměr, kedy porazil zhruba päťnásobnú presilu českej katolíckej šľachty. Ešte začiatkom marca toho istého roku vyhlásil pápež Martin V. križiacku výpravu proti českým rebelujúcim kacírom. Vojská vedené Žigmundom Luxemburských dobyli Hradec Králové a Kutnú Horu a chystali sa na rozhodujúci útok na Prahu. Pri mestských hradbách, na vrchu Vítkov, sa však 14. júla 1420 stretli so statočnou Žižkovou posádkou, ktorá s pomocou pražských husitov nápor križiakov odrazila a tí od úmyslu dobyť metropolu upustili. Vrch Vítkov je dnes na pamiatku českého vojvodcu pomenovaný ako Žížkov.
Práve záchranou Prahy sa Žižka dostal do povedomia svojich spolubojovníkov. Jeho meno sa stalo symbolom schopného veliteľa, povesť, ktorú si v roku 1421 období ešte utvrdil dobytím viacerých kresťanských sídiel, akými boli napríklad Lomnica nad Lužnicí, Prachatice či Nová Bystřica. Obsadil aj kláštory v Kladruboch, Chotěšove či Ríčanoch, kde nechal po dobytí hradu upáliť symbolicky jedenásť duchovných. Vo februári so svojimi vojskami začal obliehať Plzeň, s ktorou neskôr uzavrel prímerie, pod podmienkou, že mesto príjme husitské učenie. Aj keď k tomu nikdy nedošlo, spokojný Žižka odtiahol ďalej. Dobyl ďalšie významné katolícke mestá – Chomutov, Litomyšl, Trutnov. Pri obliehaní hradu Rabí v júni toho istého roku utrpel ťažký úraz druhého oka, do ktorého ho údajne zasiahla trieska, vďaka čomu zostal úplne slepý. Niektorí však tvrdia, že tzv. slepecké videnie mu umožnilo vidieť aspoň čiastočné obrysy blízkych objektov. Ten istý rok vypukla aj druhá križiacka výprava proti husitom a slávny hajtman začal budovať vojsko. Koncom roka sa definitívne stal vojenským vodcom všetkých husitov a v decembri v bitke pri Kutnej Hore porazil trojnásobnú presilu kráľa Žigmunda. „Ryšavá líška“ po potupnej porážke stratila iniciatívu, opustila české územie a ukončil krvavú kruciátu. Rok 1422 začal taktiež úspešne, keď v bitke pri Habroch 8. januára drvivo rozmetal prchajúce križiacke vojsko pod vedením skúseného talianskeho vojvodcu Filippa Scollariho. Následne dobyl Německý Brod a celý zvyšok roka strávil bojom proti roztrúseným križiakom a katolíckej šľachte. V tomto období dochádza aj k vážnemu rozkolu medzi husitami, ktorí sa rozdelili na dva tábory – Žižkových orebitov a pražských husitov.
Rok 1423 pre Žižku predstavoval konflikt na viacerých frontoch. Snažil sa konsolidovať husitské vojsko a dodať mu väčšiu organizovanosť, zatiaľ čo bojoval proti spojencom kráľa Žigmunda. V auguste sa dostal do konfliktu aj s pražským táborom, v bitke pri Strachovom Dvore sa po prvýkrát stretli husitské armády – slepý hajtman odišiel víťazne. V priebehu brutálnych bojov vraj nešťastne svojím palcátom zabil kňaza, nesúceho svätý kalich na oltári. Do tohto obdobia sa datuje aj tzv. Žižkov vojenský rád – súpis taktických pokynov a pravidiel pre husitskú armádu. Tu však opäť narážame na hluché miesto husitských dejín. Začiatok ďalšieho roka sa Žižkovi stal takmer osudný, keď ho Pražania obkľúčili v Kostelci nad Labem, avšak v poslednej chvíli ho húževnatí orebitskí spolubojovníci oslobodili. Musel sa však dať na ústup, no čoskoro opäť prebral iniciatívu – dobyl Český Brod, Kouřim a Nymburk. Posledné veľké víťazstvo získal Žižka 6. júna 1424, kedy rozdrvil pražské vojská v bitke pri Malešove. V nasledujúcich mesiacoch pritiahol k Prahe, kde 14. septembra, aj vďaka veľkej kope grošov, dochádza ku zmiereniu oboch táborov a zjednoteniu husitov pod jednotný prápor. Spoločná armáda sa vybrala oproti habsburskému katolickému vojvodovi Albrechtovi II., Žižka následne pri obliehaní hradu Přimyslav 11. októbra zomiera na dôsledky staršej neliečenej choroby, ktorá ma príznaky podobné moru.
Význam Jana Žižku v českých dejinách je nepopierateľný. Aj napriek tomu sú však novodobí historici pri hodnotení jeho osoby rozdelení na dva tábory, podobne ako husiti. Podľa jedných to bol schopný vojvodca a nezlomný vlastenec, iní sa skôr zhodujú v názore, že išlo len o obyčajného rebela, neľútostného vraha a lupiča, ktorý nechal niekoľkokrát vypáliť dobyté územia a zmasakrovať tisíce miestnych obyvateľov. V rámci objektivity treba tiež poukázať na hajtmanovu osobnú nezištnosť (čo bola vo vtedajších dobách nevídaná vlastnosť), láskavosť a skromnosť. Počas svojej dlhodobej vojenskej kariéry si zo všetkého zmocneného majetku totiž pre seba nechal iba drevenú pevnosť Rádu nemeckých rytierov blízko Litoměřic, ktorú neskôr prestaval a pomenoval na Kalich. Významný je aj jeho prínos vo vojenskej oblasti vojenstva a taktiky, minimálne kvôli jeho manévrom s vozovou hradbou a ľahkou pechotou.
