Všetci opýtaní sa zhodovali v jednej veci.
Z nedávneho výskumu vyplynulo, že za posledných 15 rokov odišlo do zahraničia zhruba 300-tisíc prevažne mladých ľudí. Medzi najčastejšie dôvody ich odchodu patrí štúdium na zahraničnej univerzite, lepšie pracovné podmienky, zlepšenie jazykových znalostí či túžba po vyskúšaní iného života.
My sme sa rozhodli porozprávať sa o tejto téme s mladými Slovákmi, ktorí si život a prácu v zahraničí vyskúšali na vlastnej koži. Prečo sa rozhodli opustiť známe prostredie, rodinu, kamarátov a všetky istoty a vydali sa do neznámej krajiny? Čo im táto skúsenosť dala a čo pre nich bolo naopak najnáročnejšie?
Dôvody, prečo sa mladí Slováci rozhodli na čas opustiť Slovensko a vyskúšať si život v zahraničí, boli rôzne. Romana či Kristína si popri nákladnom štúdiu v Holandsku potrebovali nájsť brigádu, Simona sa zamilovala do Latinskej Ameriky a Lívia, Patrik či Barbora si chceli užiť letné prázdniny naplno.
Najlepšie rozhodnutie môjho života
Všetci opýtaní sa zhodovali v tom, že práca v zahraničí bola jedným z najlepších rozhodnutí v ich živote. „Táto skúsenosť mi toho dala naozaj mnoho. Zažila som tam toho extrémne veľa, vytvorila som si priateľstvá na celý život,“ hovorí Petra, pre ktorú odchod do Španielska znamenal nový štart po skončení výšky a tiež príležitosť nájsť samú seba.
Najnáročnejší bol asi odchod zo Slovenska, od rodiny a kamarátov. A potom tie prvé dva týždne, počas ktorých som sa musela naučiť orientovať sa v úplne novom prostredí.
„Vôbec som nevedela, čomu sa chcem po škole venovať, a tak som sa rozhodla vycestovať a zažiť niečo nové. Zároveň som chcela skúsiť život inde ako na Slovensku,“ prezradila nám dôvody svojho odchodu a dodala, že druhýkrát by sa pred vycestovaním snažila naučiť sa aspoň základy miestneho jazyka. „Španieli neradi rozprávajú po anglicky. Keď som napríklad išla do obchodu, tak vždy na mňa rozprávali iba po španielsky a keď zistili, že im nerozumiem, tvárili sa divne,“ zasmiala sa.
Stačí, aby si mal nasadené jedno slúchadlo a tvoj komunikačný partner druhé. Ak druhá osoba nepoužíva slúchadlá, môžeš svoj telefón použiť ako reproduktor aj mikrofón. Stačí povedať niečo do slúchadiel a tvoj telefón okamžite prehrá preklad.
Napriek niekoľkým komplikáciám, ktoré počas života v Španielsku zažila, by nemenila. „Bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som kedy urobila. Myslím si, že mladý človek by mal čo najviac cestovať a žiť aj v inej krajine, lebo to multikultúrne prostredie mu veľmi veľa dá,“ uzavrela.
Podobnú skúsenosť má aj Barbora, ktorá si vyskúšala život v Amerike aj v Španielsku. „Keď je človek v nejakej krajine dva týždne, tak vidí iba tie výhody a myslí si, že všade je lepšie ako na Slovensku. Ale keď je niekde dlhšie, tak postupne príde na všetky plusy a mínusy,“ uviedla dôvody, prečo by život v zahraničí odporučila úplne každému.
Okrem množstva skvelých zážitkov si Barbora priniesla aj kopec nových kamošov. „Našla som si tam kamarátov z celého sveta. Keby som sa rozhodla ísť hocikam, tak vždy mám u koho zostať,“ zamyslela sa a dodala, že keby mala možnosť opäť vycestovať na niekoľko mesiacov do zahraničia, ani sekundu by neváhala.
„Teraz by som však v Amerike chcela robiť čašníčku, keďže tam sú platení na základe tringeltov a tie vedia byť naozaj vysoké, človek si tam za jeden večer zarobí aj 300 dolárov,“ zasmiala sa Barbora, ktorá si ako plavčíčka takúto sumu zarobila za tri alebo štyri dni.
Zamilovala som sa do krajiny
Život v Amerike si vyskúšala aj Simona, ktorá mala predchádzajúce skúsenosti s prácou au pair v Kanade. Po skončení strednej školy sa rozhodla navštíviť Latinskú Ameriku. „Na Kostariku som pôvodne išla cestovať a dobrovoľníčiť, nakoniec som tu zostala sedem mesiacov a vraciam sa sem už štvrtý rok po sebe vždy na pol roka. Dôvod je jednoduchý. Absolútne som sa zamilovala do Latinskej Ameriky a cestovania. Je inšpiratívne poznávať rôzne spôsoby života,“ spomína si Simča, ktorá sa v miestnom živote absolútne našla.
„Okrem pocitu slobody som získala aj väčšiu sebadôveru. Uvedomila som si, že sa vo svete nikdy nestratím, že sa vždy nejako vynájdem. Začala som viac dôverovať osudu, ktorý mi ukázal, že jeden deň môžem byť bez práce a na druhý deň zase dostanem super pracovnú ponuku,“ priblížila nám Simona, ktorá si vyskúšala prácu v sushi reštaurácii, za barom v hosteli či na rozlúčkach so slobodou. Okrem toho sa venovala aj výrobe a predaju vlastných bezlepkových koláčov.
Svojmu mladšiemu ja by som poradila, nech si život vychutnáva naplno a nedrží sa vždy iba plánov.
„Predávala som na pláži koláče a pri západe slnka ku mne prišiel neznámy týpek, že si chce kúpiť všetky zvyšné koláče. Dal mi za ne 100 dolárov, čo bolo veľmi veľa, ale nechcel odo mňa výdavok. Nakoniec tie koláče len tak rozdal ľuďom na pláži. Nechápala som to,“ zaspomínala si na jeden z mnohých krásnych zážitkov.
Okrem krásnych chvíľ musela Simona prekonať aj mnohé náročné momenty, napríklad prvé Vianoce strávené v zahraničí. Keď sa k smútku pridal nepríjemný šéf a neférové pracovné podmienky, rozhodla sa z práce odísť. „Pracovali sme veľmi veľa hodín, ani choroba nebola dôvodom na voľno. Cez sviatky som musela robiť do neskorého večera. Uvedomila som si, že mi to viac bralo než dávalo a dala som výpoveď.“
Nebolo to vždy iba ružové
Že život v cudzom prostredí nie je vždy iba rozprávkový, nám potvrdila aj Kristína, ktorá študovala a pracovala v Holandsku. Už počas prvých dní zistila, že s angličtinou si tu zrejme nevystačí. „Jazykovú bariéru som pociťovala najmä pri starých Holanďanoch, ktorí síce žili v jednom z najviac medzinárodných miest, avšak stále boli presvedčení, že v Holandsku iba po holandsky,“ zaspomínala si.
„Raz na mňa jeden starý Holanďan kričal cez celý bar po holandsky, hoci som mu vytrvalo a milo vysvetľovala, že rozprávam iba po anglicky. Nakoniec ho moji kolegovia museli poslať preč, pretože začal byť aj vulgárny,“ popísala Kristína jednu z negatívnych skúseností.
„Ak by som sa rozhodla tam zostať žiť, určite by som sa holandsky naučila čo najskôr a nemusela sa tak dostávať do týchto nepríjemných situácií. Určite by môj život boj oveľa jednoduchší a krajší, keby som rozprávala ich jazykom,“ zamyslela sa.
Prácu v Holandsku si vyskúšala aj Romana, ktorá za najnáročnejšie považuje samotné hľadanie zamestnania. „Pracovný trh je v Holandsku presýtený a nájsť si prácu je pomerne náročné,“ myslí si Romana, ktorá v Holandsku taktiež študovala a brigáda bola cestou, ako odbremeniť rodičov.
Nakoniec sa jej podarilo nájsť si vyhovujúcu brigádu a ona si aj vďaka nej začala uvedomovať rozdiely medzi prácou na Slovensku a Holandsku. „Pracovné podmienky v Holandsku sú podľa mňa prívetivejšie. Zamestnávatelia kladú veľký dôraz na zdravie svojich zamestnancov, či už mentálne, alebo fyzické.“
TOP cestovateľský zážitok
Na rozdiel od Romany či Kristíny, pre Líviu práca v zahraničí nebola nutnosťou, ale cestou, ako si privyrobiť a zároveň si užiť letné mesiace naplno. „Prácu na zbere ovocia vo Švajčiarsku som si vybrala jednoznačne kvôli zárobku, do Ameriky som zase išla s cieľom cestovať a spoznávať krajinu,“ priblížila nám Lívia, ktorej skúsenosť nakoniec prekonala všetky očakávania.
„Nazbierala som kopec zážitkov a videla veľa krásnych miest. Napriek tomu, že som odvtedy precestovala aj ďalšie krajiny, Amerika zostáva mojím TOP cestovateľským zážitkom,“ spomína si Lívia a dodáva, že ľutuje iba to, že letné brigády v zahraničí nevyskúšala už skôr. „A tiež to, že som na strednej bola lenivá a nevenovala sa viac učeniu cudzích jazykov,“ dodáva so smiechom a spomína si na náročné chvíle vo Švajčiarsku, kde si neraz pomáhala rukami-nohami.
Neznalosť cudzieho jazyka nebola prekážkou ani pre Patrika, ktorý sa rozhodol vyskúšať si život čašníka na slnečnej Malorke. Najnáročnejšie preňho nebolo zvykať si na neznáme prostredie ani neznalosť cudzieho jazyka, ale náročné pracovné podmienky.
Podľa jeho slov bola práca čašníka v porovnaní s obdobnou pozíciou na Slovensku náročnejšia. „Musel som sa aklimatizovať na rýchle a náročné pracovné tempo, zároveň som musel fungovať v 35°C,“ skonštatoval Patrik, ktorému sa už počas prvého dňa podarilo vysypať poháre na jedného zo zákazníkov. „Vtedy som sa hneď zašil do kuchyne, ale povedal som si, že takto to nemôže ísť ďalej, musel som sa od toho odkopnúť a ísť ďalej,“ zaspomínal si na náročné začiatky.
V Španielsku sa nerobilo viac ako osem hodín. Robili sme štyri hodiny doobeda a štyri poobede, medzitým bola dlhšia pauza, to sa mi veľmi páčilo. Slováci robia dvanástky, pätnástky a nemajú za to ani dostatočne zaplatené.
Rovnako ako Lívia, aj on sa užitočné rozhodol spojiť s príjemným a vo voľných chvíľach veľa cestoval, spoznával nových ľudí a popri tom si prirodzene osvojil aj cudzí jazyk. „Keďže som tam išiel sám, bol to rozhodne výstup z komfortnej zóny, ktorý ma posunul vpred. Okrem toho som si tam našiel nových kamošov, strašne veľa som pocestoval, skúšal som nové veci a naozaj som si to užil naplno,“ zaspomínal si Patrik.
