Navštívili sme múzem v Kynceľovej pri Baskej Bystrici, v ktorom údajne vyčíňa duch Emílie.
Hrobové ticho v priestoroch múzea zrazu preruší hlučné cvaknutie kľúča v zámku. Marek s ním potočí, otvorí dvere a vstúpi dovnútra. Stlačí vypínač vedľa dverí, rozsvieti na chodbe a ponáhľa sa do podnikovej predajne, aby stihol všetko pripraviť do otváracích hodín.
Len čo prekročí prah miestnosti, potkne sa o knihy povaľujúce sa po zemi. Keď včera poobede zatváral, všetky boli úhľadne poukladané na poličke. Stalo sa mu to už niekoľkýkrát po sebe, preto mu to nedá a začne sa hlbšie zamýšľať nad touto absurditou. Predtým nad rozhádzanými knihami len mávol rukou, teraz je však presvedčený, že to nemôže byť náhoda.
Podíde preto bližšie k poličke a detailne ju preskúma. Všetky skrutky držia pevne pokope. Niekoľko minút premeriava očami miestnosť a láme si hlavu nad rôznymi vysvetleniami, prečo knihy popadali na zem. Zrazu ho osvieti. Spomenie si, že celé múzeum je pod kamerovým systémom. Ak sa nemýli, v pamäti počítača, na ktorý sú kamery napojené, bude uchovaný záznam spred niekoľkých dní.
Mierne znepokojenie, ale hlavne obrovská zvedavosť, Mareka donútia prehrabávať sa nekonečnými hodinami záznamu. Pretáča, zastavuje a zase spúšťa video, ktoré kamery nasnímali predošlú noc. Zisťuje, že knihy museli spadnúť ešte oveľa skôr.
Ponorený do záznamu sa pretočí až do poobedných hodín včerajšieho dňa. Digitálna časová pečiatka na videu ukazuje 16:33, keď sa knihy z ničoho nič začnú sypať z police, akoby ich niekto náročky zhadzoval. Miestnosť je však evidentne prázdna.
Marekovi po chrbte prebehnú zimomriavky. Neveriac vlastným očiam si prehrá desivý záznam niekoľkokrát po sebe. Nechce sa mu veriť tomu, čo vidí, rovnako ako sa mu nechce veriť, že sa to stalo len hodinu po tom, čo múzeum opustil.
Keď zamestnanci múzea zavesili na internet spomínané video z bezpečnostných kamier, vyvolalo väčší rozruch, ako čakali. O údajnú paranormálnu aktivitu sa začali zaujímať rôzne médiá, vrátane veľkých televízií. Slovenské múzeum máp Kynceľovej sa nakoniec dostalo aj do hľadáčika lovcov duchov, ktorým sa vraj podarilo na tomto mieste dokonca nafilmovať neznámu entitu.
Ľudia pracujúci v múzeu si medzičasom začali všímať aj ďalšie podivnosti. Zistili, že okrem kníh sa v priestoroch budovy presúvajú aj iné objekty, alebo pociťujú nevysvetliteľné návaly chladu, hoci teplotný senzor v miestnosti neukazuje žiadne výkyvy.
Aby sme zistili, či sú fámy o duchovi v múzeu pravdivé, rozhodli sme sa ho navštíviť. Hovorí sa, že paranormálna aktivita silnie pod rúškom noci, preto sme Kynceľovú zámerne navštívili vo večerných hodinách.
Ešte predtým, než sa spoločne vydáme na desivé dobrodružstvo a preskúmame tajné zákutia slovenského najstrašidelnejšieho múzea, radi by sme ti pripomenuli, že navštevovať legendami opradené miesta ako napríklad Krvavé Šenky či hrad Šášov, môžeme len vďaka predplatiteľom. Ak sa ti naše „reportáže plné zimomriavok“ páčia, podpor nás vstupom do klubu Refresher+.
- Kedy si zamestnanci múzea prvýkrát uvedomili, že sa za jeho múrmi deje niečo zvláštne.
- Čo kedysi stálo na mieste, kde je dnes múzeum, a či sa tam stala nejaká tragédia, ktorá by mohla podnietiť strašenie.
- Či môže mať strašenie nejaký súvis s exponátmi.
- Kto bola Emília a prečo práve jej duch možno straší v múzeu.
- Ako lovci duchov na tomto mieste nafilmovali 150 centimetrov vysokú siluetu postavy.
- Prečo sme boli v jednom momente prehliadky múzea znepokojení, a či sme nakoniec strašenie zažili aj na vlastnej koži.
„Mám pocit, akoby tu niečo bolo“
Len čo opustíme ruch Banskej Bystrice, ocitáme sa v malej a pokojnej obci Kynceľová, kde sa nachádza naša cieľová destinácia: Slovenské múzeum máp. Napriek tomu, že je kartografia veľmi dôležitá – a ukázalo sa nám to aj teraz, lebo bez navigácie by sme sem pravdepodobne tak hladko netrafili, nie je hlavným dôvodom našej dnešnej návštevy. Omnoho viac nás zaujímajú paranormálne aktivity a údajná entita.
Keď zaparkujeme naše auto pred budovou, múzeum je už dávno zatvorené. Podľa dohody preto zatelefonujem zamestnancovi, že sme už na mieste. Po krátkej chvíli sa otvoria vchodové dvere do múzea. Stojí v nich sympatický bradatý muž s dlhšími vlasmi a pozýva nás dovnútra. Slušnosť káže zoznámiť sa a tak si ešte vo dverách s mužom potrasieme rukou. Zamestnanec sa nám predstaví ako Martin a jedným dychom prezradí, že v múzeu pracuje ako sprievodca.
Muž nás rovno zavedie do miestnosti s exponátmi, v ktorej začína štandardná prehliadka. My však nestrácame ani minútu času a už po ceste sa ho spýtame, čo si myslí o údajnom strašení a či tu tiež zažil nejaké podivnosti. Martin nám paranormálnu aktivitu bez váhania potvrdí a zaspomína si na viaceré nevysvetliteľné incidenty, ktoré sa mu v práci nedávno stali:
„Niekedy keď prídem ráno do práce, nájdem na zemi popadané knižky. Často sa tiež zvykne stať, že stolička je úplne inak otočená, ako som ju nechal, keď som odchádzal,“ priblíži Martin s tým, že sa v múzeu svojvoľne presúvajú akékoľvek predmety.
Problémové je podľa jeho slov tiež zamykanie dverí. Hoci je presvedčený, že niektoré miestnosti múzea pred odchodom z práce zamkol, na druhý deň nájde dvere odomknuté, alebo rovno otvorené.
„Niekedy ma v podnikovej predajni nárazovo ovalí chlad, akoby ma prefúklo. Hoci termostat v miestnosti ukazuje po celý čas rovnakú teplotu 23 stupňov Celzia, ja idem zamrznúť,“ prezradí zamestnanec a na chvíľu stíchne, akoby sa mu niečo zazdalo.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo kedysi stálo na mieste, kde je dnes múzeum, a či sa tam stala nejaká tragédia, ktorá by mohla podnietiť strašenie.
- Či môže mať strašenie nejaký súvis s exponátmi.
- Kto bola Emília a prečo práve jej duch možno straší v múzeu.
- Ako lovci duchov na tomto mieste nafilmovali 150 centimetrov vysokú siluetu postavy.
- Prečo sme boli v jednom momente prehliadky múzea znepokojení, a či sme nakoniec strašenie zažili aj na vlastnej koži.
