Topiaci sa slamky chytá – to nie je len klasika s Funèsom, ale aj tvrdá realita na kúpaliskách či otvorených vodných plochách.
Keď sa povie slovo plavčík, väčšina ľudí si predstaví osobu v bielom tričku sediacu pri bazéne, ktorá celý deň nerobí iné, len sa slní. Sem-tam zapíska na píšťalke po rozbesnených deťoch, nech neskáču do vody z miesta, kde je to zakázané, či mopom pretrie šmykľavú dlažbu, aby sa predišlo úrazu.
Náplň práce plavčíkov je pritom omnoho obsiahlejšia, zodpovedná a náročná. Náročná minimálne tak ako jedno z ich cvičení, na ktorom som sa zúčastnil. Vodní záchranári totiž musia byť nielen perfektní, fyzicky zdatní plavci, ale musia vedieť aj pohotovo a správne reagovať pri záchrane topiaceho sa.
Niekoľko z techník, ako bezpečne dostať bezmocného človeka na breh, som mal možnosť naučiť sa počas cvičenia plavcov záchranárov aj ja. Aby to nebolo úplne jednoduché – priamo na otvorenej vodnej ploche. Hoci mne ako laikovi sa zdal tréning náročný, záchranári si len zdokonaľovali vykonávanie základných úkonov, ktoré dokážu urobiť kdekoľvek a kedykoľvek.
Ešte predtým, než sa so mnou vrhneš do jazera, rád by som ti pripomenul, že cestovať po Slovensku a tvoriť zaujímavý obsah priamo z terénu môžem len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa ti takýto formát článkov páči, môžeš nás podporiť vstupom do klubu Refresher+.
Do špinavej vody v tesnom neopréne
Je krátko pred druhou hodinou poobede, keď sa pri štrkovisku v Dvoroch nad Žitavou stretávam s predsedom novozámockého miestneho spolku Vodnej záchrannej služby Slovenského Červeného kríža Robertom Kreškócim.
Keďže prichádzam zo slnkom rozpáleného betónového mesta, neviem sa dočkať, kedy sa schladím v jazere. Moje predstavy o príjemnom kúpaní sa rozplynú v momente, keď na jednom z brehov štrkoviska uvidím hŕstku záchranárov. Všetci sa pripravujú do neoprénov.
Len čo k nim prídem, venuje sa mi hlavný z nich, s ktorým som komunikoval už po telefóne – Robert Kreškóci. S usmievavým chudým mladíkom v šiltovke otočenej naopak si čochvíľa potykám a už vydáva rozkazy: „Naši do vody a ty, Lukáš, si oblečieš môj neoprén.“
Keďže už teraz umieram od tepla oblečený len v plavkách a vo voľnom tričku, veľmi sa mi do toho nechce, ale prikývnem. Nemotorne sa snažím napchať do čierneho rozpáleného neoprénu, a keď to už pre jeho tesnosť považujem za nereálne, pristaví sa pri mne dvojica záchranárov a pomôže mi.
V neopréne sa ledva hýbem a ako bonus – keďže je čiernej farby – varím sa zaživa. Moji noví známi ma spoločne presviedčajú, že vo vode sa materiál neoprénu roztiahne a bude to lepšie. Na moje nešťastie utíchne aj posledný jemný vánok a mne nezostáva iné, než čím skôr vliezť do štrkového jazera.
Zelená a na prvý pohľad nie veľmi vábna voda ma o svojej nevábnosti presvedčí hneď pri vstupe. Nohami sa zamotám do nechutných a slizkých rias lemujúcich breh. Našťastie, keď doplávam hlbšie, na nič nepríjemné už nenarazím. Naopak, voda je akurát chladná a môj odev flexibilnejší.
Po chvíli čakania niekoľko najsilnejších záchranárov dotlačí do vody červený čln a cvičenie sa môže začať. Do vody skáču všetci okrem Roberta, ktorý bude zo súše dávať úlohy a sledovať dôkladnosť ich vykonania.
Zachraňujem topiacu sa „kolegyňu“
Keď sme všetci aklimatizovaní vo vode, Robert zahlási, že ako prvé budeme cvičiť simulované akcie s topiacim sa. Skupinu rozdelí do dvojíc, pričom na striedačku cvičíme priblíženie sa k topiacemu sa, jeho bezpečné uchopenie a priplávanie s ním k brehu.
Vďakabohu, do páru ma pridelí k ochotnej a hlavne útlej záchranárke Timei, ktorá mi veľmi trpezlivo vysvetlí techniku. Aby som vedel presne, čo budeme robiť – ako prvý sa budem topiť ja.
Plávam od nej asi na sedem metrov, kde zastanem a čakám, kým ma príde zachrániť. Ani sa nestihnem nazdať a dievča sa vynorí z vody, chytí ma za pravú ruku a otočí čelom vzad. Hlavu mi uchopí tak, že ju zakloní nad hladinu, ukazovákom a palcom mi fixuje sánku, aby som vedel plynulo dýchať, a s mojím nehybným telom ladne odpláva na chrbte až na breh.
Som na rade. Teraz sa topí Timea, a hoci k nej doplávam podstatne pomalšie, otočiť ju mi problém nerobí. Horšie to však je s plávaním, keďže napriek tomu, že ju držím za hlavu presne, ako mi to bolo vysvetlené, k brehu sa hýbeme veľmi pomaly. „Musíš si úplne ľahnúť a moju hlavu si priložiť k trupu. Neboj sa, telo ťa bude nadnášať,“ usmerní ma záchranárka Timea, a len čo dám na jej radu, chytím správnu rýchlosť.
Ťahanie na breh si niekoľkokrát zopakujem, až sa dostanem do toho natoľko, že ma pochváli aj samotná záchranárka. Keď sa jej opýtam, či to, čo práve trénujeme, už využila aj v praxi, s úsmevom mi odvetí, že niekoľkokrát. „Pracujem na novozámockom kúpalisku a tam často niekoho ťaháme z vody,“ dodá Timea.
Keď už ako-tak zvládam prvú techniku, Robert zavelí, že budeme robiť to isté, ale len jednou rukou. Aj teraz mi najprv Timea na mne ukáže, čo nás čaká. Technika sa veľmi od tej, ktorú sme doteraz cvičili, nelíši. Zmena je len v tom, že topiaceho sa po otočení chytíme jednou rukou pod bradou a druhou si pomáhame v plávaní – v tomto prípade na boku.
Simulovanú záchranu si opäť niekoľkokrát zopakujeme. Dôležité je povedať, že kým ostatné dvojice cvičia na čas a vytiahnuť svojho kolegu na breh musia v zadanom intervale, ja sa aspoň snažím urobiť to, čo je predpísané, precízne a bez chýb. Robert ma nijako časovo nelimituje.
Pomôcky mi „strpčia“ život
V približne prvej tretine cvičenia nám „tréner“ povie, aby sme vyšli na breh a nasadili si záchranné vesty a prilby. Mne pri tomto úkone, samozrejme, asistuje. Odetý ako pravý záchranár opäť vstupujem do vody.
Na moje prekvapenie vesta mi zachraňovanie vôbec nezjednoduší, práve naopak. Vo vode ma ešte viac nadnáša a v spojení s neoprénom sa mi zdá každý pohyb náročnejší. Aby toho nebolo málo, do očí mi padá prilba a bráni mi vo výhľade.
Hoci som vystrojený, akoby som mal cvičiť zachraňovanie ľudí z topiaceho sa Titanicu, Robert zavelí, že si zopakujeme len tie isté techniky, ktoré sme robili aj bez vesty. Už po prvom pokuse zisťujem prečo. S prilbou a vestou si vo vode pomalší, a tak je všetko dvojnásobne náročnejšie. Na druhej strane záchranári musia byť zvyknutí aj na tento výstroj, keďže kvôli vlastnej bezpečnosti ho na otvorených vodách používajú.
Keď nemotorne zopakujem obidve (takmer) naučené techniky vo veste a v prilbe, vyzlečiem si ich a štafetu odovzdám Timei. V tomto momente sa nechávam už len zachraňovať, pričom ticho obdivujem výkon svojej skúsenejšej parťáčky, ktorá sa napriek výstroju pohybuje vo vode rýchlo a suverénne.
Hneď ako doplávame, Robert nás vyzve, aby z každej dvojice prešiel jeden človek na súš. Keďže neviem, čo sa bude diať, zostávam vo vode ja ako topiaci sa a na súš sa vydáva Timea. „Tréner“ rozdá každému na brehu tzv. „hádzačku“ – vrhacie záchranné lano v obale, ktoré nám musia záchranári čo najpresnejšie hodiť. My vo vode ho len chytíme a necháme sa vytiahnuť.
Úprimne, táto časť cvičenia sa mi páčila najviac, keďže som nemusel robiť nič, len čakať, chytiť sa a nechať sa vyviezť ako výťahom k brehu. Keď ma Timea vytiahne, precízne uloží lano naspäť do obalu tak, aby sa nezamotalo, a „hádzačku“ mi podá. „Vieš, keby sa zamotalo, bol by to veľký problém, najmä v praxi,“ dodá s tým, že sa to stáva.
Kým moja parťáčka dopláva do vzdialenosti dostatočnej nato, aby som ju mohol zachrániť, sledujem techniku ďalších záchranárov. „Lano stačí jemne rozhojdať a zospodu ho hodiť tak, aby oblúkom vyletelo čo najbližšie k topiacemu sa,“ usmerní ma Robert.
Nechce sa mi ani veriť, keď ako špičkový záchranár hodím lano na prvý pokus úplne presne k parťáčke. „Hádže lepšie ako ja,“ začujem spoza chrbta konštatovať jedného z plavčíkov. Aj keď mi vo vnútri narástli po presnom hode „svaly“, s úsmevom skromne odvetím: „Šťastie začiatočníka.“
Robert ma upozorní, že zvyšok záchranárov sa momentálne chystá člnom do hlbokej vody, aby si precvičili zachraňovanie topiaceho sa z člna, jeho vytiahnutie na palubu a podávanie prvej pomoci. Vysvetlí mi, že keďže nemám dostatok skúseností a ani potrebnú fyzickú zdatnosť, tieto techniky radšej vynecháme.
Ešte predtým, než sa rozlúčim, sa mi však dvaja záchranári ponúknu, že ma na člne aspoň povozia. Túto ponuku nedokážem odmietnuť, a tak sa nemotorne vyteperím za nimi na palubu a užijem si najpríjemnejšie chvíle svojho záchranárskeho cvičenia.
Na rekreačný kvalifikačný stupeň musia uchádzači odplávať 50 metrov – muži do minúty a ženy do minúty a 10 sekúnd – a na nádych preplávať 10 metrov pod vodou. Na bronz je potrebné odplávať 300 metrov za 7 minút plus 100 metrov kraulom do dvoch minút. Najnáročnejšie kritériá musia spĺňať uchádzači o strieborný kvalifikačný stupeň certifikátu. V tomto prípade ide o 400 metrov, ktoré musia muži odplávať do 8 a pol minúty a ženy do 9 minút. Kraulom musia odplávať 200 metrov za 3 minúty a 40 sekúnd. Ak to uchádzači zvládnu a prejdú kurzom, dostanú medzinárodný certifikát zabezpečený cez medzinárodnú plavčícku organizáciu ILS. (Tieto kritériá platia v rámci VZS SČK, keďže iné organizácie si ich môžu určiť samostatne – pozn. red.)
Podľa slov Roberta Kreškóciho môže záujemca získať certifikát za krátky čas a niekto sa oň môže pokúšať mesiace – kým dosiahne požadované plavecké schopnosti. „Základné gro je vedieť plávať. To je alfa omega. Potom jednotlivé kurzy prebiehajú v závislosti od toho, o aký kvalifikačný stupeň ide. Trénuje sa buď v príslušných bazénoch, či na otvorených vodách,“ dodá s tým, že počas kurzu sa vyučujú základy bezpečnosti práce pri bazéne, základy bezpečného približovania sa, otáčania a vyťahovania topiaceho sa – či už aktívneho, alebo pasívneho (aktívny topiaci sa je pri vedomí, pasívny v bezvedomí – pozn. red.) – a prvá pomoc.
Topiaci sa slamky chytá
Keď pomerne unavený z fyzicky náročných cvičení opustím zelenú vodu a vyzlečiem si na telo prisatý neoprén, zastavím Roberta, aby mi vysvetlil, na čo si mám dávať pri kúpaní pozor, aby som sa nezačal topiť alebo si inak neublížil.
Tvrdí, že v prvom rade musím zhodnotiť, o akú vodnú plochu ide – či je to bazén, nejaké jazero alebo rieka. „Pri bazénoch si treba určite dávať pozor na šmykľavý povrch, lebo sa môžeš veľmi ľahko šmyknúť a padnúť na hlavu,“ dodá s tým, že pri otvorených vodných plochách môže byť zase kritický vstup do vody, a to najmä pri jazerách, ktoré nie sú určené na rekreačné kúpanie. „Samozrejme, aj na navštevovaných plážach treba byť obozretný a vyhnúť sa sklu alebo ostrým predmetom, na ktorých sa môžeme porezať,“ doplní. Pri riekach si zase treba dávať pozor na hladinu vody a prúd.
Podľa Roberta Kreškóciho sa väčšina ľudí utopí na otvorených vodných plochách práve preto, že idú do vody sami. Ak si aj prišli zaplávať s väčšou partiou, ostatní sú buď na brehu, alebo vo veľkej vzdialenosti od topiaceho sa.
„Takýto prípad sa odohral aj pred niekoľkými rokmi v obci Bánov, keď sa chalan topil, lebo bol v jazere sám. Skupinka kamarátov ho čakala na brehu, a kým spozorovali, čo sa deje, už mu nestihli pomôcť,“ dodáva s tým, že plávať by mal človek chodiť v skupine, minimálne vo dvojici, a nemal by sa od nej vo vode príliš vzďaľovať. „A ak si aj chcú niektorí ľudia zaplávať sami, je fajn, aby používali bójku na plávanie, ktorej sa v prípade potreby môžu chytiť a oddýchnuť si," doplnil.
Plávať by si mal podľa slov záchranára zároveň len do vzdialenosti, pokiaľ vládzeš, a určite nepreceňovať svoje sily. „S týmto majú často problém aj športovci, ktorí si myslia, že majú dobrú kondičku. To síce môže byť pravda, ale predsa len, voda je úplne iné prostredie a aj mnohým výkonnostným športovcom môže narobiť problémy,“ dodá Robert Kreškóci.
Samostatnou kapitolou je alkohol a kúpanie. Záchranár ho neodporúča požívať pred kúpaním sa v bazénoch a už vôbec nie na otvorených vodách, kde spôsobuje najväčšie riziko. „V teple stačí pár pív a človek môže mať ,hladinu‘ súcu na utopenie sa. Pri bazénoch býva väčšinou aspoň plavčík a voda nie je až taká hlboká, ale na otvorených vodách by som určite vynechal čo i len kvapku alkoholu,“ upozorní záchranár.
Ak už príde k najhoršiemu a z nejakého dôvodu sa začne topiť tvoj kamarát, najideálnejšie je pomôcť mu akýmkoľvek spôsobom z brehu. Hodiť mu môžeš napríklad „hádzačku“ či záchranné koleso, poprípade nafukovaciu loptu – ak sa taká pomôcka nachádza v okolí. Keď už nič iné nemáš, skús mu podať palicu.
Ak všetky formy záchrany z brehu zlyhajú alebo nie sú možné, môžeš sa pokúsiť doplávať a zachrániť ho priamo vo vode. „Samozrejme, tu treba dávať pozor aj na vlastnú bezpečnosť, pretože aktívny topiaci sa sa naozaj ,chytá aj slamky‘ a stiahne všetko, čo môže, len aby sa udržal o pár sekúnd dlhšie nad vodou,“ upozorňuje záchranár.
Ideálne je osobu podplávať či otočiť, aby si ju vedel chytiť zozadu, ako som to skúšal ja počas cvičenia. „Neexistuje presný návod na to, ako v danom momente zachrániť topiaceho sa, lebo niekedy naozaj stačí len natiahnuť ruku a topiaca sa osoba sa začne po tebe lepiť a ťahať ťa dole do vody,“ poznamená Robert Kreškóci s tým, že by privítal, keby sa na školách, napríklad v rámci telocviku, venovalo aspoň niekoľko hodín plávaniu, lebo ľuďom v súčasnosti chýbajú základné plavecké skúsenosti.
Zatiaľ čo sa s Robertom rozprávam, pomaly končia s cvičením aj ostatní záchranári a v člne plávajú k brehu. Nastal čas, aby som sa s nimi rozlúčil. Spokojný, ale unavený sa teším z nadobudnutých vedomostí, pričom dúfam, že ľudia v mojom okolí budú natoľko zodpovední, že ich nikdy nebudem musieť využiť.
