- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
O niekdajšej pýche obce Sokolovce sa dnes šíria desivé príbehy.
Píše sa rok 1976 a ústav na liečbu tuberkulózy je pripravený plniť nový účel. Kašeľ, ktorý sa ozýval chodbami, nahradili výkriky narkomanov prežívajúcich abstinenčné príznaky a hysterický smiech duševne chorých ľudí vytlačených na okraj spoločnosti. Z niekdajšieho kaštieľa sa stal ich dočasný, avšak malebný domov.
Za majestátnymi budovami s vežičkou týčiacou sa až k nebu sa rozprestiera nádherná záhradka, priam park s úhľadne upravenou zeleňou a jazierkom, po ktorom voľne a pyšne pobehujú pávy. Nachádza sa tu aj altánok, kde si pacienti vždy radi odpremiérujú poetické hry nacvičené s tým najväčším entuziazmom. Malebnú idylku kazia len hlučné výboje elektriny z miestnosti, ktorú dôverne poznajú najťažšie prípady sanatória. Vykonáva sa tu totiž liečba elektrošokom.
Za roky pôsobenia ústavu však neboli všetky dni len slnečné. Niekedy to tu bolo aj pochmúrne. Napríklad v deň, keď sa jedna z najmladších pacientok, mladé dievčatko s amputovanou nohou, rozhodla ukončiť svoj život skokom z okna či keď sa ďalší pacient, tentoraz muž v strednom veku, obesil na kľučke dverí.
Etapa psychiatrickej liečebne sa v Sokolovskom kaštieli uzatvára v roku 2009, keď skončil v rukách súkromného majiteľa. Práve tento krok ho vložil do rúk nešťastného osudu a uvrhol do zabudnutia. S poslaním odišiel z kaštieľa aj život a v okoloidúcich dnes namiesto pýchy naháňa des. Svoj pôvodný účel vymenil za hlavnú rolu v krčmových, často duchárskych legendách.
Keďže sanatórium smrť určite zažilo, a nie raz, rozhodli sme sa zistiť, čo je na historkách opisujúcich nevysvetliteľné zvuky či siluety postáv pravdy. Hoci nás pred ruinami kaštieľa domáci vystríhali, opäť sme sa nedali odradiť a vybrali sme sa tam na ďalšiu nočnú výpravu.
Ešte predtým, než ju absolvuješ s nami, by sme ti radi pripomenuli, že navštevovať tajuplné miesta a kriticky skúmať ich príbehy môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa ti naše dobrodružstvá páčia, môžeš nás podporiť vstupom do klubu Refresher+.
Na nepoznanie
Je krátko po devätnástej hodine a náš starý ford parkuje v centre obce Sokolovce, nachádzajúcej sa len niekoľko minút cesty autom od vychýreného kúpeľného mesta. Práve z Piešťan k nám má každú chvíľu doraziť ďalší člen posádky, ktorý nám už po telefóne prezradil, že o ruine sa po blízkom okolí tradujú tie najtemnejšie historky. „Domáci sa kaštieľu vyhýbajú. Neverím, že som sa dala na to, ísť sem s vami,“ vyhlási namiesto pozdravu, keď dorazí na parkovisko len niekoľko minút po nás.
Nemáme na čo čakať, a tak sa spoločne vyberieme do bočnej uličky, ktorá lemuje oplotený park sanatória. Po niekoľkých metroch môžeme napravo od nás vidieť ikonickú vežičku barokovej stavby. Hoci s opadanou omietkou a rozbitými oknami, aj tak padne do očí každému okoloidúcemu.
Po ceste stretneme dvoch mladých chlapcov a pýtame sa ich, či sa v areáli zvyknú zdržiavať ľudia bez domova alebo drogovo závislí. Naše obavy vyvrátia, a hoci „živých“ sa podľa nich báť nemusíme, prezrádzajú, že o tomto mieste sa hovorí „všeličo“.
Zatiaľ čo pomalým krokom obchádzame areál, zozadu nás predbehne mladé, asi 15-ročné dievča. Chvíľu kráča pred nami, keď zrazu zahne prudko doprava a stratí sa nám z dohľadu. Keď podídeme bližšie, zisťujeme, že zlieza do parku liečebne cez prerušené oplotenie. „Čo tam, preboha, chce? Veď sa mu miestni vraj vyhýbajú. Či práve naopak? Je bývalá liečebňa lokálnou atrakciou?“ pomyslíme si a nasledujeme dievča cez strmý a zablatený terén.
Miesto, ktorým sa brodíme, už dávno nie je park. Je to neudržiavaný prales s niekoľkými vyšliapanými cestičkami. Pávy, kedysi hrdo pobehujúce parkom, dnes nahradili otravné komáre bažiace po krvi odvážnych návštevníkov a jazierko sa premenilo na nekontrolovaný močiar.
Ako sa blížime k budovám bývalej liečebne, prostredie okolo nás pripomína postapokalyptický film. Už tu nás začne prenasledovať nepríjemný pocit. Rozbité lavičky, ktoré v minulosti využívali pacienti, dnes prerastajú kríky, kde-tu vidieť zhrdzavené odpadkové koše či dlhodobo nefunkčné osvetlenie. Keď sa doškrabaní prebrodíme húštinou, zjaví sa pred nami obrovský komplex budov. Sme v cieli. A inak... Kam zmizlo to dievča?
Mŕtvola, neskôr útek
Ručičky na hodinách ukazujú, že je práve pol ôsmej, a hoci slnko je stále vysoko nad nami, z opustenej liečebne ide hrôza. Všade naokolo sa nachádza neporiadok. Na naše prekvapenie je veľká časť z neho nahádzaná vo vreciach.
Odhodlaní zažiť dobrodružstvo vojdeme do prvých otvorených dverí sanatória. Dlho sa však vnútri neohrejeme, lebo ide o slepú uličku zavalenú prehnitými trámami. Teda v budove sa neohrejeme vôbec, keďže je v nej chladnejšie než vonku.
Druhý pokus o vstup do priestorov je konečne úspešný. Hoci sa cez rozbité a špinavé okná dostávajú do temných chodieb lúče slnka, je to tu viac „creepy“ než kdekoľvek inde.
