Ema Müller: Otcovu drogovú minulosť sa predo mnou snažili rodičia tajiť, dozvedala som sa o tom od spolužiakov v škole (Rozhovor)

Vyrastala ako dcéra jedného z najslávnejších slovenských spevákov Richarda Müllera a televíznej moderátorky Sone Müllerovej. Ema Müller bola odmalička pod drobnohľadom médií a už v štrnástich rokoch začala s modelingovou kariérou. V rozhovore pre Refresher prezradila, že „šoubiznisová éra“ pre ňu bola toxická, a tak sa napokon rozhodla už v šestnástich rokoch odísť zo Slovenska.

Dnes pôsobí v Paríži v oblasti fashion PR, no v posledných rokoch je známa najmä vďaka svojmu instagramovému účtu, kde otvorene rozpráva o svojich pocitoch a zverejňuje fotky so slzami aj bez mejkapu. Vytvorila aj vlastný merch Som bohyňa, prispieva pre česko-slovenský Vogue a nahráva podcasty Témy Emy. 

Aké bolo vyrastať v hľadáčiku médií ako dcéra slávnych rodičov?

Moji rodičia sú úžasní a dali mi ten najkrajší život, aký som mohla dostať. Nemenila by som nikdy na svete. No počas dospievania som sa často stretávala so stigmami – ľudia si na mňa automaticky urobili názor bez toho, aby ma predtým spoznali. V tom období som začínala s modelingom, schudla som, začala som byť namyslená. 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa ema m. (@emamuller)

Médiá o mne neskôr začali písať nielen v súvislosti s mojimi rodičmi, ale šírili o mne aj rôzne klamstvá a škaredé veci. Pamätám si, že keď bulvárni novinári zistili, že fajčím, hneď sa toho chytili, keďže tatino má takú minulosť, akú má. Myslím si, že práve mama mi vtedy povedala: Potrebuješ odísť. Bola som veľmi mladá a to šoubiznisové prostredie pre mňa začalo byť toxické. 

Tvoj otec viackrát otvorene rozprával o svojej drogovej minulosti. Vnímala si ako malá toto obdobie?

Jasné, vnímala som všetko, o čom sa písalo a hovorilo. Rodičia sa to síce predo mnou snažili utajiť, no aj tak som sa to dozvedela od spolužiakov, ktorým to povedali ich rodičia, alebo od ľudí, ktorí o tom mali často lepší prehľad ako ja.

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa ema m. (@emamuller)

Prečo si sa rozhodla práve pre modelingovú kariéru?

Keď som mala štrnásť, myslela som si, že môžem byť pekná, len ak budem modelka. Chcela som, aby ma ostatní považovali za peknú. Na to obdobie spomínam rada, pretože mi dalo prvýkrát ochutnať slobodu, mohla som cestovať po svete. 

Môj vzťah k jedlu dodnes nie je zdravý a možno už ani nikdy nebude. Stále sa občas prejedám, lebo jedlo je môj ‚support system‘.

Nemyslím si, že je to zlá práca, no nie je pre mňa. Kým ostatné dievčatá boli prirodzene štíhle a mohli jesť, ja som musela chudnúť, trápiť sa. Stále som chcela byť chudšia, chudšia a chudšia. A napokon som s modelingom skončila, lebo sa mi nikdy ani veľmi nedarilo. Mama mi vtedy povedala: Načo sa budeš snažiť robiť niečo, v čom nie si dobrá, a trápiť sa, keď môžeš robiť to, čo ti je prirodzené?

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa ema m. (@emamuller)

Nemala si nábeh na anorexiu?

Nie, nemyslím si, že som mala anorexiu, to je totiž už naozaj vážna choroba. Mala som radikálne diéty, keď som jedla päťsto kalórií denne, behávala som trikrát denne a chcela som byť čoraz chudšia. Nedostatok živín sa mi začal prejavovať aj na zuboch a pleti. No s anorexiou nechcem byť spájaná, pretože by to bolo zľahčovanie tohto ochorenia.

Aký je v súčasnosti tvoj vzťah k jedlu?

Dodnes nie je zdravý a možno už ani nikdy nebude. Stále sa občas prejedám, lebo jedlo je môj „support system“. Taký „rekomfort“ – keď som smutná alebo vystresovaná, najem sa. Už sa to snažím akceptovať, hovorím si, že to dobré jedlo si dám, ale nemusím zjesť tri porcie. Výčitky sa vždy objavia, to je taký reflex, ale viem s nimi narábať lepšie. Keď som sa prejedla v minulosti, zjedla som ešte viac, pretože som mala výčitky a potrebovala som ten „rekomfort“. Bol to zacyklený kruh. 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa ema m. (@emamuller)

Keď sa prejem dnes, poviem si: Nevadí, stalo sa, nemôžeš sa takto trýzniť. Svoju vlastnú osobu. My ženy to máme v sebe – keď spravíme nejakú chybu, brutálne si to vyčítame a chceme sa potrestať, inak sa nepohneme ďalej. Snažím sa však uvedomovať si, že ten trest je úplne zbytočný, práveže ti ublíži ešte viac.

Prečo si myslíš, že práve my ženy máme tendenciu niečo si vyčítať?

Neviem, hovorím to len z vlastnej skúsenosti. Muži majú tiež pocity. Pre mňa sú muži rovnako cenní ako ženy. Možno to majú v niektorých ohľadoch jednoduchšie alebo to jednoduchšie berú. Všetko je len o nastavení mysle. Keď si povieš, že to bude náročné, tak to aj náročné bude a naopak.

Mne môj súčasný priateľ veľmi pomáha práve tým, že odľahčuje to, čo ja zbytočne sťažujem. Veci vidí chladnejšie, jednoduchšie. Bola som však vo vzťahu aj s mužom, ktorý ma ponižoval, vysmieval sa mi pre to, že som taká emočná, že tak veľa ľúbim. 

Tak ako milujem dobré reštiky, párty a krásne kabelky, tak isto milujem sedieť na zemi, jesť s kamošmi bagetu s maslom a cikať v kríkoch.

Nedávno som čítala, že žena je tá, ktorá sa stará, ochraňuje, ktorá je silná. A muž tam len ako keby je. Ja si to však nemyslím. Tak ako muž potrebuje ženu, tak žena potrebuje muža. A napriek všetkému som neskutočne hrdá, že môžem byť ženou.

Späť k tebe. V šestnástich rokoch si odišla do Kanady v rámci výmenného programu študentov. Aké to pre teba bolo?

Do poslednej chvíle som nevedela, kam idem. Tesne predtým som bola na modelingovom tripe, kde som chodila na všetky modelkovské párty a užívala si. Potom som len prišla domov, zbalila som si kufre a šla hneď do Kanady. S rodičmi sme si síce poplakali, ale potom prišiel neskutočný pocit slobody, cítila som sa najšťastnejšia na svete. 

Často si musím ‚mutnuť‘ kamošky, lebo sa cítim na h*vno, ony sú brutálne krásne a mňa to s*rie.