Extrémny nával strachu, zvukové a zrakové halucinácie, ochromené telo, pocit dusenia a tlaku na hrudi.
Stuhnuté svalstvo, ústa zamknuté na kľúčik a neznáma bytosť, ktorá vošla do bytu s cieľom, aby mi ublížila. Aj takto mnohí ľudia opisujú hrozivý zážitok so spánkovou paralýzou. „Niečo cez to okno skočilo dnu a behalo po byte. Keď som to začula, zobudila som sa, ale nemohla som sa postaviť z postele, nedalo sa mi pohnúť,“ povedala nám 32-ročná Andrea.
Podobne nepríjemnú epizódu má za sebou aj 24-ročná Ema. „Prvýkrát som mala pocit, že sa nado mnou nakláňa nejaká čierna postava, ktorá ma drží a zatláča tak pevne, že som sa nemohla pohnúť,“ opísala chvíle hrôzy. Dievčatá sa cítili úplne bezmocné. Mali pocit, že im chce niekto ublížiť, ale nedokázali sa žiadnym spôsobom brániť.
- Tri hrozivé príbehy mladých ľudí, ktorí zažili spánkovú paralýzu.
- Prečo sa počas spánkovej paralýzy nevieme hýbať.
- Ako môžu horory ovplyvniť halucinácie počas spánkovej paralýzy.
- Prečo Samuel prestal po hrozivom zážitku so spánkovou paralýzou spávať na chrbte.
- Čo zažila Andrea, ktorá mala za dva týždne tri epizódy spánkovej paralýzy.
- Ako môže alkohol zvýšiť riziko spánkovej obrny.
Halucinácie, pri ktorých sa nedokážeš pohnúť
Spánková paralýza je u ľudí bežnejšia, než by sa zdalo. Schválne, spýtaj sa na ňu niekoľkých ľudí zo svojho okolia. Možno ti jeden z kamarátov porozpráva o tom, ako ležal v posteli, jeho svalstvo bolo stuhnuté, no mozog sa mu stále „nevypol“. Nemohol sa hýbať a zrazu začul desivé zvuky a mal pocit, že je v izbe okrem neho neznáma osoba. Nedokázal však kričať, aby si privolal pomoc.
„Keď človek zaspí, svalstvo v tele sa paralyzuje. Pri spánkovej paralýze však dôjde k paralýze svalstva, ale mozog jedinca je stále pri vedomí. V dôsledku toho sa dotyčný nemôže pohnúť a prichádza zdesenie, čo sa s ním deje. Spánkovú paralýzu často sprevádza pocit tlaku na hrudi a ťažkosť nadýchnuť sa,“ opísala nám proces spánkovej paralýzy psychologička Zuzana Šofraneková.
Počas tohto stavu môže mať človek vidiny, ktoré sú však neškodné. Podľa psychologičky Šofranekovej ich z odborného hľadiska nazývame hypnagogické či nepravé halucinácie a vyskytujú sa aj u ľudí s dobrým duševným zdravím.
Mnohí šarlatáni však za spánkovou paralýzou prostredníctvom psuedovied hľadajú niečo nadprirodzené a temné. Ľudovo povedané, vtedy sa s nami iba „zahráva naša myseľ“. A pravdou je, že sa dokáže zahrávať skutočne desivými spôsobmi, o čom nám porozprávali aj Ema, Andrea a Samuel.
Odkedy zažil spánkovú paralýzu, odmieta spávať na chrbte
29-ročný Samuel sa nám zveril s dvojicou zážitkov so spánkovou paralýzou, ktorá sa u neho spustila, keď mal 18 rokov. Prvý zážitok pritom opisuje ako výrazne intenzívny a desivý.
„Pamätám si, že som spal na chrbte a zobudil sa na pocit, že ku mne niekto prichádza zboku izby. Keď som otvoril oči, nevedel som pohnúť žiadnou časťou tela. Prežíval som neskutočný strach a napätie. Cítil som, že niekto ku mne prichádza, aby mi ublížil, ale ja sa neviem pohnúť a brániť. Následne som sa nejakým spôsobom premohol, nakopol a pohol. V momente, keď som sa začal hýbať, celé to prestalo. V izbe, samozrejme, nikto nebol,“ povedal pre Refresher.
Keďže sa takáto situácia Samovi prihodila iba dvakrát, pričom pri druhej epizóde bola spánková paralýza menej intenzívna, odbornú pomoc nevyhľadal. V hlave má však dodnes zafixované, že nesmie spávať na chrbte. Danú polohu si totiž spája so spánkovou paralýzou, a tak sa jej radšej vyhýba z obavy, že by sa mohla podobná hrôza zopakovať.
Nemusí to byť na škodu. Americká akadémia spánkovej medicíny (American Academy of Sleep Medicine – AASM) totiž uvádza, že sa spánková paralýza vyskytuje častejšie u ľudí, ktorí spávajú na chrbte. Jej vznik však ovplyvňuje množstvo iných faktorov.
Čo však má vplyv na to, aké hypnagogické halucinácie ľudia počas epizódy spánkovej paralýzy zažijú? Podľa vedúcej lekárky oddelenia spánkovej medicíny Národného ústavu duševného zdravia Jitky Buškovej môžu tieto „vidiny“ ovplyvniť denné zážitky, ale napríklad aj nočné sledovanie hororov. Hypnagogické halucinácie sa navyše podobne ako sny niekedy opakujú, a preto vidia niektorí ľudia pri spánkovej paralýze tie isté bytosti.
„Hypnagogické halucinácie sú vlastne snové predstavy, ktoré pretrvávajú z REM spánku do bdelosti, môžu byť teda ovplyvnené dennými zážitkami a sú veľmi variabilné. Aj niektoré sny sa opakujú. Ak by chcel dotyčný jedinec zistiť, prečo sa mu vracajú konkrétne predstavy a sny, je dobré hľadať odpovede s pomocou odborníka psychoterapeuta,“ povedala pre Refresher doktorka Bušková.
Prišiel za ňou cez strešné okno
Zatiaľ čo Samuel zažil spánkovú paralýzu na prahu dospelosti, 32-ročná Andrea s ňou mala prvú skúsenosť pred piatimi rokmi. Zažila ju celkovo trikrát, a to rovno v rámci zhruba dvoch týždňov. Nikdy potom sa už u nej nezopakovala.
„Vtedy som bývala v takom otvorenom podkrovnom byte, kde bola pokope obývačka, spálňa aj kuchyňa. Snívalo sa mi, že som nechala otvorené strešné okno. Niečo cez to okno skočilo dnu a behalo po byte. Keď som to začula, zobudila som sa, ale nemohla som sa postaviť z postele, nedalo sa mi pohnúť. Iba som ležala a bála sa, že to na mňa skočí,“ opisuje Andrea chvíle hrôzy.
Pri ďalších dvoch spánkových paralýzach mala veľmi podobný zážitok s tým rozdielom, že sa jej zdalo, že do bytu sa neznáma bytosť nedostala cez strešné okno, ale cez terasu. Nespomína si však, ako sa to skončilo. Predpokladá, že to jednoducho prešlo a následne zaspala.
„Dobre si však pamätám ten pocit bezmocnosti, keď sa bojíš toho, že máš niekoho alebo niečo v byte a nevieš sa ani pohnúť,“ hovorí. Keďže je Andreina sestra lekárka, vysvetlila jej, že išlo o spánkovú paralýzu, ktorá mohla byť spôsobená stresom. Podobné epizódy sa u nej už nikdy viac nezopakovali, a tak podobne ako Samuel nevyhľadala odbornú pomoc.
Sekundy až minúty hrôzy
Spánková paralýza patrí medzi parasomnie, medzi ktoré zaraďujeme nočný des či námesačnosť. Podľa AASM majú prvú skúsenosť so spánkovou paralýzou najčastejšie ľudia vo veku 14 až 17 rokov. Doktorka Bušková tvrdí, že sa takéto problémy týkajú predovšetkým mladších ročníkov a iba výnimočne k nim do spánkového centra prichádzajú seniori.
Epizóda spánkovej paralýzy zväčša trvá od niekoľkých sekúnd až po niekoľko minút a ide skôr o nárazové udalosti. „V prípade spánkovej obrny sa striedajú obdobia, keď sa epizódy objavujú každú noc i niekoľkokrát za noc, a obdobie pokoja, keď tieto problémy úplne vymiznú,“ povedala lekárka.
Spánkovú paralýzu môže vo všeobecnosti vyvolať stres, nedostatok spánku či zlý spánkový režim. Spánková paralýza však môže mať súvis aj s užívaním niektorých liekov, s kŕčmi súvisiacimi so spánkom či s bipolárnou poruchou.
Šance na spánkovú paralýzu sa podľa AASM zvyšujú aj v prípade, ak ňou trpeli aj naši príbuzní. Doktor Raj Dasgupta však zdôrazňuje, že takéto prípady sú veľmi vzácne a neexistuje dôkaz o tom, že by bola spánková paralýza dedičná, informuje Healthline. V populácii nie je pritom vôbec žiadnou raritou. Odhaduje sa, že tento stav zažije zhruba 5 % až 40 % ľudí.
K spánkovej paralýze dochádza v momente, keď človek zaspáva alebo sa prebúdza. Špecifická je tým, že človek nemôže v tomto stave pohybovať končatinami ani rozprávať. K predčasnému ukončeniu spánkovej paralýzy môže podľa AASM dopomôcť intenzívna snaha o pohyb alebo ak na spiaceho počas epizódy niekto hovorí, prípadne sa ho dotýka. Súhlasí s tým aj doktorka Bušková.
„Niekomu sa darí epizódu prerušiť pri maximálnom sústredení na končeky prstov a pri snahe nimi pohnúť. V niektorých prípadoch je dotyčný schopný signalizovať partnerovi, že sa nachádza v stave spánkovej obrny, napríklad pomocou zvukov – mručania a podobne. Partneri sa naučia tieto signály rozpoznať a dotykom alebo hlasným oslovením môžu pomôcť epizódu spánkovej obrny ukončiť,“ povedala.
Nedostaneš infarkt ani sa nezadusíš zvratkami
Niektorí ľudia sa obávajú, že by pri spánkovej paralýze mohli z návalu strachu dostať infarkt alebo si iným spôsobom ublížiť. Jitka Bušková však povedala, že sa s takýmto prípadom vo svojej praxi ani v literatúre nikdy nestretla. Obdobne vraj nehrozí, že by sa ľudia počas spánkovej paralýzy pomočili či dokonca povracali a prípadne vlastnými zvratkami zadusili.
„Považujem to za skutočne krajne nepravdepodobné. Nepoznám prípad, keď by dotyčný počas spánkovej obrny neudržal moč či stolicu alebo vracal. Existuje však takzvaná nočná enuréza, čiže pomočovanie v spánku, ktoré sa môže objaviť aj v dospelom veku, a to vo všetkých spánkových štádiách. Nočná enuréza sa však prevažne viaže na NREM spánok a taký človek je k nej predisponovaný,“ tvrdí doktorka Jitka Bušková.
Vo všeobecnosti však pri spánkovej paralýze nehrozí žiadna fyzická ujmu či nebodaj smrť. „Výskum ukázal, že spánková paralýza nie je nebezpečná. Nespôsobuje fyzické poškodenie tela a dodnes nie sú známe žiadne klinické úmrtia,“ tvrdí spánkový doktor Michael J. Breus.
Treba však spomenúť, že epizódy spánkovej paralýzy môžu viesť k psychickým ťažkostiam. V takom prípade je podľa psychologičky Šofranekovej vhodné zaradiť do liečby psychoterapiu.
„Spánková obrna býva obvykle veľmi desivým zážitkom, najmä pri prvých epizódach, keď dotyčný nevie, že ide iba o spánkovú poruchu. Taký zážitok môže viesť k úzkostným zážitkom či k rozvoju úzkostnej poruchy,“ povedala Jitka Bušková a upresnila, kedy je vhodné vyhľadať pomoc odborníka.
„Má to význam napríklad vtedy, ak sa epizódy spánkovej obrny objavujú príliš často a významne zhoršujú kvalitu života. Môžu napríklad viesť k tomu, že sa dotyčný bojí ísť večer spať a následne sa u neho rozvíja nespavosť. Vyhľadať lekára odporúčam aj v prípade, keď je spánková obrna spojená s náhlou, vôľou nepotlačiteľnou spavosťou, v takom prípade by mohlo ísť o narkolepsiu,“ povedala.
Zuzana Šofraneková k téme dodala, že psychológ vie pomôcť pacientovi zvládnuť epizódy spánkovej obrny napríklad psychoedukáciou zameranou na spánkovú hygienu – čiže dostatočnú dĺžku spánku, vyhýbanie sa modrému svetlu, odporúčanú a neodporúčanú konzumáciu jedál či nápojov a podobne.
„Určite je vhodné aj vynechať alkohol. Niektorí pacienti trpiaci poruchami spánku siahajú po alkohole s vedomím, že ľahšie zaspia. Je to však veľmi nevhodná stratégia a okrem rizika závislosti sa zvyšuje pravdepodobnosť epizódy spánkovej obrny. Naopak, vhodné sú rôzne relaxačné techniky a meditácia,“ povedala psychologička.
Tlačil ju, ale nič necítila
Tretí nepríjemný zážitok so spánkovou paralýzou nám porozprávala 24-ročná Ema. Prvú epizódu zažila ešte na strednej škole v 17 rokoch a druhú ako 21-ročná.
„Bol to jeden z mojich najdesivejších zážitkov. Prvýkrát som mala pocit, že sa nado mnou nakláňa nejaká čierna postava, ktorá ma drží a zatláča tak pevne, že som sa nemohla pohnúť. Pritom som však necítila jej dotyky. Iba som ležala a zdalo sa mi, že mám otvorené oči, nespím a jediné, čo môžem robiť, je pozerať sa na to, čo sa mi deje,“ opisuje Ema.
Povedala nám, že jej zážitok bol stopercentne autentický, a keďže vtedy nevedela, že ide len o hypnagogickú halucináciu, mala obrovský strach.
Druhú epizódu zažila v 21 rokoch. Po dlhom čase sa vrátila domov a ľahla si na posteľ vo svojej detskej izbe. Z nejakého dôvodu sa jej však vôbec nedarilo zaspať. Približne o tretej v noci si na Youtube vyhľadala video s audiozáznamom s frekvenciou, ktorá vraj uspáva. Ema si nespomína, čo konkrétne si vtedy púšťala, ale ozrejmila nám, že išlo o video tohto typu.
„To video som si asi nemala púšťať. O chvíľu nato, ako som zaspala, niečo rozrazilo dvere na izbe a z chodby pribehol veľmi malý trpaslík. Nebol však žiadnym rozkošným stvorením ako z rozprávky. Naopak, pôsobil neuveriteľne hnusne. Prebehol okolo mňa a schoval sa do kúta izby pod stôl, kde potom zostal,“ rozprávala o svojej druhej hrozivej epizóde.
„Nasledujúce minúty sa dialo niečo strašne čudné. Lomcoval mnou príšerný strach. Bola som doslova paralyzovaná, nemohla som ani zdvihnúť hlavu, aby som zistila, či sa mi to sníva alebo nie. Proste som len cítila, že nejaká malá bytosť kvočí v rohu izby a uprene na mňa pozerá. Keď som sa z toho stavu prebrala, bola som extrémne vydesená a už som do rána nezaspala,“ dokončila opis svojho zážitku.
Už po prvej spánkovej paralýze si o tejto parasomnii naštudovala odborné informácie a povedala si, že návšteva lekára nie je v jej prípade potrebná.
„Viem, že to nie je nejaká vážna diagnóza a je to neškodné. Navyše sa mi to zatiaľ stalo len dvakrát. Keď sa mi to zopakuje, nič s tým nespravím. Snažím sa na to nemyslieť a nerozoberať to. Človek asi nikdy nevie, kedy sa to môže vrátiť,“ zamyslela sa na záver.
