Jediný obchodný artikel objavujúci sa vo všetkých civilizáciách.
Všetky ľudské profesie a remeslá majú svoje vlastné bohaté dejiny, no iba jedno „zamestnanie“ sa označuje za to najstaršie. Predajná láska a jej počiatky, či už v akejkoľvek forme, siahajú snáď až do temnej doby praveku.
Prostitúcia sa ako najstaršie remeslo objavuje prakticky u všetkých ranných starovekých civilizácií, ktoré mali aspoň minimálne vyvinutú infraštruktúru a fungujúci obchod.
Tieto základné piliere spoločnosti nakoniec premietli sexuálne služby do role jedného z najžiadanejších predajných artiklov.
Nebolo tomu tak vždy a medzi prevažne loveckým ľudom a malými klanmi existovala takzvaná hosťovská prostitúcia, dodnes zaužívaná v niektorých afrických kmeňoch.
V tomto prípade domáci pán ponúkne dcéru, ženu alebo slúžku ako svoj majetok – dar pocestnému. Hosť môže pri žene ležať a mať s ňou pohlavný styk, pričom nevadí, keď otehotnie, to je pre domáceho výhoda prečistenia krvi a prínos do rodového genofondu.
Návštevník má zas na oplátku ponúknuť komunite nejaký hmotný dar.
Všeobecne sa dá konštatovať, že v období staroveku bola prostitúcia bežným či dokonca veľmi rozšíreným javom. Prostitútky sú priamo zmienené napríklad v starom zákonníku kráľa Chammurapiho z 18. storočia pred n. l.
Babylonský mocipán vo svojej zbierke zákonov myslel aj na ochranu dedičných práv žien, ktoré sa živili predajom lásky. Tie totiž predstavovali spoločne s vdovami jediné dve skupiny nežnejšieho pohlavia bez mužských autorít.
Podľa zmienených nariadení mohli prostitútky voľne disponovať a pracovať s darmi svojich otcov. V prípade dedičstva po otcovi síce spravovali majetok v podobe polí a dobytka ich bratia, no zo zákona im náležal príslušný podiel obilia, oleja a mlieka.
Z tejto skutočnosti je zrejmé, že prostitúcia bola v starobabylonskej ríši bežnou záležitosťou a do značnej miery aj tolerovaná miestnou vládou.
V týchto časoch sme tiež svedkami vzniku posvätnej prostitúcie, kde sa ako dar a obeť božstvu vykonávala nútená sexuálna činnosť.
Obdobie antiky je možné nazvať zlatým vekom najstaršieho remesla.
V starovekom Grécku, pre výhradne mužskú klientelu, boli podľa vtedajších prameňov rozdeľované prostitútky do troch skupín: pornai (z ktorého neskôr vzišli slová ako porno alebo pornografia) – sexuálne otrokyne a otroci, ďalej slobodné pouličné prostitútky a nakoniec takzvané hetaery – vzdelané spoločníčky poskytujúce okrem sexu aj kultúrne alebo umelecké zážitky.
Ženy patriace do tejto skupiny sa tešili významnému spoločenskému postaveniu, ktorému sa mnohokrát nepribližovali žiadne iné slobodné ženy danej doby.
Podľa dobových spisov zaviedol v 6. storočí politický reformátor Solón v ľudnatých častiach Grécka dokonca štátom podporované nevestince.
V budovách hriechu pôsobili najmä príslušníčky skupiny pornai, ktoré boli dostupné slobodným občanom nehladiac na ich finančný príjem.
Prostitúcia potom zostala legálna počas celého klasického obdobia Grécka a Ríma i napriek tomu, že niektorí rímski cisári, ovplyvnení kresťanstvom, od nej svojich poddaných skôr odhovárali. Počet rímskych nevestincov však svedčia o nepretržitej popularite medzi Rimanmi.
Je známe, že niektorí rímski cisári nútili k prostitúcii aj vydaté ženy z aristokratických kruhov. Gaius Caligula dokonca údajne zaviedol akýsi luxusný nevestinec v jednom z krídel cisárskeho paláca.
Šialený cisár rovnako uvalil na toto remeslo daň, ktorá mnohokrát financovala nákladné stavby a dlhotrvajúce vojenské výpravy.
Už v tomto období sa však taktiež naplno ukázali tienisté stránky najstaršieho remesla – napríklad organizované zhromažďovanie nezaopatrených detí do nekontrolovaných sirotincov spôsobilo rozšírenie sexuálneho otroctva či detskej prostitúcie.
Sexuálne otroctvo bolo taktiež častou formou trestu a nevyhnutným osudom pre mnohých dlžníkov, zločinov či vojnových zajatcov.
Dražby sexuálnych otrokov prebiehali verejne. Majetní patricijovia si však často vyberali v súkromných dražbách.
Nebolo pritom neobvyklé, keď si bohatý Riman takto zaopatril napríklad niekoľko mladých chlapcov – v týchto časoch bola totiž homosexualita a bisexualita celkom bežná a mnohokrát vyzdvihovaná súdobými autormi.
Nútená prostitúcia bola rovnako legálnym prostriedkom trestu pre usvedčené kriminálničky. Rímske nevestince zvané lupnária boli vo všetkých väčších mestách veľmi početné a slúžili rozmanitej klientele.
Priemerná dĺžka života prostitútok na území Rímskeho impéria a jeho provincií pochopiteľne nebola príliš vysoká – zvyčajne zomierali v mladom veku následkom fyzického násilia alebo pohlavných chorôb.
V ojedinelých prípadoch však tieto ženy dokázali získať slobodu a živili sa často ako ľudové liečiteľky či pôrodné asistentky.
V priebehu stredoveku sa s predajnou láskou stretávame predovšetkým v mestských aglomeráciách. Rímskokatolícka cirkev síce pozerala na všetky formy nemanželskej sexuálnej aktivity ako na hriech, prostitúcia však bola zvyčajne tolerovaná.
Dôvodom bol jednak biblický príbeh Márie Magdalény, ale i prostá obava z toho, že zákaz najstaršieho remesla povedie k ešte väčšiemu zlu v podobe znásilňovania, sodomie, pedofílie a sebaukájania.
Proti úplnému zákazu prostitúcie vystúpil už jeden z cirkevných otcov, Svätý Augustín, a istá forma tolerancie, i keď dosť kolísavá, platila takmer počas celého obdobia stredoveku. Objavili sa však aj výrazné výhrady a mnohí ortodoxní cirkevní hodnostári opakovane volali po náprave predajných žien.
S koncom Rímskeho impéria sa prostitúcia pomaly menila na výnosné a dobre organizované obchodné odvetvie.
K tomu prispeli najmä ostré cirkevné výhrady voči otroctvu a postupné upevňovanie obchodných vzťahov v rannej stredovekej spoločnosti.
Prostitútky mali často jasne vyčlenené ulice alebo miesta, kde svoje remeslo mohli prevádzkovať. V mnohých mestách však boli vykázané z okruhu hradieb a pôsobili iba vo vonkajších oblastiach aglomerácie.
V južnej Európe, a neskôr taktiež vo väčšine ďalších európskych krajinách, boli zakladané občianske nevestince.
Zatiaľ čo v ich priestoroch bol personál úplne legitímny, mimo týchto domov hriechu už bola prostitúcia považovaná za protizákonnú.
Nie je tiež tajomstvom, že v stredoveku prevádzkovali nevestince aj vysokopostavení cirkevní činitelia, v Anglicku napríklad biskup z Winchesteru. Podobné prípady sa na prelome 14. a 15. storočia objavovali aj v susednej Prahe.
Iná prekvapivá štatistika pochádza zo stredovekého Francúzska. V priebehu 14. storočia tvorili okolo 20 % klientely súkromných nevestincov vo francúzskom Dijone príslušníci duchovenstva.
Prostitúcia pochopiteľné kvitla taktiež v období krížových výprav. Rád nemeckých rytierov, známy asketickými sľubmi čistoty, si napríklad v hlavnom sídle zriadil súkromný nevestinec oficiálne vydržiavaný miestnou rehoľou.
Odlišné nebolo postavenie prostitútok ani oblastiach pod vplyvom islamu. Už v 7. storočí prehlásil Mohamed, že prostitúcia je zakázaná a bola teda teoreticky považovaná za hriech.
I napriek tomu zostal arabský obchod so sexuálnymi otrokyňami bežným javom prakticky počas celého obdobia stredoveku a ranného novoveku. Veľké množstvo žien z oblasti Kaukazu, Ázie, severnej Afriky aj Európy tak bolo nútených k prostitúcii v háremoch arabského sveta.
V renesančnej Európe sa pohľad na sexualitu v niektorých ohľadoch uvoľnil, pričom sme svedkami rozkvetu kurtizán – spoločensky akceptovanej formy prostitúcie.
U mnohých panovníckych a šľachtických párov začalo byť napríklad bežné, že manželia žili oddelene. V manželstve išlo predovšetkým o zaistenie následníctva a sledovania mocenských či diplomatických cieľov.
Sexuálny kontakt sa mnohokrát obmedzoval iba na splodenie potomka a následníka trónu, zatiaľ čo plnohodnotný milostný život viedol kráľ a prípadne taktiež kráľovná so svojimi oficiálnymi milencami a konkubínami.
Najviac uvoľnené mravy fungovali v Taliansku, severná Európa bola v začiatkoch podstatne miernejšia. Koloniálne veľmoci, akými bolo v 16. storočí Portugalsko, získavali praktické skúsenosti s prostitúciou najmä vďaka námorníkom.
Tí sa v novovytvorených kolóniách niekedy priamo zapájali do obchodu s bielym mäsom, unášali napríklad japonské ženy a neplnoleté dievčatá, ktoré následne nútili k prostitúcii na palubách svojich lodí alebo v prístavných mestách.
V mnohých krajinách Európy sa však prostitúcia začala znova kriminalizovať a viac kontrolovať koncom 15. storočia, keď v Neapole prepukla veľká epidémia syfilisu. K nej došlo v roku 1494 a je pravdepodobné, že súvisela s Kolumbovými zaoceánskymi výpravami.
V tej dobe bolo v Ríme evidovaných cez 7000 prostitútok, v Benátkach dokonca 11 000, a to boli počítané iba ženy v nevestincoch, nie na ulici. Pohlavné choroby mohli do Európy zavliecť vracajúci sa námorníci, ktorí sa na americkom kontinente chovali viac než priateľsky k miestnym domorodým ženám.
V nasledujúcich desaťročiach sa epidémie pohlavne prenosných chorôb začali pravidelne opakovať, čo prinieslo ďalšiu vlnku kritiky na verejné domy hriechu.
S príchodom protestantstva už bola prostitúcia v mnohých oblastiach považovaná za hriešnu, pričom nasledovali úspešné i neúspešné pokusy o jej postavenie mimo zákon.
Prostitútky boli niekedy nútené odlíšiť sa od počestných žien a nosiť výrazné prvky, chápané niekedy dokonca ako znamenie hanby, v podobe určitého predmetu, písmena či vyholenej hlavy. Týmto smerom však išiel vývoj predovšetkým v našich civilizačných kruhoch.
V mnohých mimoeurópskych kultúrach bol prístup k prostitúcii podstatne menej prísny a ženy s touto profesiou sa bežne zúčastňovali verejného života, vystupovali v divadelných predstavenia a ich spoločenské postavenie mohlo byť relatívne vysoké.
V Japonsku boli vysokopostavenými kurtizánami takzvané oiran, rozšírené najmä v období medzi rokmi 1600 až 1868. Oiran museli prejsť kurzami tanca, poézie, hudby či kaligrafie. Rovnako ako neskôr gejše tak svojim klientom poskytovali omnoho viac než iba sexuálne služby.
Tieto kultivované spoločníčky z uzavretých a prísne strážených mestských štvrtí si obyčajne mohli dovoliť vydržiavať iba najvplyvnejší a najbohatší muži v daných komunitách.
Počas 18. storočia začali byť oiran vytlačované gejšami, ktoré boli dostupné aj priemerne finančne situovaným mužom a postupom času sa stali celkovo obľúbenejšími. Týmito známymi luxusnými spoločníčkami boli najprv muži, až neskôr sa toto povolanie ustálilo ako výhradne ženské.
Ich hlavnou úlohou bolo poskytovať profesionálnu zábavu a samotný pohlavný akt rozhodne nebol automaticky očakávaný.
Medzi najsmutnejšie udalosti v dejinách najstaršieho remesla modernej éry patrí taktiež nútená prostitúcia, či skôr brutálne znásilňovanie čínskych žien, ktorého sa dopúšťali japonskí cisárski vojaci v 30. rokoch minulého storočia.
Podľa niektorých údajov bolo asi 80 až 300-tisíc dievčat a žien v Japoncami okupovaných územiach donútených slúžiť vo vojenských nevestincoch.
K podobným udalostiam, i keď v podstatne menšom počte, však dochádzalo aj v Európe, kde si nemecké sily Wermachtu a SS zaviedli vlastné verejné domy. Pracovali v nich najmä ženy z koncentračných táborov alebo politicky nežiaduce osoby.
Prostitúcia v modernej dobe prešla aspoň vo vyspelej spoločnosti značnou premenou a hlavne využívanie rôznych druhov antikoncepcie a zdravotných prehliadok výrazne znížilo výskyt epidémií pohlavných chorôb.
Nelegálna prostitúcia a s ňou spojená kriminalita však zostáva stále pálčivým problémom dnešných dní.
Snáď aj preto je doposiaľ prostitúcia v západnej spoločnosti obecne považovaná za opovrhnutia hodnú, podradnú a dobrým mravom odporujúcu činnosť.
