Vojnový zločinec zodpovedný za smrť desaťtisícov nevinných ľudí utýraných v ustašovských a nacistických koncentračných táboroch.
Ante Pavelić sa narodil v malej hercegovskej obci Bradina chorvátskym prisťahovalcom z regiónu Lika. Po maturite na gymnáziu sa Pavelić zapísal na štúdium práva na záhrebskej univerzite.
Už vtedy bol členom Chorvátskej strany práva a snažil sa o oslobodenie Chorvátska z nadvlády rakúsko-uhorskej monarchie. Po prvej svetovej vojne to na moment vyzeralo, že Chorváti vybudujú samostaný štát, ale nakoniec sa stali súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (neskôr Juhoslovanské kráľovstvo) a rakúsku nadvládu vystriedala dominancia srbská.
Pavelić neprestal propagovať chorvátsku samostatnosť ani ako poslanec belehradského parlamentu. V roku 1929 dokonca založil ozbrojenú organizáciu Chorvátsky domobranec, ktorá vyzývala k ozbrojenému povstaniu proti kráľovskej diktatúre vyhlásenej panovníkom Alexandrom v roku 1929.
Organizáciu úrady samozrejme zakázali a Pavelić utiekol do zahraničia. V Bulharsku sa spojil s Macedónskou revolučnou organizáciou a podpis Sofijskej deklarácie stvrdil ich spoluprácu na rozbitie juhoslovanského štátu. Juhoslovanký režim ho za to v neprítomnosti odsúdil k trestu smrti.
Emigrant a terorista
Pavelić sa nakoniec usadil v Taliansku, kde začal budovať teroristickú organizáciu, ktorej dal meno Ustaša – chorvátska revolučná organizácia. Tábory pre výcvik ustašovských bojovníkov vznikali najmä v Taliansku a Maďarsku.
Ustašovci zorganizovali neúspešné povstanie v oblasti Velebitu v roku 1932 a taktiež stáli za niekoľkými atentátmi na kráľa Alexandra vrátane toho úspešného z októbra roku 1934 v Marseille, kde spolu s juhoslovanským panovníkom zahynul i francúzsky minister zahraničných vecí Louis Barthon.
Pavelić bol vtedy po druhýkrát v neprítomnosti odsúdený na trest smrti, tentokrát francúzskym súdom. Talianska vláda pod tlakom krajiny Galského kohúta pozatýkala niekoľko ustašovských vodcov vrátane Pavelića.
Po prepustení z väznice žil chorvátsky nacionalista pod dohľadom talianskej polície najprv v Salerne, Siene a nakoniec vo Florencii až do roku 1941, kedy prišila jeho osudová chvíľa.
Dňa 27. marca 1941 podpísali zástupcovia Juhoslávie vo Viedni dohodu, ktorá ich zaväzovala k pripojeniu k Osi. O dva dni neskôr vypuklo v Belehrade povstanie dôstojníkov pod velením generála letectva Simovića, ktoré zvrhlo súčasnú vládu a na trón dosadilo mladého kráľa Petra.
I napriek tomu, že Simovićova vláda uisťovala Hitlera o svojej lojalite, rozhodol sa nacistický vodca Juhosláviu vojensky zlikvidovať. Dňa 6. apríla 1941 Nemecko bez vyhlásenia vojny prekročilo hranice Juhoslovanského štátu a ten zakrátko kapituloval.
Kráľ a vláda utiekli do exilu, juhoslovanské teritórium bolo okupované a jeho správa rozdelená medzi Nemecko, Taliansko, Maďarsko a Bulharsko.
V Chorvátsku bol v spolupráci s Nemeckom 10. apríla 1941 vyhlásený nový štát – Nezávislý chorvátsky štát (Nezavisna Država Hrvatska - NDH), ktorý zahŕňal i územie Bosny a Hercegoviny.
Nemci pôvodne počítali s tým, že do čela NDH postavia vodcu najsilnejšiej chorvátskej politickej strany – Chorvátskej sedliackej strany – Vladka Mačeka. Ten ale odmietol.
Voľba preto automaticky padla na Pavelića. Nakoľko sa ale stále nachádzal v Taliansku, vyhlásil NDH jeden z jeho blízkych spolupracovníkov Slavko Kvaternik.
Dlh z minulosti
Ihneď po vyhlásení nezávislého Chorvátska k sebe Mussolini pozval Pavelića. Bolo to ich prvé osobné strenutie. Duce si vydupal vytvorenie samostatného chorvátskeho štátu pod vedením ustašovcov len za podmienky, že získa dalmátske mestá.
Pavelić sa následne cez Terst a Rijeku dostal do Záhrebu, aby prevzal moc v novom štáte. Cestou ho trápili pochybnosti, či ho Nemci v čele NDH budú skutočne akceptovať alebo radšej dosadia niekoho iného. Netušil, že Nemecko prepustilo Chorvátsky štát takmer do úplnej sféry vplyvu Talianska.
(Ante Pavelić a Benito Mussolini 18. mája 1941 v Ríme. Ustašovci boli silno ovplyvnení talianskym fašizmom , ktorý bol pre nich v najrušnejších časoch najlepším spojencom.)
Ešte než dorazil do Záhrebu, stretol sa v Karlovaci so Slavkom Kvaternikom, ktorý plnil v Chorvátsku funkciu jeho zástupcu. Na Kvaternikovu priamu otázku, či má nejaké územné závazky voči Talinasku, odpovedal Pavelić klamstvom o absolútnej suverenite Chorvátska.
Po tom, čo sa Pavelić stretol s ministrom zahraničných vecí Ribbentropom a uistil sa o podpore Nemecka, mu už nič nebránilo v prevzatí moci. Nemecko a Talianko NDH okamžite medzinárodne uznali, na to sa pripojili i ostatné štáty Osi a ich satelity.
Dňa 16. apríla Pavelić vytvoril v NDH novú vládu a do jej čela sa postavil ako ministerský predseda. Ministri novej vlády zložili prísahu pred krížom a revolverom.
Pri prísahe boli prítomní aj katolícki duchovní, moslimský muftí a evanjelický biskup. Pavelić sa stal mužom číslo jedna, ale čoskoro ho dostihli nesplatené dlhy z minulosti.
Taliansko znova vystúpilo s požiadavkou na chorvátske pobrežie, a to od mesta Rijeka až po Katorskú boku v Čiernej Hore. Pavelić sa snažil tento dlh za samostanosť oddialiť, nakoľko mu bolo jasné, že pokiaľ sa vzdá pobrežia, jeho popularita klesne strmo nadol.
Pomoc hľadal u Nemecka, ktorému sa síce talianske požiadavky nepáčili, ale nehodlalo kvôli Pavelićovi riskovať dobré vzťahy s Duceho režimom. Chorvátsko tak nakoniec o najvýznamnejšiu časť svojho pobrežia prišlo.
V júni 1941 sa Pavelić v Berchstesgadene stretol so samotným Hitlerom. Okrem územných nárokov a nacionalistického režimu spolu riešili aj otázku srbskej menšiny v Chorvátsku.
Hitler Pavelićove plány na vysídľovanie Srbov posvätil a o niekoľko dní neskôr na oplátku Pavelić svojím podpisom stvrdil pripojenie Chorvátskeho štátu k Paktu troch veľmocí.
Kult neomylného poglavnika
Okrem premiérskeho kresla stál Pavelić taktiež v čele celého štátu ako „poglavnik“ (v preklade líder, vodca). V podstate sám rozhodoval o vnútornej a zahraničnej politike, o najdôležitejších štátnych postoch a bol rovnako vrchným veliteľom vojska.
Nakoľko neexistoval parlament, všetky zákony navrhoval, prijímal a podpisoval sám. Starostlivo si vyberal svojich najbližších spolupracovníkov, najviac dôveroval tým, ktorí s ním boli v medzivojnovom období v emigrácii, než ľudom, ktorí toto obdobie strávili v Juhoslávii.
Chorvátsko sa stalo diktátorským štátom, kde poglavnik vo svojich rukách sústredil všetku moc, pričom sa za svoje rozhodnutia nemusel nikomu zodpovedať.
Charizmatický vodca čoskoro dokázal premyslenou propagandou strhnúť davy na svoju stranu a získať si ich fanatickú podporu.
Oproti predvojnovým politkom, ktorí Chorvátom pripadali nerozhodní a neschopní hájiť ich záujmy proti srbskej vačšine, pôsobil Pavelić presne opačným dojmom – ako „vodca“ národa rozhodný, autoritatívny a prísny.
Stal sa inkarnáciou „Vlasti“, stelesnením suverenity chorvátskeho štátu, na ktorý Chorváti čakali po stáročia. Pavelić a Chorvátsko bolo jedno a to isté. A aj tí, ktorí k Pavelićovi až tak obdivne nevzhliadali, si hovorili, že radšej Chorvátsko ustašovské ako žiadne.
Pád kráľovskej Juhoslávie nikdo neoplakával. Navyše Chorvátov vojna vôbec nezasiahla a boli spokojní, že sa im podarilo získať samostatnosť bez boja.
Nepriatelia etnickej čistoty
Ustašovské vedenie sa snažilo vytvoriť atmosféru triumfu. Vyhlasovalo, že povinnosťou každého dobrého ustašovca je pracovať pre poglavnika, pretože tak pracuje zároveň pre vlasť a tým pádom i pre seba.
Pavelićova osoba sa medzi chorvátskymi fašistami i medzi bežnými obyvateľmi stala kultom, poglavnik bol všemocný, neomylný a nedotknuteľný. Pokiaľ sa mu niekdo odvážil odporovať alebo len vyjadril iný názor, bol bezohľadne zlikvidovaný.
Obozretne sa tak včas zbavoval tých, u ktorých by hrozilo, že by mu jedného dňa mohli prerásť cez hlavu. Či to bola jeho stará a už senilná pravá ruka Slavko Kvaternik alebo Mile Budak, ktorý bol zodpovedný za genocídu páchanú na území NDH.
Absolútnu moc Pavelićovi pomáhala udržovať prísna cenzúra a všadeprítomný teror. Chorvátsky ustašovský režim páchal také zverstvá, že sa na nich sťažovali i nacisti prítomní v NDH.
Väčšina politických odporcov skončila v lágroch, z nich najznámejší bol Jasenovac, tábor smutne preslávený ako dejisko masových zločinov, kde zomrelo 500 000 až 700 000 väzňov.
V NDH sa tvrdo uplatňovali aj rasové zákony, ktorých prvými obeťami boli Židia a Rómovia. Cieľom ustašovskej moci bolo vytvoriť na území NDH etnicky čistý chorvátsky priestor.
Bosnianskí moslimovia boli považovaní za Chorvátov islamskej viery, situáciu ale komplikovali takmer dva milióny Srbov, ktorí na území NDH žili. Časť z nich bola deportovaná, časť zahynula v koncentračných táboroch.
Riešením srbskej otázky poveril Pavelić Úrad pre verejný poriadok a bezpečnosť RAVSIGUR pod velením „ustašovského Himmlera“ Eugena Dida Kvaternika, fanatika, ktorý svoju úlohu chápal ako „historicky potrebnú misiu“ a v lete 1941 zahájil systematické vyvražďovanie a presídľovanie Srbov.
Majster prevlekov
Hoci sa Pavelić a celá ustašovká mašinéria navonok snažila vytvárať dojem, že vládu v NDH drží pevne v rukách, opak bol pravdou. Na území NDH, najmä v bosnianskych oblastiach, zúrila občianska vojna a Titove partizánske jednotky začali pomaly, ale isto víťazne postupovať.
Situácia v chorvátskom štáte sa ešte zhoršila v septembri 1943 po kapitulácii Talianska, teda jedného z garantov existencie štátu. Pavelić sa ale s pomocou Nemcov u moci udržal ako posledný Hitlerov spojenec.
Nakoniec boli ustašovci v Chorvátsku porazení až v máji 1945. Záhreb bol oslobodený 8. mája bez boja, keď ustašovské velenie utieklo pred blížiacimi sa Titovými partizánmi.
(Z ľavej strany: Ustašovské oddiely pochodujúce Sarajevom a chorvátsky vojak v ženskom oblečení zajatý pri úteku z NDH.)
Režim NDH sa rozhodol kapitulovať až potom, čo sa dozvedel o kapitulácii Nemecka. Hodnostári sa ale chceli vzdať výhradne britským a americkým jednotkám, za žiadnu cenu nechceli padnúť do rúk Sovietom alebo komunisticky ladeným partizánom.
Pavelić tak spoločne s niekoľkými najbližšími utiekol v samom závere vojny prestrojený za poľovníka. Po desaťdňovom putovaní alpskými lesmi sa dostal do dediny Leingreith v severozápadom Rakúsku, kde naňho už niekoľko týždňov čakala jeho rodina.
V Rakúsku žil až do roku 1946 v utajení, potom sa v prestrojení za farára vydal do Talianska. Tu si vybavil falošné peruánske pasy a utiekol do zámoria a niekoľko rokov žil v Argentíne pod ochranou tamojšieho diktátora Juana Peróna.
(Z ľavej strany: Ante Pavelić na svojom falošnom pase pod menom Pablo Aranjos . Vpravo zase ako pacient v nemocnici – rok 1957.)
V emigrácii sa snažil znova zorganizovať ustašovské hnutie a pracovať na obnove samostatného chorvátskeho štátu.
V roku 1953 Juhoslávia žiadala o Pavelićovo vydanie. O rok neskôr bol na poglavnika spáchaný atentát, ten síce prežil, no v Argentíne sa zmenil režim a prestal sa tu cítiť bezpečne.
Radšej tak juhoamerický štát opustil a po krátkom pobyte v Chile dožil vo Francovom Španielsku, kde zomrel v roku 1959 na následky zranienia, ktoré utrpel počas atentátu.
