5 stredovekých mysliteľov, ktorí sa odvážili kritizovať najsilnejší kolos stredoveku – cirkev.
V nasledujúcich riadkoch si predstavíme päticu progresívnych jedincov, ktorí svojimi myšlienkami a kritikou vytvorili podhubie pre najvýznamnejšieho náboženského reformátora majstra Jána Husa.
Konrád Waldhauser – Horlivý kritik odpustkov
Prvým z reformátorov, ktorého označovali aj za priameho Husovho predchodcu, bol dvorný kazateľ rakúskych vojvodov – Konrád Waldhauser. Do Prahy ho v roku 1363 pozval sám cisár Karol IV., ktorý ho, rovnako ako mestská rada Starého Mesta pražského, podporoval v jeho oprávnenom diele.
Waldhauserovu kritiku môžeme považovať za „pravovernú". Znamená to, že sa príliš neodchyľoval od cirkevných dogiem, ale pranieroval najmä ich vykonávanie. Avšak aj tento pomerne opatrný postoj vyvolal v cirkevných kruhoch podozrenie, či Waldhauser náhodou nie je kacír.
(Kacírstvo – Najväčší prehrešok voči kresťanskej viere, v mnohých prípadoch horší než vražda. Jediným vykúpením z tohto smrteľného hriechu bola hranica – oheň, ktorý mal spáliť a očistiť tak heretikove telo)
Jeho kázne pritom kritizovali napríklad prijímanie rehoľníčok do kláštorov za peniaze, prípadne podvody, ku ktorým dochádzalo pri vystavovaní ostatkov svätých. Waldhauserov postoj v týchto otázkach ukázal, že aj horlivé (nielen nedbalé) vykonávanie a plnenie cirkevných predpisov môže viesť ku konfliktu s cirkevnou hierarchiou.
Kázeň rakúskeho augustiniána však vyvolala v Prahe mimoriadnu odozvu, viditeľnú v prvom rade medzi študentmi vysokej školy. Prezrádza to tiež hlavné Waldhauserovo literárne dielo, „Postila študentov sväté pražskej univerzity", ktoré bolo ešte v 14. storočí preložené do češtiny.
(Kázanie – V mnohých prípadoch jediná masová možnosť šírenia myšlienok. Zároveň prvý silný nástroj propagandy a roznášania strachu.)
Konrád bol znamenitý rečník, ktorý dokázal presvedčiť poslucháča svojich kázní, že je nevyhnutná náprava verejného života, a to najmä po stránke mravnej.
Kritizoval všeobecný úpadok mravov kňazstva, svetského aj kláštorného, nezabudol poukázať na nemravnosť kupčenia s pozostatkami svätých či na spustnutosť života niektorých kňazov a ich zarábanie na odpustkoch.
Odpustky boli vo všeobecnosti horúcou témou. Jednalo sa o potvrdenie, ktoré vydávala pápežská kúria, aby tak získala čo najviac peňazí pre svoje mocenské ambície, a ich podstata by sa stručne dala vyjadriť ako „zaplať a bude ti všetko odpustené".
(Na obrázku autor vyobrazuje pápeža ako antikrista, ktorý za peniaze vydáva odpustky.)
Waldhauserovou ďalšou zásluhou nepochybne bolo, že vyvolal, zvlášť medzi poslucháčmi pražskej Karolovej univerzity, trvalý záujem o politický život. Príklad tohto kazateľa ukázal, že práve mravoučná a poučná reč predstavuje najúčinnejšiu formu pôsobenia na široké vrstvy obyvateľstva.
Rolu tu hral nepochybne aj jeho osobný príklad, keď sa nebál napomenúť samotnú cisárovu Alžbetu Pomoranskú za jej politické kalkulácie a krivdy. Waldhauser často kázal v staromestskom farskom kostole Matky Božej pred Týnom a pôsobil tak doslova v samom centre diania vtedajšieho stredovekého veľkomesta.
Jan Milíč z Kroměříže – Fanatik bojujúci s antikristom
Na Waldhausera nadviazal Jan Milíč z Kroměříža, ktorý pôvodne pôsobil v cisárskej dvornej kancelárii. Toto prestížne miesto, rovnako ako cirkevné prebendy, opustil a v rokoch 1363–1374 sa naplno venoval kazateľskej a charitatívnej činnosti.
V meste Praha kázal najskôr v chráme sv. Mikuláša , ale neskôr prešiel do staromestského chrámu sv. Egídia v dnešnej Husovej ulici. Jeho pôsobenie si všimol aj pražský arcibiskup Ján Očko z Vlašimi, ktorý Milíča často osobne pozýval, aby kázal dokonca na pravidelných zhromaždeniach kňazov.
Jan Milíč však nebol žiadny krotký intelektuál, ale radikál v pravom význame tohto slova. Raz sa jeho kázania zúčastnil i sám Karol IV. Milíč kázal a kázal a v zápale boja so všemožnými nepriateľmi sa náhle obrátil na cisára a zvolal: „Cisár, ty si Antikrist!"
(Z ľavej strany – Obraz Jan Milíč z Kroměříže z cyklu Slovanská epopej od Alfonsa Muchu a pamätník kazateľa v jeho rodnom meste)
Karol IV. sa však ani v takto vypätej situácii nenechal vyviesť z miery. Ukázal tak nemalú toleranciu, keď sa iba ohradil a nechal Milíča pokračovať v kázaní. Antikrist, čiže Satan či Lucifer, bol totiž v stredoveku chápaný ako hlavný protivník, ba úhlavný nepriateľ samotného Ježiša Krista.
Nikto by sa preto nemohol príliš čudovať, keby Milíč skončil za taký nesmierne urážlivý až dehonestujúci výrok na hranici.
Kazateľove výroky na adresu cirkvi vzbudili pochopiteľne vo vtedajšej Prahe nemalú senzáciu, a tak Milíč skončil vo väzení. Ale nie nadlho. A bol to opäť samotný cisár, kto kazateľa osobne ochránil pred odsúdením cirkevnými orgánmi.
(Karol IV. Luxemburský – Najvýznamnejší európsky panovník stredoveku, ktorý nástupom na český trón začal písať najsvetlejšie dejiny Českého kráľovstva.)
Milíčove výroky nechal skontrolovať aj samotný arcibiskup Ján Očko z Vlašimi, ale liberálni teológovia nezistili na jeho kázňach nič závadného. Jan rečnil tiež pre študentov Karolovej univerzity, a to najprv latinsky, neskôr aj nemecky. Zbierky jeho kázní sa nazývajú „Neporiadok" (Abortivus čiže Potrat) a „Milosti Božie".
Vrcholnou reformátorskou prácou bol spis „Knižka o Antikristovi". Milíčova kazateľská činnosť bola nesporne odvážnejšia ako Waldhauserova, najmä v tom, že dával dôraz na mravnú obrodu a svojimi víziami sa zaradil až medzi stúpencov chiliazmu (učenie, ktoré vzniklo medzi židmi a hovorí o tom, že príde Mesiáš, Kristus a založí tuzemské kráľovstvo slávy, v ktorom bude panovať s vyvolenými).
(Antikrist – Náprotivok a uhlavný sok Ježiša Krista, ktorý sa podľa reformátorov nachádzal práve v jeho odkaze – cirkvy svätetej.)
Jan Milíč ale nebol len mužom slova. Na začiatku 70. rokov 14. storočia sa rozhodol obrátiť k riadnemu životu pražskej prostitútky. Pre svoj zámer získal od cisára pozemok, na ktorom postavil útulok pre tieto ženy, nazvaný Jeruzalem.
Jeho činnosť sa však nepáčila kúrii, pápež Gregor XI. dokonca zakázal reformátorovi jeho verejné prejavy. Ten sa nevzdal a vypravil sa do Avignovu, aby tu obhájil svoju pravovernosť. Podarilo sa mu to, ale krátko po príchode do sídla pápežstva zomrel.
Matej z Janova – Utópia chudobnej cirkvy
Myšlienkovým pokračovateľom cirkevnej reformy sa stal majster Matej z Janova. Bol to nesmierne vzdelaný muž, ale na rozdiel od uvedených reformátorov, ktorí sa zameriavali svojimi kázňami na široké vrstvy populácie, bol orientovaný na iný typ poslucháčov.
Akoby ho k tomu predurčilo jeho mimoriadnej vzdelanie, zameral sa na elitné prostredia vysokých škôl. Kľúčovým prameňom kresťanskej vierouky pre neho bola Biblia, zatiaľ čo v ostrom kontraste stáli dokumenty, ktoré vznikli z činnosti cirkevnej hierarchie.
(Biblia – Sväté písmo, ktoré pre ortodoxného kazateľa znamenalo odpoveď na všetky dôležité otázky.)
Tie príliš neuznával a považoval ich za obyčajné „ľudské nálezky", ktoré vytvárali predstierané kresťanstvo. Takéto tvrdenie bolo celkom odvážne, pretože podlamovalo autoritu vtedajšej cirkvi a jej hodnostárov.
Matej bol proti umelému uctievaniu obrazov svätcov, ich ostatkov, rovnako ako proti predstieranej alebo formálnej zbožnosti. Kritizoval tiež pozemské neresti či nemravný život.
Takéto názory sa ťažko mohli páčiť nábožensky sfanatizovaným farárom a niektorým ďalším cirkevným hodnostárom. Tí ho v podstate donútili, aby sa vzdal verejnej činnosti a prestal kázať. To však zjavne nestačilo, roku 1389 bol dokonca obvinený z kacírstva.
( 7 smrteľných hriechov – Pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo a lenivosť. Základ nemravného života, ktorý končí v hlbinách pekla)
Matej preto svoje názory odvolal. Napriek tomu bol zbavený výkonu kňazského úradu a žil ďalej v ústraní alebo skôr v izolácii.
Začal preto svoje myšlienky prepisovať na papier. Jeho diela (najznámejšie „Pravidlá Starého a Nového zákona“) niesli na svoju dobu radikálne názory, ktoré boli založené na poznatku, že vtedajšia cirkev sa veľmi odchýlila od Ježišovho vzoru a teraz si viac cení obradov, odpustkov a obrazov ako Kristovho zákona.
V rovnakom duchu kritizoval kňazov, o ktorých dokonca napísal: „Dnes sa viac trestá to, keď sa kňaz náhodou pomýli, alebo sa nedrží zvyknutého poriadku, ako keď je klamár, opilec alebo lakomec." Silne mu vadilo, ako kňazi zhromažďujú majetok, hodnosti i pôžitky.
(Iluminácia z českého rukopisu vyobrazujúca Satana rozdávajúceho odpustky.)
„Náprava cirkvi nie je možná, ak sa nevráti k prvotnej cirkvi v celom svojom zriadení." V tomto kontexte je zaujímavé, že jeden z kľúčových momentov reformného hnutia bol založený nie na pohľade vpred, ale práve naopak, na návrate k minulosti a rekonštrukcii pomerov, v akých žila prvotná cirkev.
Takáto predstava bola prirodzene trochu utopická, pretože, obrazne povedané, ani v prostredí cirkvi nešlo obrátiť koleso dejín proti smeru otáčania. Avšak aj takéto myšlienky prispievali k formovaniu predstavy o chudobnej apoštolskej cirkvi, ktorú by nerozptyloval majetok, a mohla by sa teda venovať svojmu pôvodnému poslaniu.
Tieto myšlienky sa neskôr premietli do reality tým, že bol cirkvi jej majetok násilím odňatý. Ukázalo sa však, že ani vyššie spomínaná apoštolská chudoba nebola pre cirkev dostatočne očistná.
Tomáš Štítny – Hlas českej šľachty
Pozoruhodným príkladom toho, že rozvoj reformného hnutia neprebiehal v jedinej línii, bola literárna tvorba, ktorú pestoval v českom jazyku nižší šľachtic Tomáš Štítný zo Štítného.
Tento muž sa pokúsil vyjadriť „pekne česky" základné vieroučné otázky, ktoré zachytil roku 1376 v diele „Knížky šestery o obecných věcech křesťanských“. Z rovnakého roka pochádza zrejme jeho kľúčové dielo „Reči Besední", obsahujúce nekompromisný postoj voči služobníkom cirkvi.
(Portrét Tomáša Štítneho – Predná osobnosť reformácie, no i zakladateľ českej odbornej prózy.)
Aj keď Štítný nebol pôvodný autor, jeho celkom veľké literárne dielo vyniká otvorenou kritikou. Dôležitá bola aj jeho Čeština, ktorou dokázal osloviť širšie spoločenské vrstvy. Je tak zároveň považovaný za pvého českého klasika. Prisudzuje sa mu aj založenie vedy etiky (morálky) v Čechách.
Na druhej strane by tieto diela nemali byť preceňované; jeho členenie spoločnosti (panovník, cirkev, šľachta a prostý ľud) bolo hlboko stredoveké a ničím reformné.
Matej Viklef – Myšlienky sedliackeho povstania
Závažný medzník vo vývoji reformného hnutia predstavovali myšlienky anglického teológa Johna Viklefa , ktorý pôsobil na preslávenej univerzite v Oxforde.
Do Čiech prenikli v priebehu 90. rokov 14. storočia, avšak prvé doklady o znalosti Viklefových prác sa objavujú v dielach univerzitných majstrov už v 80. rokoch.
K rozšíreniu myšlienok anglického reformátora prispelo aj zintenzívnenie stykov medzi Anglickom a Českým kráľovstvom, a to najmä po sobáši dcéry Karola IV. Anny Luxemburskej s Richardom II.
(Oxfordská univerzita – Najstaršia britská univerzita, ktorej prvé zmienky o vyučovaní siahajú až do roku 1096.)
Viklefove myšlienky neboli prijímané ako celok, čo pri mimoriadne rozsiahlej tvorbe Oxfordu majstra ani nebolo možné. Jeho diela o náprave spoločnosti a v prvom rade cirkvi, našli pomerne širokú spoločenskú odozvu.
Otvorene opovrhoval cirkevným majetkom, dokonca zaútočil na samotné pápežstvo, ktoré vyhlásil za Antikristovu inštitúciu. Zavrhol aj katolícke učenie o transsubstanciácii (premenenie chleba a vína na telo a krv Kristovu).
Najväčšieho pochopenia sa dočkal u časti českej šľachty, ktorej bezpochyby vyhovovala aj Viklefova predstava o evanjelickej chudobe služobníkov božích. Vo Viklefovom rozsiahlom diele boli kľúčové jeho teologické úvahy.
(Obrázok vyzobrazujúci pálenie Viklefových kostí ako jeho posmrtný trest za kacírstvo.)
Tie priniesol do Čiech preslávený stredoveký intelektuál, rebel, radikál a štvornásobný doktor vtedajších špičkových európskych univerzít Hieronym Pražský.
Základné Viklefove myšlienky ukazovali na odchýlenie cirkvi od svojho pôvodného poslania. Anglický reformátor tiež obhajoval konfiškáciu cirkevného majetku: „Kristus si vyvolil duchovenstvo, aby sa staralo o veci duchovné, a nie aby malo starosť o hmotné statky a svetské panovanie."
Roku 1381 vypuklo pod vplyvom jeho myšlienok a kritiky sedliacke povstanie, ktoré sa ale skončilo neúspechom. Potom jeho učenie vyhlásili za kacírske. Bezprostredným pokračovaním viklefizmu bol husitizmus v Čechách.
