Vpád vojsk Varšavskej zmluvy priniesol desaťročia utrpenia.
Historické udalosti, ktoré tvorili obraz dnešného Slovenska si musíme pripomínať, zvlášť, ak pri nich zomreli desiatky nevinných ľudí. Možno si zo školy ani len nepamätáš august 1968, kedy na územie Česko-Slovenska vpadli vojská na čele so Sovietskym zväzom. Nasledovalo vraždenie a tvrdá vojenská okupácia, ktorej vtedy nikto nerozumel.
Možno aj ty práve nadávaš na aktuálny systém a jasné, všetko má svoje pozitíva i negatíva, no 21. august 1968 v žiadnom prípade nie je dôvod na oslavu. Vysvetľuje to aj vydarená kampaň NEROZUMIEME, ktorá ti ukáže, že ruská invázia začala vraždením a chaosom, ktorým sa žiaden Slovák netešil. Nasledovali roky tvrdého systému, ktoré si teraz poďme pripomenúť a určite si uvedomíš, že dnes žijeme v diametrálne odlišnej spoločnosti.
Vlastný štýl ťa dostal rovno na policajnú stanicu
Stačilo, aby si mal dlhšie vlasy a policajtom nesympatickú tvár, prípadne si sa nepodobal fotke na občianskom, ľahko sa ti mohlo stať, že by ťa príslušníci Verejnej bezpečnosti na ulici ostrihali dohola alebo naložili do policajného auta a eskortovali priamo na najbližšie policajné oddelenie. Napríklad aj za pomoci policajného obušku.
V roku 1966 sa dokonca v ČSSR uskutočnil "estetický" zásah s krycím menom Vlasáči, ktorého výsledkom bolo 160 zatknutých Bratislavčanov vo veku 14 až 18 rokov. Po okupácii sovietskymi vojskami v roku 1968 to lepšie nebolo – ľudia s výraznými účesmi či zvláštnym oblečením boli bežne zastavovaní a buzerovaní policajtmi, ktorí ich následne predviedli na policajnú stanicu.
Kto nepracoval organizovane, ten bol príživník
Živíš sa písaním blogov, pracuješ v online prostredí, predávaš vlastné koláčiky na festivaloch alebo si nebodaj slobodným umelcom? Nemať pečiatku o zamestnaní v časoch socializmu bolo trestným činom. Nezamestnanosť bola takmer nulová (prezamestananosť obrovská) a kto sa práci vyhýbal, bol potrestaný ako príživník.
Občiansky preukaz v tom čase nebola plastová kartička, ale knižka, kam sa uvádzali všetky možné záznamy ako napríklad zmena bydliska, očkovanie, ale tiež zamestnanie. Ak ti v ňom spomínaná pečiatka chýbala, mohol si dostať aj dva roky nepodmienečne.
Za účasť na protivládnom mítingu basa
Hneď po nástupe k moci vydali komunisti zákaz akýchkoľvek demonštrácií a verejných prejavov, ktoré vopred neschválili. Akýkoľvek náznak nesúhlasu a kritiky vládnej moci boli tvrdo trestané. Tieto aktivity boli považované za ilegálnu činnosť a jeden z najhorších priestupkov voči štátnemu zriadeniu.
Tlač bola cenzurovaná a zásadne pod štátnou kontrolou. Poslední politickí väzni vyšli von z basy až po novembri 1989. Len tak urážať by si na socialistickom Facebooku nemohol. Kto neverí, nech sa pozrie do Číny alebo Severnej Kórey.
Nákupy v Rakúsku, prázdniny v Londýne? Zabudni!
Na vycestovanie do nekomunistických krajín boli po obsadení vojskami Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 potrebné cestovná doložka, pečiatka do pasu s vyznačením kam a na aké obdobie je povolená cesta občana, a devízový prísľub. Povolenie vycestovať na západ sa samozrejme zďaleka nedávalo každému.
Naopak cestovať sa smelo len výnimočne – spoľahliví komunisti či miestne celebrity však nemali veľa problémov. Cestujúcich často sprevádzali aj príslušníci ŠTB, ktorí bránili stretnutiami s cudzincami, aby si si v zahraničí náhodou nenašiel prácu či známosť. Aj tak sa na Západ z ČSSR podarilo utiecť asi 220-tisíc ľuďom.
Na rozdiel od dneška sa však už vrátiť nemohli. Opustenie republiky bol v dobe komunistického režimu v Československu podľa paragrafu 109 trestným činom – súčasťou trestu, okrem väzenia až na päť rokov, mohlo byť aj prepadnutie majetku v prospech štátu. Do Sovietskeho zväzu, kde vycestovať tiež nebolo možné (mimo organizovaných zájazdov) neemigroval nikto. Ani vtedy, ani dnes.
Zákaz zahraničnej hudby
Zahraničná hudba bola v Československu viac-menej nedostupná, respektíve obmedzená na "povolených" interpretov. Skupiny, ktoré podľa komunistov nemali "blahodarný účinok na dorastajúcu mládež", boli zakázané, prípadne aj trestané väzením za narušovanie verejného poriadku.
Samozrejme, existoval zoznam zakázaných interpretov (najmä emigrantov a spomínaných trestaných skupín), ktorých nahrávky sa dali zohnať iba tajne a počúvali sa len v bezpečí – inak hrozili poriadne problémy.
Postihy za vieru
Komunisti videli úhlavného nepriateľa aj v cirkvi. Veriaci boli prenasledovaní a postihovaní, rodičia teda svoje deti dávali pokrstiť tajne. V prípade, že sa vládna moc dozvedela o týchto prehreškoch, tí, ktorí mali smolu, prichádzali o dobrú prácu či šancu na vzdelanie pre svojich potomkov. V kostole sa bez hrozby postihu nesmelo ani sobášiť.
- Ešte stále si nespokojný? -
Článok je súčasťou kampane NEROZUMIEME iniciovanej Inštitútom pre verejné otázky.
Po invázii cudzích vojsk sa pred 50. rokmi objavili na stenách, múroch, chodníkoch a plotoch nápisy a zúfalé výkriky protestujúce proti okupácii. Mnohé boli napísané azbukou, keďže najväčším symbolom tejto tragédie boli sovietske tanky v uliciach.
"Azbuka a ruština ako jazyk bola vtedy povinne vyučovaná už na základných školách. Dnešní mladí jej nerozumejú a na tomto sme postavili nápad kampane," hovorí autor nápadu Ivan Fiedler, copywriter reklamnej agentúry MARK BBDO.
Vpád vojsk Varšavskej zmluvy je jednou z najväčších čiernych škvŕn v našich dejinách. Vtedy bol násilne potlačený demokratizačný obrodný proces v krajine a vyhasli životy mnohých nevinných ľudí.
Kampaň podporuje i pamätník týchto augustových dní 77-ročný Ľudovít Hedera, ktorý 21. august 1968 prežil v Trenčíne a stal sa svedkom viacerých tragických udalostí v Bratislave.
"Útok piatich našich najbližších spojencov sme vnímali, ako keď vám brat vrazí nôž do chrbta. Boli sme zhrození a nerozumeli sme, ako nám to naši susedia mohli urobiť," opísal pre kampaň NEROZUMIEME Hedera.
