"Vy ste najhoršia civilizácia, akej svedkom bola história ľudstva." Usáma bin Ládin
Terorizmus je definovaný ako súhrn metód využívajúcich násilie a neľudské metódy na dosiahnutie politických cieľov. Jeho základnou zbraňou je strach a chaos, ktorým má tlačiť na verejnú mienku alebo určitých politických predstaviteľov a tým dosiahnuť zmenu systému. Využíva na to atentáty, bombové útoky, únosy, propagandu atď. V minulosti používali tieto spôsoby ultrapravicové, ultraľavicové, náboženské, národnostné či revolucionárske skupiny. V dnešných časoch je však pojem terorizmus v očiach verejnosti spojený predovšetkým s Islamským radikalizmom. Prečo sa tak stalo a ako došlo k vývinu tohto „obávaného strašiaka“ sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.
1. storočie pred Kr., Jeruzalem, skupina zelótov (židovská strana, ktorá sa prísne pridržiavala Mojžišovho zákona) sa s dýkami skrytými pod plášťami zamieša medzi zástupy ľudí smerujúcich do Svätej zeme. Na spoločný signál začnú s krvavými jatkami - podrezávajú hrdlá, bodajú do chrbta a vypichávajú oči, pričom tak nenávidenej orlici posielajú jasný odkaz – pokiaľ nenastane nezávislosť Židov od Ríma, krutý teror sa nezastaví. Neuvážený čin však nezostane bez následkov, Rím pritvrdzuje a roztáča koleso pomsty a tvrdých represií. Zelóti naopak odpovedajú vzburami, únosmi prominentných spolupracovníkov Ríma a vraždami civilistov. Roku 66 n. l. sa zmocňujú pevnosti Masada pri Mŕtvom mori, zmasakrujú rímsku posádku a z pevnosti na vrcholu kopca si spravia hlavnú baštu. Z nej v nasledujúcich rokov činia výpady proti nepriateľom Judaizmu. 10. Rímska légia pod vedením slávneho Flavia Silvu v roku 73 n. l. po krutom boji získava pevnosť späť – 960 zelótov vrátane žien a detí však radšej spácha samovraždu, ako by sa malo nepriateľovi vydať do rúk. Práve tu, pri vzbure zelótov sme podľa mnohých historikov prvýkrát svedkami niečoho, čo dnes poznáme pod pojmom terorizmus. Ten sa však začal vyvíjať omnoho skôr, v čase prvých štátnych útvarov a ucelených území.
Tam, kde je boj o moc, tam je aj teror – najmä v antickom svete, kde sa cisári a samozvaní panovníci snažili zastrašiť opozíciu politickými vraždami. Kde generáli vštepovali morálku a oddanosť decimáciou. Kde otrokári a zákon nepoznali nič iného než bičovanie, mrzačenie, ukrižovanie či napichovanie na kôl. Šírenie strachu je spojené aj s Bibliou a mnohými známymi historickými udalosťami starovekého sveta – vyvraždenie obyvateľov Jericha, genocída Kartága, ukrižovanie účastníkov Spartakovho povstania, masaker židovského obyvateľstva po potlačení povstania, vražda macedónskeho kráľa Filipa ll., Cézara, Nera, Claudia a pod. Teroristické činy ako spôsob vedenia vojny/boja môžeme v tomto období vidieť najmä počas expanzie Rímskeho impéria, kde sa na dobytých územiach (Gália, Britannia, Hispania, Mesopotamia) formovali útočné skupiny bojujúce proti útlaku a teroru zo strany Pyšnej orlice. Terorizmus sa tu spájal s partizánskym spôsobom boja – nočné útoky na izolované posádky, zásobovacie trasy či zle chránených politických predstaviteľov - následný masaker, mučenie, symbolické mrzačenie, napichovanie na kôl a pod.
Po páde storočných ríš a nástupe stredovekého feudalizmu teror nezanikol. V jeho ranných fázach do 11. storočia išlo vlastne len o pokračovanie metód príznačných pre obdobie antiky. Príchodom a následnou expanziou dvoch najväčších náboženstiev sa však začali meniť pravidlá na vedenia vojny a celkového používania násilia. Hoci sa podľa kresťanskej doktríny zakazovali vykonávať násilné akty v nedeľu, v kostoloch, nemocniciach, tržniciach či svätých miestach, inoverci, zapredanci diabla a nepriatelia cirkvi svätej sa stali pravidelným cieľom masakrov, pogromov a násilností – hon na čarodejnice, židovské masakre, politické vraždy, mučenie nepriateľov s cieľom zastrašiť.
Krátko pred vypuknutím križiackych výprav v oblasti Perzského zálivu sa začala začiatku roku 1080 formovať moslimská sekta asasínov s cieľom vytvorenia vlastného ideologického štátu. Tu sa práve vodca Hassan ibn Sabbah stretáva s odporom miestnych vezírov, ktorí novovytvorenému kultu vyhlásia vojnu. Ideológia „jedného dôležitého života za tisíce ostatných“ spôsobuje dennodenné atentáty mierené proti odporcom Hassanovho učenia (Nizám al-Mulka), vzpurným križiakom (Raimond II., Konrád z Montferratu) a sultánom (Saladin). Asasíni každú vraždu opatrne pripravujú niekoľko týždňov až mesiacov. Kvôli odstrašujúcemu efektu zabíjajú výhradne za denného svetla v tých najrušnejších uliciach. Ich vraždy a atentáty sú úspešné, väčšina nepriateľov si nedovoľuje otvorene kritizovať sektu - opozícia upadá. Príchodom mongolských hôrd sa však táto taktika stáva značne neefektívnou (na kočovné a koordinované vojsko politické vraždy nestačili) a asasínsky štát je rozdupaný pod kopytami koní. Práve pri asasínoch sme svedkami prvej skupiny využívajúcej výhradne teroristické útoky spôsobujúce strach a tlak na politických odporcov, ktorí radšej ustúpili, ako by mali skončiť s dýkou v chrbte. Pre mnohých sú predchodcami dnešných tzv. islamských teroristov. Meno asasín znamenajúce „používateľ hašiša“ im dali ich moslimskí nepriatelia. Oni sami sa nazývali „fidáíjún“, ten kto je pripravený obetovať život pre svoju vec.
Čo sa týka samotného islamu, ktorý neučí nastavovať druhé líce či prekovávať meče na pluhy, inklinuje k častejšiemu vedeniu vojny s prívržencami iných náboženstiev. Práve tu používa taktiku teroru, najmä pri šírení islamu v boji proti križiakom i pri vnútropolitických sporoch. No ani kresťanstvo sa nemôže pýšiť „čistým štítom“. Za jeho pôsobenia vzniká v Európe náboženský terorizmus. Jej vykonávateľmi sú inkvizičné a svetské súdy, ktoré prostredníctvom krutého výsluchu, upalovania, lámania na kolese, vyrezávaním jazyka či vypichovaním očí drvia hlasné hlasy reformátorov, náboženských odporcov, "čarodejníkov" a kacírov. Čiernou škvrnou pápežského stolca sú aj križiacke výpravy, v ktorých sa jednoznačne používala taktika teroru a zastrašovania. William z Týru, duchovný z 12. storočia, opisuje vstup križiakov do Jeruzalema v roku 1099 nasledovne:
„Spoločne prechádzali ulicami s mečmi a kopijami v rukách. Každého, koho stretli, na mieste zabili, mužov, ženy i deti, nešetriac nikoho... Pozabíjali na uliciach toľkých ľudí, že tam boli kopy mŕtvol, takže tade nikto nemohol prejsť ani ich obísť, mohol ísť len po nich, toľko tam ležalo mŕtvych... Bolo preliatej toľko krvi, že tiekla vo všetkých priekopách a jarkoch a všetky ulice mesta boli pokryté mŕtvymi telami.“
Za vrchol teroru a šírenia strachu sa však v stredoveku považujú praktiky mongolských hôrd. Pán zeme, kráľ kráľov či vládca vesmíru, Džingischán, za obdobie svojej vlády vytvoril obrovské impérium rozprestierajúce sa od Kórey a Činy až po Maďarsko. Počas vojenských ťažení nechal umučiť a zmasakrovať milióny bezbranných obyvateľov (Afganistan - 2,4 milióna, Čína - 15 miliónov, atď.), aby tak minimalizoval odpor ľudí a vlastné straty. Okrem klasického protištátneho, štátom podporovaného či separatistického terorizmu sme tak v stredoveku svedkami vzniku nového – náboženského terorizmu.
Príchodom nového veku a objavením ďalekých kontinentov sa teror začína praktizovať aj na zaostalých „divochoch“. Kolonialisti zo Španielska, Anglicka, Francúzska či Portugalska posúvajú hranice krutosti a bezohľadnosti na úplne novú úroveň. Teroristické vyhladzovanie sídiel postupne graduje a prerastá do otvorenej genocídy celých kmeňov a etnických skupín. Proti moderne vyzbrojeným a dobre zásobovaným prisťahovalcom nemajú domorodci šancu, v prachu dejín sa ocitá ríša Aztékov a Inkov – Amerika je kolonizovaná a jej pôvodné obyvateľstvo vyvraždené a prinútené žiť vo vyhradených rezerváciách. Karta sa však čoskoro obracia, noví obyvatelia Severnej Ameriky sa ocitajú pod značným tlakom britskej koruny, tá žiada, aby kolónie platili väčšinovú časť výdavkov na svoju obranu, uvalí rad daní a postaví kolónie do nepríjemnej situácie. Tá vyústi do lokálnych šarvátok, bostonského pitia čaju a následnej americkej vojny za nezávislosť. V krušných dobách sa proti utlačovateľom z Britských ostrovov formuje organizácia zvaná Synovia slobody. Z Bostonu a New Yorku podporujú liberalistov, šíria propagandu, verejne lynčujú britských úradníkov či útočia na britské jednotky. Podľa mnohých odborníkov a historikov sa práve tu rodí moderný terorizmus, ten kombinuje určité prvky (propaganda, útoky s cieľom zabiť/zastrašiť, otvorené vyhlásenia a tlak na vládu), čím tlačí na verejnú mienku, ktorá ovplyvní vládne kroky. Práve vďaka podobný organizáciám sa liberalistom podarí zvíťaziť, spoločne s Francúzskom porazia roku 1781 v bitke pri Yorktowne zvyšky odporu a zvrhnú britskú vládu.
Práve v dôsledku francúzskej účasti na oslobodzovacej vojne sa do spoločnosti galského kohúta podsúva myšlienka demokracie, slobody a rovnosti. Tieto ideály sa plno prejavia v roku 1789 počas Veľkej francúzskej revolúcie. Kvôli neslobode v tlači, absolutistickej vláde, nerovnomernému rozdeleniu príjmov, neúrode, zlej zahraničnej politike a kastovaniu spoločnosti vychádzajú do ulíc tisíce ľudí. Po vzore Bastily padá do desiatich rokov aj absolutistická vláda. Tú nahrádza Výbor pre verejné blaho na čele s M. Robespierrom, ktorý plní príkazy národného Konventu (najvyšší zákonodarný a výkonný orgán). I keď sa aj za bývalej „vlády“ používali metódy zastrašovania a represií, príchodom revolúcie sa stal teror zákonným prostriedkom oficiálnej štátnej politiky. Vznikla „vláda teroru“, takzvaný štátny terorizmus, ktorý pod heslom „sloboda, rovnosť, bratstvo“ terorizoval ako nepriateľov revolúcie, tak obyčajných obyvateľov a hlasnú opozíciu. Krvavé gilotíny, naostrené bodáky a preplnené väznice si vyžiadali cez státisíce obetí. V šialenej dobe padol za obeť teroru i sám jej hlavný strojca M. Robespierre. Od týchto čias sa termín teror zapísal natrvalo do slovníkov všetkých svetových politikov.
Po porážke Napoleona pri Waterloo a novom usporiadaní Európy sa terorizmus vyvíja v nových podmienkach. Narastajú anarchistické, nacionalistické a radikálne hnutia, ktoré sa neštítia na dosiahnutie svojich cieľov využívať antihumánne metódy a rôzne formy násilia. Príkladom nám môžu byť fanatickí prívrženci Juhu, ktorí aj po prehratej vojne zorganizovali sprisahanecký plán namierený proti štyrom najvyšším predstaviteľom Únie. Za obeť im padá 16. prezident USA – Abraham Lincoln, krátko na to sú však prezradení, ich bunka je rozpustená a oni sami končia na šibenici. Rok na to vstupuje na svetlo dejín jeden z najväčších svetových vynálezov – dynamit. Ten sa stáva v rukách teroristov mocnou zbraňou. „Zašlo to tak ďaleko, že dieťa si môže zhotoviť nálož z obyčajnej plechovky farmaceutických preparátov“. Píše sa vo francúzskej tlači v roku 1892. Tamojší anarchisti chystajú krvavú pomstu za rozohnanie robotníckej prvomájovej manifestácie. Celý mesiac sa nesie v znamení výbuch namierených proti „buržoáznym prasatám“.
Presuňme sa teraz do Ruska, vlasti ideových otcov anarchizmu a komunizmu. Terorizmus tu začína tzv. „teroristickou päťročnicou“ (obdobie rokov 1878 – 1882), kedy Viera Zasuličová, členka extrémistického hnutia Narodnaja volja postrelí peterburského starostu Fiodora Trepova. Atentát ma za následok nevídanú eskaláciu – za obeť terorizmu padá veliteľ petrohradského četníctva, generál Kropotkin a nakoniec i samotný cár Alexander ll. V Írsku napríklad korene terorizmu siahajú až do 16. storočia. „Boj za nezávislosť“ je motivovaný ekonomickým kolonializmom a vyburcuje tisíce ľudí do vojny proti Veľkej Británii. Írska republikánska armáda vyhráva, ale národ si odnáša kruté represie. Hnutie sa však nezlomí, z jej jadra neskoršie vzniká jedna z najznámejších teroristických organizácií na svete – IRA, ktorá si nárokuje úlohu doviesť Írsko k samostatnosti. Po krutých bojoch a násilnostiach na oboch stranách sa práve formou nátlaku zo strany IRA obracia verejná mienka proti britskej vláde, tá pristupuje na kompromis a 6. decembra 1921 povoľuje Írsku autonómny status. História írskeho terorizmu sa tým však nekončí, len sa o štyridsať rokov neskôr presťahuje na sever krajiny. Organizácií využívajúci terorizmus na dosiahnutie svojich cieľov po roku 1900 radikálne narastá. Objavujú sa v Indii, počas boja za samostatnosť. V Taliansku formou komunistickej teroristickej skupiny zvanej Červená brigáda. Neobídu ani Alžírsko, Nemecko, Belgicko či severské krajiny.
Prejdime ale teraz späť. Späť na Balkán, kde sa na konci 19. storočia udejú najdesivejšie politické boje, aké si svet pamätá. Hlavnou témou sa tu stáva boj o samostatnosť, ten sa prejavuje hlavne v Macedónsku, kde na scénu v roku 1893 prichádza Vnútorná macedónska revolučná organizácia (VRMO). Tajné hnutie reprezentujúce ideály demokratického typu má za cieľ vyvolať ozbrojené povstanie proti tureckej nadvláde. Po päťročnej príprave sa rozbuškou povstania stáva demolácia francúzskej lode naloženej zbraňami pre Turkov. V nasledujúcich mesiacoch pokračuje teror formou bombových útokov, atentátov a ničenia západného majetku. Nakoľko však teroristické akcie k ničomu nevedú, je vrchným velením zvolená nová cesta - ozbrojené ľudové povstanie, ktoré započne útokom na tureckú posádku v Albánsku. Vzbura proti sultánovi ale nie je úspešná, k osamostatneniu macedónskeho štátu nedochádza a Srbsko si rozširuje kontrolu nad Balkánom. A práve v Srbsku, kde dochádza k nárastu nacionalizmu, sa organizuje neslávne známa skupina Čierna ruka, ktorá ma v pláne vytvoriť Veľké Srbsko ako hegemóna Balkánskeho polostrova. Ich cieľom sa stáva František Ferdinand a jeho manželka, ktorí sú v roku 1914 zastrelení pri návšteve Sarajeva – začína 1. svetová vojna.
V nej Nemci uplatňujú politiku udržiavania protivníka v strachu tzv. „Schrecklichkeit“ - na okupovaných územiach tak nastáva teror všetkých foriem (vypaľovanie dedín, zabíjanie civilistov, brutálne mučenie zajatcov či používanie živých štítov). Podobné metódy využíva aj Rakúsko - Uhorsko na východnom fronte a v Srbsku pri likvidovaní partizánov. Príkladom im ide aj ruská armáda pri ústupe z Poľska. Za oponou Veľkej vojny však dochádza k oveľa väčším zverstvám. V Osmanskej ríši je do roku 1926 vyvraždených cez 1,5 milióna Arménov z dôvodu ich kresťanskej viery a snahe o náboženskú, národnú a kultúrnu identitu. Sú neustále prenasledovaní, perzekvovaní, zabíjaní, vládny teror prerastie do genocídy, ktorá sa nesie v znamení pochodu smrti a novovynájdených plynových komôr (úzke jaskyne, do ktorých sa púšťal dym z ohňa). Táto politika tureckého teroru sa považuje za jeden z najväčších činov štátneho terorizmu na svete. Obrovské rozmery nadobúda terorizmus aj počas Októbrovej revolúcie v Rusku. Na udržanie krehkej moci využívajú boľševici i spojenci cára jedinú alternatívu vlády – teror. Ten sa stáva nástrojom proti nepriateľom revolúcie, prostému ľudu a vyčerpanej krajine. Po naklonení váh na boľševičku stranu vzniká „Červený teror“ - Čeka, namierený proti zvyškom cisárskej moci a buržoázií. Do centra diania sa dostávajú koncentračné tábory, branie rukojemníkov a popravy bez súdu (bez súdu bola popravená aj celá cárska rodina). Kvôli štátom riadenému terorizmu zomierajú na oboch stranách státisíce ľudí. Ani víťazstvo komunizmu a skončenie občianskej vojny však neznamená koniec štátneho teroru. Ten iba mení formu, obracia sa proti vlastným, zabíja členov vládnej strany, vymyslených nepriateľov a v podstate čokoľvek, čo sa môže v očiach strany vyjaviť ako nepohodlné.
Prvá svetová vojna končí, nikto si nevie predstaviť väčší a krutejší konflikt. Opätovný nárast nacionalizmu v Európe však spôsobuje vzostup diktátorských režimov a vypuknutie 2. svetovej vojny. Vo fašistických štátoch je štátny terorizmus doslova zakorenený – štátna politika založená na extrémisticko nacionálnom socializme a rasizme rozpúta riadený teror namierený na židovské obyvateľstvo, ľavičiarov, na "podľudí" a všetkých odporcov nového režimu. V koncentračných táboroch končia milióny ľudí, ďalším státisícom je zhabaný majetok a občianske práva, sú vystavení perzekúcií a verejnému ponižovaniu. Na územiach dobytých nemeckou orlicou je teror a neľudské zachádzanie na dennom poriadku. Najmä na území ZSSR, kde sú drancované celé regióny. Teroristické praktiky sú tu uskutočňované komandami SS a SD, ktoré drvia partizánsky odpor, no i vojnových zajatcov, komunistov a Židov. Najtvrdšie teroristické metódy používali Nemci a ich satelitné štáty najmä proti odboju v Poľsku, Francúzsku, Srbsku, Grécku a protektoráte Čechy a Morava. Podobne kruté spôsoby si osvojila aj postupujúca sovietska armáda, partizáni a agenti spojencov (podľa niektorých je príkladom terorizmu aj atentát na Reinharda Heydricha). V temných časoch na ázijsko-tichomorskom bojisku sa teror praktizuje podobne ako v Európe. Prvky terorizmu používa pravidelne i japonská armáda. Príkladom nám môže byť masaker v Nankingu, bombardovanie nemocníc červeného kríža, sirotincov a civilných oblastí. Americkej armáde a jej spojencom sa naopak vyčíta kobercové bombardovanie, masakre civilného obyvateľstva a zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki.
Prejdime teraz do súčasnosti, k modernému terorizmu, ktorého liahňou je predovšetkým Blízky východ. V tejto oblasti sa terorizmus narodil roku 1967, kedy Izrael porazil v šesťdňovej vojne koalíciu arabských štátov. Tie si preto zvolia nový štýl boja – podporovanie palestínskych polovojenských skupín, ktoré proti „utlačovateľovi“ volia teroristické útoky. Ich intenzita je nevídaná, v období 1969 až 1986 vybuchuje každých dvanásť dní jedna nálož. K akcií, ktorá však vzbudzuje najväčšie zdesenie, dochádza na olympijských hrách v Mníchove, kde 5. septembra 1976 teroristi palestínskeho Fatah a Čierneho septembra zajmú členov Izraelskej posádky. Pri pokuse o záchranu sú zabití piati teroristi, no i deväť atlétov. Táto udalosť spoločne s palestínskou otázkou dáva medzinárodnému terorizmu rozhodujúci impulz, ktorý sa však schováva za veľkú ilúziu, že násilie, propaganda a vydieranie vedú k riešeniu veľkých politických a spoločenských problémov.
V týchto časoch sa rovnako rodia dejiny „živých náloží“, „ľudských bômb“ a vôbec taktiky sebaobetovania teroristov. Píše sa 15. december 1981 a do areálu irackého veľvyslanectva v Bejrúte sa vrúti dodávka, preráža závory a krátko za nimi exploduje. V troskách si nachádza smrť 23 ľudí, ďalších 100 je s vážnymi zraneniami prevezených do nemocnice (konečný počet zavraždených sa vyšplhá na číslo 61). Príčinou výbuchu je trhavina umiestnená v aute. Za krvavým incidentom stojí šiitska proiránska organizácia (Irán vtedy viedol vojnu proti Iraku), ktorá prvýkrát v histórií používa tzv. pás do raja. Tvorí sa tak moderná taktika islamských mučeníkov, ktorí sa majú svojimi činmi priblížiť všemocnému prorokovi a vyhradiť si tak miesto v božskom raji. Ďalšie veľké samovražedné útoky prichádzajú o 2 roky neskôr napadnutím ambasády USA a následným dvojútokom na ústredie amerického vojenského námorníctva v Bejrúte. Libanon sa tak pre mnohých stáva kolískou novodobého samovražedného terorizmu. V krajine zúri občianska vojna, ktorá stvorí rôzne náboženské skupiny inklinujúce k radikálnemu islamu. Útoky na Blízkom východe inšpirovali aj oblasti južnej Ázie. Hnutie Tamilského Ílamu, bojujúce proti vládnym vojskám na severe a východe Srí Lanky, sa rozhodne nasadiť novú taktiku v praxi. Osvedčí sa. Vyše 40 percent z celkového počtu 187 samovražedných atentátov v období 1980-2001 spáchajú práve príslušníci militantnej organizácie. Tu treba zdôrazniť zaujímavosť, že väčšinovými členmi hnutia sú hinduisti, nasledujú kresťania a moslimovia.
Pre väčšinové obyvateľstvo však pojem terorizmus vzniká útokom na dvojičky 11. septembra 2001. Vtedy Západ prvýkrát pocíti túto taktiku antihumánnych metód a hrubého zastrašovania. Nasledujú útoky čečenských teroristov na divadlo Dubrovka (129 mŕtvych). Výbuchy v Istanbule (30 mŕtvych). Explózia bômb vo vlakoch v Madride (191 mŕtvych). Cielené zrútenie dvoch ruských lietadiel v Moskve (89 mŕtvych). Výbuch pri vládnych budovách v Osle a následný masaker na ostrove Utöya (77 mŕtvych). Vystrieľanie týždenníka Charlie Hebdo (12 mŕtvych). Šesť teroristických útok v Paríži v novembri 2015 (129 mŕtvych). Explózia na letisku v Bruseli (20 mŕtvych). Útok v Nice (84 mŕtvych). Výbuch náloží v Manchestri (22 mŕtvych). Vo väčšine týchto prípadov úradoval islamský fundamentalizmus, ktorému ide o zvýšenie vplyvu islamu vo svete a zjednotenie nasledovníkov proroka. Jej nepriateľom je západná civilizácia, jej hodnoty v rozpore s koránom a intervencia na Blízky východ. Mnoho útočníkov je mladých a vzdelaných, veria, že po vykonaní činu budú žiť v raji a ich rodiny zabezpečia nadácie podporujúce terorizmus. Nie je tajomstvom, že práve veľký nárast teroristických činov nastal po vzostupe Islamského štátu, ktorý si za svoju taktiku boja zvolil už dávno zabudnutý - štátom podporovaný terorizmus.
Terorizmus a s ním spojený teror a šírenie strachu môžeme vidieť naprieč celými dejinami. „Neporazená príšera“ a súčasný najväčší nepriateľ slobody sa formoval do rôznych podôb, menil názvy, zbrane i miesta pôsobenia. V konečnom dôsledku mal však tento spôsob boja zakaždým jediný výsledok – násilie, smrť, strach a beznádej.
