Ako obstála v kinách nenápadná biografická dráma o založení najslávnejšej fastfoodovej franšízy na svete?
Aj keď sa ani jedna z našich dvoch malých krajín nepovažuje za Mekku fastfoodu, dám ruku do ohňa, že väčšina našich obyvateľov už minimálne raz zavítala do pobočky legendárneho burgerového giganta menom McDonald's. Ten má v dnešnej dobe výber poriadne široký, no faktom je, že tomu nebolo vždy tak. Prečo sa z „mekáča" vlastne stala svetová značka? Ako sa malý podnik zo San Bernardina dokázal dostať do posledných zabudnutých kútov východnej Európy? Prečo je za zakladateľa považovaný Ray Kroc, keď vieme, že s prvým nápadom prišli akýsi bratia McDonaldovci? Na to všetko sa snaží odpovedať The Founder, berúc si na paškál citlivé témy megalomanstva, zrady a amerického sna.
Režisér John Lee Hancock (The Blind Side) štartuje svoj najnovší film pohľadom na Raya Kroca (Michael Keaton) v 50. rokoch. V tej dobe bol každý pobláznený myšlienkou žitia vlastného amerického sna a treba poznamenať, že sa to niekoľkým ľudom skutočne splnilo. Ray? To bol trochu iný prípad. Nie veľmi úspešný podomový predajca rôznych prkotiniek obchádzal reštaurácie naprieč Spojenými štátmi so snahou predať im svoje produkty. Tento biznis mu síce zaručil strechu nad hlavou, no podnikateľ s koreňmi v Českej republike chcel stále viac. Život mu následne zmenil jediný telefonát. Do firmy mu totiž zavolali istí páni z Kalifornie, Dick a Mac McDonaldovci (Nick Offerman a John Carroll Lynch), ktorí si chceli objednať typ jeho produktu. Nie jeden, nie dva, nie tri, rovno 8 multimixérov. Ten nemohol veriť vlastným ušiam, a tak sa do pobočky šiel pozrieť na vlastné oči. Výsledok ho prekvapil. Bezkonkurenčne rýchly systém obsluhy, precíznosť a chuť jedla Kroca ovplyvnili natoľko, že neprešiel jediný deň bez toho, aby nerozmýšľal, ako sa stať súčasťou tejto ťažko vydretej značky.
Dnes už vieme, že sa tak aj stalo. Ray sa nezastavil pred ničím a z bežného chlapíka sa stal človek posadnutý nápadom. To dokonalo znázorňuje aj Michael Keaton. Reči o jeho comebacku nie sú klamlivé. Niekdajší burtonovský Batman sa skutočne vrátil vo veľkej forme a podáva svoje životné výkony. Ako zakladateľ bol správne slizký a celý jeho osobnostný prerod naprieč filmom sa vyznačoval veľkou autenticitou. Dôležitú úlohu zohrávali aj Offerman s Lynchom. Predstavovali Krocov protipól, a to dávali v jednotlivých scénach jasne najavo, z čoho vzišlo aj niekoľko príjemne vtipných momentov. Na scéne sa v priebehu trvania filmu striedali aj Patrick Wilson (Fargo, Conjuring), Laura Dern (Jurassic Park), Linda Cardellini (Mad Men), no v podstate všetci robili krovie pre skvelého Keatona. Tomu asistoval aj poctivo napísaný scenár, ktorý na vlastnú škodu nebol až tak strhujúci ako ten vo Vlkovi z Wall Street či pri Sociálnej sieti, no na druhú stranu nepôsobil silene alebo neuveriteľne, čo rozhodne kvitujem.
Atmosféru doplňali aj pekné kostýmy či celkový pach 50. rokov, no tvorcovia si mohli dať oveľa väčší pozor pri voľbe hudby. Tá ma v istých momentoch neuveriteľne iritovala, keďže jednak obmieňala dva motívy skrz celý film a k tomu všetkému, spomínané motívy neboli zapamätateľné či dokonca v danom momente vhodné. Réžia sa niesla v jednoduchom a milom šate, pričom snáď nikoho prítomného neurazila. Bohužiaľ, tam pre mňa osobne tkvie najväčší problém Zakladateľa. Ani zďaleka sa nepovažujem za človeka, ktorý by potreboval akýsi wow faktor pri každej návšteve kina, no táto takmer dvojhodinová biografia jednoducho minula cieľ môjho záujmu. Jednotlivé nadpriemerné zložky filmu vo svojej finálnej podobe nešľapali tak ako by mali a ja tak mám na konte ďalší film, na ktorý zabudnem už po ceste domov. Nemilo ma tiež prekvapil finálny „emočný punch", pripomínajúci skôr glorifikáciu Kroca ako kapitalistu par excellence, no už dávno pred týmto momentom som tušil, akým smerom sa budem v hodnotení uberať.
Aby som to nejak zhrnul, The Founder nie je nezáživným filmom. Práve naopak. Je svižný, dobre napísaný, fajn natočený a excelentne zahraný, avšak absentuje akýsi adhézny nástroj, ktorý by to celé držal pokope a film by tak ostal v našich hlavách dlhšie ako pár hodín. Pri značnej dávke preháňania môžem povedať, že je to charizmatickým Keatonom prerozprávaná stránka z wikipedie natiahnutá na dvojhodinovú stopáž, po ktorej dostanete chuť na jeden až päť „čízov". Objektívne mu však jeho klady uprieť nemôžem a v žiadnom prípade ani nechcem. Rátam s tým, že väčšina z vás pôjde s hodnotením znateľne vyššie. Ja osobne mu ale nemôžem udeliť viac ako 6.5/10.
