Spečatenie prvej židovskej vojny.
Keď Židia žijúci v provincii Judea v lete v roku 66 chceli poukázať na hospodársky a náboženský útlak rímskeho správcu Gessia Flora, určite netušili, aké katastrofálne následky to bude pre nich mať. Sťažnosti postupne prerástli ku krvavým represáliám, ktoré vyústili do vzbury Židov a k takzvanej prvej židovskej vojne. Tá skončila spustošením ich dodnes posvätného mesta Jeruzalem a predovšetkým ich najposvätnejšej stavby chrámu.
Všetko sa začalo nepremysleným činom rímskeho správcu Flora, ten vybral z chrámovej pokladnice sedemnásť talentov s odôvodnením, že tieto peniaze patria cisárovi. Čin prefekta vyvolal protesty židovského obyvateľstva. Židia poukazovali na absurdnosť situácie a znesvätenie chrámu, a preto odpovedali rovnakou absurditou. Po uliciach nechali kolovať košík, predstierajúc, že zbierajú peniaze pre prefekta, akoby bol žobrák. Urazený Florus dal vojensky rozohnať tých, čo ho takto zosmiešnili, pričom nechal pobiť tisíce neozbrojených obyvateľov mesta. Ich vodcov - rímskych občanov dokonca v rozpore s rímskym právom odsúdil na ukrižovanie. Jeruzalem a s ním postupne celá rozhnevaná Judea sa však proti tomuto barbarskému činu vzbúrili. Časť rímskej vojenskej posádky vzbúrenci porazili a zlynčovali. Potlačiť povstanie sa pokúsil správca Sýrie Cestius Gallus, no bol hneď pri prvých stretoch porazený. Pri Beth Horone prepadli ustupujúceho Galla židovské milície, ktoré zbedačených Rimanov zmasakrovali. Zničená bola takmer celá XII. légia, pričom samotnému konzulovi sa podarilo ujsť len o vlások. Vedením rímskych vojsk a potlačením vzbury bol v roku 67 poverený cisárom Neronom skúsený vojvodca Flavius Vespasianus, ktorému prišiel na pomoc aj jeho syn Titus.
Náš samotný príbeh obliehania Jeruzalemu sa začína na začiatku roku 70, keď sa Flavius už vrátil do Ríma a zmocnil sa cisárskeho trónu ( Nero spáchal v roku 68 samovraždu). Velenie v tom čase mal na starosti Titus, väčšina vzbúrenej oblasti bola už spacifikovaná a vzdorovalo v podstate už len mesto Jeruzalem. V tom čase bolo v ňom aj množstvo návštevníkov, pretože tu chceli osláviť židovský sviatok Pesach. Obyvateľstvo mesta trpelo už dávno predtým vďaka nejednotnosti židovských vodcov povstania, ktorí medzi sebou bojovali rovnako kruto (častokrát ešte krutejšie) ako proti rímskym utlačovateľom. O krutovládu v meste Jeruzalem medzi sebou súperili Ján – vodca radikálov a Šimon - vodca umiernených, ktorí sa chceli s rímskou orlicou dohodnúť. Radikálni zéloti o sile 6 000 pŕvržencov ovládali chrámový komplex a Šimonových 10 000 umiernených malo v rukách zvyšok mesta, najmä takzvané Dolné mesto.
Ak Rimania počítali s tým, že obliehanie bude trvať dlhšie (tak ako to bolo aj v roku 70, v prípade Jeruzalemu), tak obliehané mesto alebo pevnosť majstrovsky odrezali od okolia. Rozložili sa v niekoľkých okolitých táboroch a vybudovali celý opevňovací systém vrátane strážnych veží, aby nikto z obliehanej oblasti neunikol. Tak isto postupoval aj Titus. Mal k dispozícii tri légie, ktorým sa predtým podarilo dobyť Judeu (X., V. a XV. légiu), k tomu ešte na začiatku vojny porazenú XII. Légiu a pomocné zbory od rímskych vazalských kráľovstiev. Okolo Jeruzalemu dal vybudovať tri tábory, pričom on sám spolu s XV. a XII. légiou a Josephom Flaviom, ktorý sa dobrovoľne vzdal Vespasianovi po dobytí Jotapaty, sa utáboril na hore Givat Šaul – 5 a pol km od mesta. V. légia sa utáborila západne od Jeruzalemu na hore Skopus, odkiaľ mali Jeruzalemský chrám a celé mesto ako na dlani. X. légia sa utáborila na Olivovej hore – v tom čase niečo vyše kilometra východne od Jeruzalemu. S takto strategicky rozmiestnenými tábormi, oplývajúcimi podľa Josepha Flavia skalopevnou disciplínou a vysokými zemnými hradbami, sa mohlo vyhladovanie a dobývanie zbedačeného mesta začať.
Obliehanie Jeruzalemu trvalo od marca do septembra roku 70 nášho letopočtu a začalo sa paradoxne porážkou Tita. Ten totiž chcel využiť roztržky medzi Šimonom a Jánom a všeobecnú neochotu obyvateľov bojovať. Rozhodol sa preto podniknúť so 600 jazdcami prieskumnú jazdu, avšak hneď ako sa priblížil k hradbám mesta, nastal preňho boj o holý život. Na prieskumnú jazdu ako blesk z jasného neba zaútočili odhodlaní židovskí obrancovia a Titus si znenazdajky musel bez prilby a brnenia preraziť cestu pomedzi nepriateľský šík, čo sa mu akoby zázrakom podarilo. Aby toho nebolo málo, tak rovnako prekvapivo opäť aspoň dočasne znovu zjednotení Židia, nabudení prvým víťazstvom, zaútočili aj na X. légiu zamestnanú stavbou tábora. Tento rímsky tábor neskončil v rukách Židov iba vďaka tomu, že zaskočeným nezbrojeným vojakom prišiel na pomoc sám Titus so svojimi vojakmi a po dlhotrvajúcom urputnom boji plného zmätkov Židov zahnali späť do mesta. Bojovníci Judey však zaútočili na X. légiu po druhý raz počas toho, ako si obnovovali zničený tábor. Židia mysliac si, že Rimania ustupujú, uháňali údolím Kidron a prerazili novo vybudovanú rímsku obrannú líniu. Vodca Rimanov nedbajúc na prosby poradcov opäť bojoval v prvej línii a hoci riskoval svoj život, opäť zachránil svoju légiu. Rimania následne posunuli svoje tábory bližšie k jeruzalemským hradbám a krátko na to sa ich Židom podarilo okabátiť. Uverili, že niektorí židovskí odpadlíci by boli ochotní uzavrieť s nimi mier. Titus tušil, že je to pasca, ale časť vojska sa napriek rozkazom nechalo zlákať k bránam mesta, kde bola väčšina z nich prebodnutá alebo zostrelená šípmi. Titus zúril a kričal, ale nakoniec preživších za neuposlúchnutie rozkazu nepotrestal. Koniec koncov to bol posledný väčší úspech obrancov Jeruzalemu.
Syn novopečeného rímskeho cisára dal naopak Židom poslednú šancu vzdať sa a v sprievode Josepha Flavia chcel vyjednávať o mieri, avšak bez odpovede z druhej strany. Z tohto dôvodu si obehol hradby mesta a vybral okolie veže Hippikos ako najvhodnejšie na ich zborenie. Cieľom bolo obsadiť Horné mesto a pevnosť Antonia, pričom nechal légie vykonávať zemné práce na vybudovanie násypu takmer vo dne v noci. Od tohto momentu začína zdĺhavý boj o každý kúsok mesta. Obe strany sa začali ostreľovať kameňmi pomocou katapultov. Obyvatelia Judey však nemali v ich používaní skúsenosti a nepresne mierili. Rimania si naopak vo vrhaní kamenia počínali rutinne a prefíkane. V noci maľovali vrhané kamene na čierno, aby ich nebolo v tme vidieť. Šimonovi a Jánovi ľudia, teraz už naplno zjednotení, sa však bránia hrdinsky podpaľovaním rímskych obliehacích veží a strojov. Titus dal vypuknuté požiare pohotovo uhasiť a na troch oslabených miestach dobývanej hradby použil baranidlá. Tá 25. mája povolila, rímske tábory sa bleskovo presunuli do vnútra mesta a pokračovalo sa v rovnakom postupe pri búraní druhej steny. Tá padla päť dní na to a Titus vedomý si túžby civilného obyvateľstva mesta po mieri ju najprv nestrhol a dal Židom poslednú šancu na uzavretie mieru. Keď však videl, že sa židovskí bojovníci nehodlajú vzdať, dal stenu aj s priľahlými domami zrútiť, čím krvavý boj muža proti mužovi premiestnil do úzkych uličiek mesta. Titus dal postaviť ďalšie dva násypy, aby dokončil svoj pôvodný zámer – dobyť pevnosť Antoniu a Horné mesto. Násypy boli dokončené 16. júna. V tom momente sa Židia odhodlali na posledný výraznejší útok. Násyp rozbili tým, že pod ním podkopali tunel, ktorý potom nechali zrútiť a aj s násypom podpáliť, následne podnikli prudký zúfalý útok na druhý rímsky násyp ktorý tiež jednoducho podpálili. Podarilo sa im preniknúť až k táborovému opevneniu Rimanov, kde ich urputným bojom zastavili táborové stráže. Židia totiž neboli jediní, čo si vybrali radšej hrdinskú smrť v boji, než zajatie. Medzitým sa znova rímske vojsko zorganizovalo a po tom, čo im na pomoc prišiel ešte Titus s jazdou, zahnali Židov späť do mesta.
Nastalo dobývanie poslednej - tretej hradby, tá padla pomerne rýchlo, pretože ju oslabili tunely vykopané na zničenie rímskych násypov. Odhodlanosť Jahveho bojovníkov bojovať do posledného dychu dokázal aj fakt, že sa za zborenou poslednou hradbou objavila nová, narýchlo vybudovaná, avšak opäť pomerne slabá hradba. Navyše sa po nej dalo ľahko vyšplhať po zrúcaninách predošlej hradby. Rimania pozabíjali jej strážcov pod rúškom noci. Rozhodujúci moment nastal 20. júla, kedy sa Rimanom podarilo dobyť pevnosť Antonia. Vtedy už bol pád Jeruzalemu v podstate istý a len otázkou času. Chrámový komplex síce Židia statočne bránili a nútili Rimanov opäť stavať násypy na jednotlivé stĺporadia chrámu, no narastajúci počet mŕtvych im zabraňoval v akomkoľvek väčšom protiútoku. Samotný chrám Rimania podpálili 29. augusta roku 70, čo sa považuje za dátum dobytia Jeruzalemu. Už predtým bol niekoľkokrát dobytý, ale len druhýkrát spustošený. Podľa Josepha Flavia ho Titus vypáliť nechcel, ale vzhľadom na to, že mu vďačil za slobodu, je toto tvrdenie diskutabilné, hoci mu nemožno uprieť pokusy o umiernenejšie riešenie konfliktu.
Každopádne, preživším Židom ponúkol milosť čo samozrejme hrdo odmietli. Rimania vypálili aj Dolné mesto a vzbúrencov donútili definitívne sa vzdať 26. septembra. Pri obliehaní Jeruzalemu umrelo či už v boji, hladom alebo na choroby 1 100 000 ľudí a 97 000 skončilo v zajatí.
