Národná legenda.
Každý z nás už určite počul príbehy, povesti či báje o Williamovi Tellovi. Osoba opradená do dnešných dní rúškom tajomna sa stala obľúbenou predlohou aj pre tvorcov veľkofilmov (Crosbow, Legend of William Tell). Nech už prerozprával príbeh ktokoľvek, niečo pridal, ubral, nafúkol či akokoľvek pozmenil, existencia Williama Tella nebola historickými prameňmi priamo doložená. I napriek tomu patrí do švajčiarskych dejín rovnako neodmysliteľne ako Jánošík do tých slovenských. Nech už ho nazveme akokoľvek, nemecky Wilhelm Tell, francúzsky Guillame Tell, taliansky Gugliemo Tell alebo najznámejším menom, tým anglickým - William Tell, stále hovoríme o tej istej osobe. O symbole švajčiarskeho patriotizmu, o zosobnení boja proti nadvláde Habsburgovcov, ktorí začiatkom 14. storočia vládli aj nad Švajčiarskom. Uctievaniu a doslova kultu zázračného kušostrelca sa tešil najmä po Napoleonských vojnách a znovunastolení Švajčiarskej konfederácie.
Podľa legendy konfederácia vznikla prísahou na lúke Rúthli v roku 1291, kde sa zástupcovia troch lesných kantónov rozhodli postaviť na odpor proti Rakúšanom. V prvých zmienkach o Williamovi Tellovi sa uvádza, že patril medzi troch zakladateľov konfederácie. V jeho osobe sa snúbili všetky kladné vlastnosti, ktoré sa od hrdinu očakávajú. Z radu rovesníkov vytŕčal svojou silou, horolezeckými schopnosťami a výnimočným talentom na streľbu z kuše. Nech sme už počuli, videli či čítali ktorúkoľvek verziu príbehu Williama Tella, v každej je jeho neoddeliteľnou súčasťou povestná kuša. Práve tá zohrala dôležitú úlohu pri vzniku legendy, ktorá žije dodnes.
Tak ako všade, kde Habsburgovci vládli, aj vo Švajčiarsku si chceli neustále dokazovať a pripomínať svoju moc a aroganciu. Radi pri tom využívali rôzne symboly a gestá, ktorými mohli ponižovať poddaný ľud. Medzi jedno z takých gest patrilo aj postavenie vysokého stĺpu v dedine Altdorf, kde bol starostom istý Gessler. Na stĺp starosta umiestnil svoj klobúk s príkazom, aby sa každý, kto ide okolo klobúku úctivo a úplne vážne poklonil. Jedného dňa šiel okolo William so svojím synom, no odmietli sa ukloniť kusu dreva a klobúku, patriacemu mužovi, ktorého neuznávali za svojho pána. Starosta sa pochopiteľne rozzúril, no namiesto očakávaného trestu smrti sa rozhodol pre menej tradičný trest. Prikázal Williamovi, že musí zostreliť jablko z hlavy svojho syna jediným pokusom. Nešlo len o kruté potrestanie Williama prípadnou smrťou syna, ale hlavne o poníženie muža, ktorý bol pre svoju šikovnosť s kušou známy široko ďaleko a samozrejme na to bol aj patrične hrdý. Starosta neveril, že Tell ťažkú skúšku zvládne, o to viac ho prekvapil fakt, že jeho syn si dokonca odmietol zaviazať oči, tak veľmi otcovi dôveroval. William jablko zostrelil, starosta ho nemohol potrestať znova a možno by sa týmto príbeh aj skončil a žiadna legenda by nebola bývala vznikla, nebyť toho, že starosta si všimol jednu maličkosť.
Videl totiž, ako si William vybral z puzdra nie jeden, ale dva šípy. Spýtal sa ho teda prečo. William mu úprimne a nebojácne odpovedal, že ak by sa mu nepodarilo trafiť jablko a zabil by svojho syna, tým druhým šípom by ukončil život starostu. Gesslera jeho trúfalosť a drzosť rozzúrili do nepríčetnosti, preto sa rozhodol poslať ho loďou do žalára, kde si mal odpykať trest. Či to bola náhoda, osud alebo čokoľvek iné, počas plavby jazerom sa strhla búrka. Naľakaná posádka nebola schopná loď ovládať, tak sa rozhodli rozviazať Tella, lebo očakávali, že on loď dopraví bezpečne na breh. Aj sa tak stalo. Keď sa priblížili k brehu, William využil možnosť a vyskočil na breh. Bežal späť do dediny a starostu zastrelil jediným dlhým a nemožným výstrelom zo svojej legendárnej kuše. Podľa legendy práve tento čin začal revolúciu, v ktorej mal William Tell dôležité a nezastupiteľné miesto. Tento príbeh dodnes pripomína breh jazera, kde údajne Tell vyskočil z lode a ktorý nesie meno Tellsplatte a kaplnka Tellskapelle. Počas revolúcie, ktorú začalo zostrelené jablko chceli Rakúšania potrestať vzbúrencov a taktiež upevniť svoju moc a nárok na trón, preto tiahli do Švajčiarska nastoliť poriadok. Boli však vo veľkej nevýhode, v ktorej sa v nasledujúcich storočiach ocitlo niekoľko vládcov. Nepoznali terén v ktorom mali bojovať a aj preto švajčiarski „partizáni“ zvíťazili. Rovnaký scenár sa v histórii niekoľkokrát zopakoval, keď sa ukázalo, že naučené vojenské stratégie bez dôkladného poznania terénu a obzvlášť v horskom prostredí nemôžu konkurovať partizánskemu spôsobu boja. A už vôbec nie vtedy, keď sú nepriatelia poháňaní patriotizmom a láskou k vlasti. Revolúciu konfederanti nakoniec vyhrali a krátko po nich sa začali oddeľovať aj iné časti Švajčiarska.
Legenda vraví, že Williama Tella si smrť nakoniec našla, ako inak, práve keď zachraňoval topiace sa dieťa. Dieťa zachránil, no on zahynul. V podstate dosť očakávaný vznik, priebeh aj koniec legendy. Silný, spravodlivý a nebojácny muž s nezvyčajnou schopnosťou bojuje za vyššie dobro, za svoju vlasť bez sebeckých pohnútok. Svojou odvahou a až nadprirodzenou šikovnosťou pomôže zvíťaziť právu a nakoniec hynie hrdinskou smrťou. Klasický príklad kladného literárneho hrdinu. Čo je na tejto legende pravdy, to už nik nezistí. Na každom príbehu je vždy aspoň malá časť skutočná a za každým hrdinom stojí ozajstný človek, ktorý nejakým činom inšpiroval ďalších, a tak umožnil zrod legendy. Viacero autorov z čias Williama Tella alebo tesne po jeho smrti sa však zhoduje v niektorých detailoch ako napríklad v zostrelení jablka, prísahe, zabití starostu a aj Tellovej smrti. Je však ťažké posúdiť či sa zhodli preto, že písali pravdu alebo len preto, že sa hrdinský príbeh stihol udomácniť v mysliach ľudí natoľko, že ho každý za pravdu považoval. V podstate je jedno, či je mýtus o Tellovi pravdivý alebo nie. Aspoň Švajčiarom a celkovo Európanom na tom nezáleží. William Tell sa teší úcte, rešpektu a bázni a nepredpokladá sa, že by sa to malo v blízkej budúcnosti zmeniť. Je symbolom slobody a neochoty byť podmanený, podobne ako Robin Hood, alebo už spomínaný Jánošík. Vo Švajčiarsku je mnoho miest na pamiatku skutkov Williama Tella. Breh jazera, chata, kaplnka, freska v kaplnke zobrazujúca jeho smrť podobne ako smrť mučeníkov, dokonca mu je venovaný celý kostol. V 16. storočí bola na počesť skutkov Williama Tella predstavená aj divadelná hra, práve v dedine Altdorf.
Jeden mýtus podporil vznik nových. Po príklade Williama vznikol počas sedliackych nepokojov mýtus Traja Tellovia. Ľudia verili, že sa zopakujú hrdinstvá z čias boja proti Habsburgovcom. Po čase sa aj z tohto mýtu vyvinul nový a to legenda o spiacom hrdinovi, v ktorej sa spája viera a nádej národa, že hrdina sa vráti v čase najväčšej núdze. Keď ho bude najviac potreba objaví sa a národ zachráni.Napriek tomu, že sa reálna existencia Williama Tella nikdy nepotvrdila a ani historici pátrajúci po dôkazoch jeho bytia nikdy žiaden relevantný nenašli, Švajčiarsky a ani Európsky národ nikdy nepripustí, že by to mohol byť len príbeh, rozprávka, mýtus, čoho dôkazom je aj výskum podľa ktorého až 60 % Švajčiarov verí v existenciu legendárneho čarostrelca.
William Tell sa stal takou silnou postavou predstavujúcou slobodu, boj proti útlaku a hrdinskosť, že je pravda úplne irelevantná. Vlastne na tom asi ani nezáleží. Úlohu, ktorú zohrať mal, vymyslený či skutočný, tú splnil a nezáleží na tom či niekto spojil hrdinstvo stoviek mužov do jedinej osoby alebo sa naozaj z času na čas objaví človek ako bol William Tell.
