Špinavé steny, všade plagáty a niekedy takmer cez žuvačky nevidno ani chodník. Aj tak sa dá popísať Račko či Obchodná.
Na turistu môže Bratislava pôsobiť mimoriadne zaujímavo a na prvý pohľad krásne, domácim sú však niektoré situácie tŕňom v oku. Na začiatok si dovolíme vypichnúť napríklad vlnitý chodník na Patrónke, ktorý v sebe drží obrovské mláky niekedy aj dva dni a na prístup k tabuli s cestovnými poriadkami je potrebná značná dávka akrobacie.
Patrónku sme si už načali - pre menej oboznámených ide o dosť veľkú križovatku a prestupný bod na severozápadnom konci centra. Kedysi sa v okolí nachádzala továreň na výrobu nábojov, preto ten názov. Patrónka je vstupnou bránou do bratislavského lesoparku - predovšetkým na Železnú studničku - a na to, že má túto česť, je na tom naozaj zle.
Nájsť čisté miesto na Patrónke je nemožné. Na tom, čo sa dá chodníkom len ťažko nazvať, sú všade žuvačky a na stenách graffiti. V rohoch a za múrmi sú haldy odpadkov. No existuje ešte niečo temnejšie. Na prepravu z jednej strany šesťprúdovky na druhú slúži podchod, v ktorom sa vyskytuje bežne od dvoch do šiestich bezdomovcov. Boli časy, kedy pochod na Patrónke mal na stenách reklamné plochy. Teraz sú všetky sklá vybité, cez graffiti takmer nerozoznáte dvere a podľa nelahodiaceho zápachu sme mali pocit, že v žliabiku vedľa pochodu tečie tekutý amoniak (neexistuje).
Na druhú stranu - Patrónka svoj účel spĺňa. Denne sa cez ňu premelú tisíce ľudí bez problémov s kapacitou. Na oboch stranách sú stánky s rýchlym občerstvením a aj automaty s mliečnymi výrobkami. Na zastávkach sú dokonca veľkokapacitné kontajnery (majú však jediný problém a síce, že ľudia o nich zrejme nevedia). Križovatka Patrónka nemá snáď jediný výmoľ, všade okolo sú bus pruhy a ani v rannej špičke tam zápchy nie sú neprežiteľné.
Mimochodom, obyvatelia mohli hlasovať za uvoľnenie peňazí z Občianskeho rozpočtu na rekonštrukciu Patrónky, vyhralo to však vyčlenenie bus pruhov predovšetkým v smere do Vrakune. Možno nabudúce.
O hlavnej stanici sa už písalo kadečo, tak sa radšej decentne zameriame na jej funkčnosť, nakoniec, po nedávnych úpravách to nie je až tak neznesiteľné. To však stále neospravedlňuje večne a všade lietajúce odpadky a igelitky, preplnené koše... Na nástupište MHD, ktoré je na ostrovčeku, nevedie žiaden prechod. Ten totiž nie je v okolí stanice ani jeden. Samotné nástupištia sú neuveriteľné úzke, v špičke sa treba medzi ľuďmi priam prekĺzavať a s kapacitou je to naozaj príšerne zlé. Aby sa človek dostal z výstupišta na nástupište, musí si dopriať okružnú jazdu po špinavom areáli, alebo preliezť zábradlie plateného parkoviska.
Donedávna Bratislavčania trpeli kvôli výluke električiek na Hlavnú stanicu. Mesto nenechalo nič na náhodu a nové električkové nástupištia zrekonštruovali, ako keby sa tam vyskytovali priam húfy ľudí (bežne okolo 10, pričom pri autobusoch je ich tak 300). Hneď po zostupe po nefunkčných eskalátoroch a pograffitovanej chodbe na nás vybaflo päť automatov na lístky. Nesťažujeme sa, ale napríklad dve najfrekventovanejšie nástupištia na Trnavskom mýte spolu zdieľajú až jeden. Inak, spodná časť stanice pôsobí pekne, čisto a príjemne, má dokonca aj borovicový hájik (bezdomovci).
V poslednej dobe ale vidno nejaký pokrok - indivíduá síce stále močia pred zrakmi ľudí, ale po zemi sa neváľajú špaky, žuvačky ani cestovné lístky. Aj graffitov trochu ubudlo. Vlakovú časť stanice vieme označiť za "s prižmúrenými očami" - po vstupe do chodby medzi nástupišťami nás mierne znepokojila obrovská červená ilustrácia kosoštvorca, samotné peróny sú však ošetrené proti holubom, je si kam sadnúť (ale len na nástupištiach, v budove to ostáva na schodoch), hlásenie funguje, tabule fungujú, panie za okienkami fungujú. Nenašli sme však napríklad zmenáreň. Ale je tam pošta, to je podstatné, pravidelne cestujem zo Stropkova poslať balík. Je si kde kúpiť kávu, jedlo či noviny a z autobusu sa s kufrom budete vláčiť na vlak maximálne dve minúty.
Problémom je tiež navigácia turistov. Tí sa veselo doterigajú z vlaku pred stanicu, kde chýba navigácia k nástupištiam. Doskackajú k výstupišťu, kde šofér akurát tak zavrie dvere a odíde. Na záver staničného okienka ešte priložíme fotku zachytávajúcu možnosť komfortného využitia eskalátorov pri ceste na električky. A invalidi majú skrátka smolu, musia to obísť.
Dve minútky pešo dolu kopcom je dopravný uzol, známy tiež ako SAV, s rovnomennou zastávkou MHD. O ňom sa dá hovoriť skôr v dobrom. Či už idete autom, prejdete to relatívne rýchlo, ak ste v MHD, máte bus pruh. Horšie dopadli chodci, ktorým zelená na prechode svieti tak raz za dve minúty. Nad dopravným uzlom sa tiahne nadchod neurčitej farby. Nadchod bol asi najlepším riešením, dostanete sa na neho aj s bicyklom či invalidným vozíkom a ústi na všetky strany križovatky. Koše sú síce preplnené aj tu, ale graffitov (s výnimkou nadchodu) výrazne ubudlo. Presun medzi zastávkami je celkom pohodlný a rýchly. Všimli sme si však jedno netradičné architektonické riešenie. Predstavte si, že konečne sa váš autobus dovalí na zastávku. Vystrelíte z posledných dverí a na zastávke zjastríte celkom slušný húf ľudí. Rozhodnete sa obísť zastávku zozadu, k prechodu medzi ňou a zábradlím chýba asi 10 centimetrov. Popri zastávke skrátka neprejdete.
Na fotke možno vidieť plno žuvačiek na zemi, tomu sa však v Bratislave už asi vyhnúť nedá. Mimochodom, nepotrebuje niekto bicykel?
Cenu za najnebezpečnejšiu križovatku vyhráva Račianske mýto. Bratislavčanom sú dôvody určite známe, dovolíme si len spomenúť tak meter široké električkové zastávky, alebo najrušnejší prechod pre chodcov, kde je zelená raz za dve minúty na presne 7 sekúnd. Ľudia sa valia aj dva metre vľavo od prechodu. Ďalej, miniatúrne ostrovčeky medzi prechodmi. V bežnej špičke ľudia často stoja na ceste. Ak ide trieda zo školy - nie je šanca.
Račko to tiež s prístreškami na zastávkach rieši mimoriadne svojsky. Na menej využívanej zastávke sú pospájané tri prístrešky, kým na najvyužívanejších sú dva oddelené. Čudné je to aj so semaformi. Chápeme, že Račianske mýto je mimoriadne zložitá križovatka, ale ak stojíte na prechode, zľava autá už stoja, no sprava sa valia ešte trinásť sekúnd a až potom skočí zelená, niečo je zle.
Kúsok od Račka je Trnavské mýto - podobne chaotické, má však pochod pre chodcov. Ten na tom nie je veľmi dobre. Z pôvodných dvadsiatich obchodov fungujú tak tri a potom ešte stojanček so Strážnou vežou a pristojacími. Do podchodov sa ale dá dostať po eskalátoroch a okrem neaktuálnej navigácie funguje veľmi dobre. Trnavské mýto by som vyhlásil za najlepšiu križovatku - je síce nehorázne škaredé, ale všade je tam plno miesta, stánky a automaty. V strede je tiež Tržnica, ktorá rovnako ako Stará tržnica občas hosťuje aj zaujímavé udalosti. Blízko je tiež obľúbené obchodné centrum Central. Trnavské mýto je tiež dosť polepené. Všetkým možným. Plagátmi, inzerátmi, ponukami práce na maséra...
Konečne sa dostávame k tomu najkontroverznejšiemu. Zastávka viedenského typu, Ementál či "pri daňovom úrade". Desiatky novinárov si zgustlo na "zastávke viedenského typu" Blumentál. Vôbec to nespĺňa účel. Nerobí to, čo má, ale je to aspoň pekne spravené. Je kde čakať na električku a vodiči sa postupne učia. Pospájané prístrešky tvoria celkom príjemné miesto počas dažďa. Na Blumentáli je tiež frajerská tabuľa - zobrazuje reálne príchody spojov. Veľmi to nefunguje, ale čakajúcich napĺňa nádejou (alebo hnevom). Prečo však tabuľa nie je aj v druhom smere, kde zastavuje viac liniek, ostáva záhadou.
Voči bratislavskému sightseeingu by teda turisti určite mali nejaké výhrady, Bratislavčanom však zatiaľ neostáva nič iné, ako si sadnúť na zastávku bez prístrešku a čakať na zmeny. Snáď aspoň prechody na tú Hlavnú stanicu niekedy domaľujú.
