Na Instagrame jeho tvorbu podporujú tisícky followerov. Žije bez vody a kúrenia, no cíti sa slobodnejšie než kedykoľvek predtým. Peter otvorene rozpráva o squattingu, umení, antidepresívach aj svojich najtemnejších chvíľach.
Peter Hlad je 28-ročný výtvarník zo Senice, ktorý žije spôsobom, aký si mnohí z nás nevedia ani len predstaviť. Hoci je momentálne na Erasme v poľskom meste Lublin, nebýva na internáte ani v prenajatom byte. Jeho domovom je opustená, rozpadnutá budova – squat vila Marína, kde spáva, tvorí a žije.
Na svojom Instagrame zverejňuje úprimné príspevky, vlogy aj zábery zo svojho každodenného života, ktoré popisuje s humorom ako „život bezdomovca“. No je naozaj bezdomovec?
V rozhovore pre Refresher otvorene hovorí o tom, prečo odmieta toto pomenovanie, čo preňho znamená domov, ale aj o tom, ako si zarába peniaze, čo ho naučil život na ulici a prečo ho mrzí, že ľudí často viac zaujíma jeho životný štýl než jeho umelecká tvorba.
Zdieľal s nami aj najtemnejšie obdobia svojho života, prežil domáce násilie, psychické kolapsy, pokus o samovraždu, sebapoškodzovanie, pobyt v psychiatrickom stacionári, aj chvíle, keď už chcel všetko vzdať. Vysvetľuje, prečo často hovorí o antidepresívach, akú rolu v jeho živote zohráva kreslenie a čo preňho znamená sloboda.
Kvalitné články nevznikajú samy od seba. Sú za nimi hodiny práce. Patrí medzi ne aj rozhovor s bývalým fitness majstrom Európy Adamom Cibulom, ktorý skončil ako bezdomovec, ale aj svedectvo Kataríny Čaputovej, ktorá sa z malého mesta dostala až do Porsche v Stuttgarte, či výpoveď Rada, ktorý pracuje s mŕtvolami a opisuje, ako vyzerá jeho job. Ak sa ti páči, čo robíme, pridaj sa do klubu Refresher+. Podporíš tým vznik ďalších silných článkov a získaš neobmedzený prístup k prémiovému obsahu.
Aké bolo tvoje detstvo a myslíš si, že nejako ovplyvnilo tvoj súčasný život?
Moje detstvo bolo fakt hrozné. Mám tú klasickú slovenskú kombináciu – otec veľa pil a mama sa zaplietala s inými mužmi. Ja som to vnímal veľmi intenzívne. Možno preto, že som Ryba – vraj sme citliví. Ale nechcem z toho viniť rodičov. Všetky rozhodnutia, ktoré som v živote spravil, boli moje vlastné. Takže za to, kde som teraz, si môžem len ja.
Môžeš viac opísať, čo znamená „fakt hrozné"?
Zažil som doma násilie. Otec bil mamu. A ja som sa musel na to pozerať. Boli roky, keď som s ním musel spávať v spálni a čakať, kým sa vráti opitý z krčmy. Niekedy sa predo mnou vyzliekal, masturboval pri telke… A to všetko v mojich deviatich rokoch.
Tvorba ti pomáhala vyrovnať sa s tým všetkým?
Odpoveď: Absolútne. Kreslím celý život. Mama má odložené moje kresby z čias, keď som mal tri roky. Jedna z prvých bola mačka so štyrmi nohami a dvomi rukami – takže som očividne bol surrealista už od malička.
Keď bolo doma zle, išiel som radšej von. Predstava, že sa vrátim domov, bola desivá. Dodnes vlastne neviem, čo to znamená „cítiť sa doma“. Aj keď má mama teraz stabilné bývanie a môžem sa tam kedykoľvek vrátiť, nevolám to domovom.
Vo svojich príspevkoch na Threade často spomínaš psychické problémy. Myslíš si, že tvoju psychiku ovplyvnilo aj detstvo?
Už ako deväťročný som sa sebapoškodzoval – pichal som si kružidlo do ruky. V tom veku ostatné deti riešili pieskovisko a ja som sa ničil. Chodil som aj k psychologičke. Ale riešil som to len povrchne. Až keď som mal 28, skončil som na psychiatrickom oddelení, lebo som mal pocit, že toho je na mňa už fakt veľa.
Mal som samovražedné myšlienky. Intenzívne. Niekedy som ani nespal, len som rozmýšľal, ako to ukončiť. Nie preto, že by som chcel zomrieť — ale preto, že som nechcel takto žiť. To je rozdiel.
Píšeš taký online-denník. Spomínaš v ňom dni v psychiatrickom stacionári. Pomohol ti pobyt tam?
Veľmi. Tam som pochopil, že nemôžem čakať, že ma niekto iný zachráni. Musím to urobiť ja sám. Uvedomil som si, že moje detstvo síce zanechalo následky, ale už som dospelý. A je na mne, čo s tým spravím. Nechcem celý život len ukazovať prstom dozadu. Chcem ho konečne žiť.
Ako si sa vtedy cítil?
Bol moment, kedy som sa zavesil o predlžovačku. A to teraz nemyslím obrazne, sedel som tam a rozmýšľal, či to spraviť. V poslednej chvíli, keď som sa už začínal dusiť, som si uvedomil, že to nechcem urobiť a začala moja premena. Vtedy som však už nevládal ani vstať z postele. Niekedy mi trvalo dve hodiny, kým som sa len postavil.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Či je v kontakte s rodinou a ak áno, aký názor majú na jeho životný štýl.
- Prečo sa Peter nepovažuje za bezdomovca.
- Prečo kradne, aj keď má peniaze.
- Či sa nebojí spať v opustených budovách a či sa mu už stala nejaká nebezpečná situácia.
- Čo Petra priviedlo k squattingu.
- Ako reaguje na pomoc, ktorú mu ponúkajú jeho sledovatelia.
- Akú má víziu o budúcnosti.
