- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Írske azylové domy, prezývané magdalénske práčovne, mali pôvodne ženám pomáhať uplatniť sa v spoločnosti. Pracovníčkam, ktorým sa z azylov podarilo dostať, však tvrdili, že si v nich prešli peklom.
Strihanie vlasov do krvi, ruky ponorené do chemikálií a bielidiel, zákaz rozprávať sa s kolegyňami, vraždenie novorodencov. Aj takto vyzerala „prevýchova“ neprispôsobivých žien podľa predstáv katolíckej cirkvi. Keď ako dospelé práčovne opustili, mnohé mali mentalitu 11-ročného dieťaťa.
Írka menom Maureen Sullivan bola úplne normálne a šťastné dieťa, všetko sa však zmenilo, keď jej zomrel otec. Mama dievčaťa si po smrti manžela našla nového partnera, s ktorým do rodiny prišli aj problémy. Neempatický tyran si na nevlastnej dcére – beztak zničenej zo smrti otca, začal vybíjať zlosť.
Keď sa 12-ročná Maureen so zúfalou situáciou zverila miestnym mníškam, dúfala, že jej pomôžu. Spočiatku to tak aj vyzeralo. Mníšky prišli spolu s kňazom za jej matkou a presvedčili ju, aby svoju nešťastnú dcéru zverila do ich rúk. Žene nasľubovali, že sa Maureen bude mať konečne dobre a bude navštevovať krásnu školu.
Dievča však nikdy nedostalo žiadne učebnice ani rozvrh hodín. Namiesto toho jej mníšky dali nové meno Frances a nútili ju vo dne v noci pracovať.
„Bola som nevinné dieťa, keď mi mníška povedala, že sa jej môžem zveriť so svojím trápením. A ja som jej hlúpo verila. V tej dobe sme boli všetci vychovávaní v tom, že kňazom a mníškam môžeme dôverovať. Mne aj mnohým ďalším ľuďom však veľmi ublížili,“ povedala Maureen pre BBC desiatky rokov po tom, čo opustila jeden z magdalénských azylov.
Prezradila, že drieť musela každý jeden deň a sedem dní v týždni, od šiestej rána do desiatej večer. Nekonečné hodiny drhla podlahy alebo muklovala v práčovni. Keď pre ňu mníšky nenašli inú prácu, nútili ju pliesť vence.
Počas piatich rokov, ktoré strávila za múrmi azylu, nebola takmer v žiadnom kontakte so svojou rodinou. Vlastnú matku za celý tento čas videla len štyrikrát.
„Zobrali mi všetko. Moje meno aj moje práva. Nemohla som ísť von a hrať sa s ostatnými deťmi. Nemohla som sa s nikým ani rozprávať,“ dodala žena s tým, že aj keď konečne azyl opustila, pobyt v ňom na nej zanechal nezmazateľné stopy. Vyšla z neho bez vzdelania, s nízkym sebavedomím a s problémom dôverovať ľuďom.
Prípad Maureen však nebol jediný. Azylové domy, známe ako magdalénske práčovne, fungovali v Írsku dlhé roky. Za tento čas si nimi prešlo približne 30-tisíc žien a dievčat, ktoré sa buď dopustili nemanželského sexu, alebo nemali sociálne zázemie.
Hoci väčšina z nich nespáchala žiaden zločin, v azylových domoch mali veľakrát prísnejšie podmienky ako vo väzení. Aby sa „vykúpili“ zo svojich hriechov, trpeli teror mníšok vo forme tvrdej práce, obmedzených návštev, hladoviek aj fyzických trestov.
Ešte predtým, než sa spoločne pozrieme na peklo, ktorým si museli ženy uväznené v magdalénskych práčovniach prejsť, radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť prémiový obsah môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Preto ak sa ti naša práca páči, podpor nás vstupom do klubu Refresher+.
- Kedy a prečo vznikli magdalénske práčovne.
- Príbehy žien, ktoré v nich trpeli.
- Ako je možné, že inštitúcie bez povšimnutia úradov roky terorizovali nevinné ženy, ktorým mali pomáhať.
- Kedy sa dostali na verejnosť informácie, že sa v azylových domoch dejú krutosti.
- Čo sa našlo v masových hroboch.
Klamlivá nádej na lepší život
V polovici 18. storočia náboženské hnutie Magdalény spustilo v Írsku kampaň, ktorá mala za cieľ pomáhať „padlým ženám“. Za tie sa väčšinou považovali ženy s nemanželskými deťmi, ktoré boli spoločnosťou vnímané ako promiskuitné. Otvorené dvere do početných azylov mali však aj siroty, dievčatá z rozvrátených rodín či dcéry nevydatých matiek, píše portál Standard.
Myšlienku vytvorenia azylov spočiatku podporovala nielen katolícka, ale aj protestantská cirkev. Magdalénske práčovne, pomenované podľa biblickej postavy Márie Magdalény, sa však v priebehu rokov stali predovšetkým katolíckymi inštitúciami, ktoré presadzovali prísne religiózne názory.
Ženy žijúce v azyloch boli v očiach mníšok hriešnice nútené zaplatiť za svoje hriechy. Pôvodná myšlienka magdalénskych práčovní – naučiť ženy pracovať, aby sa v budúcnosti vedeli v živote uplatniť, tak išla do úzadia. Namiesto vzdelávania sa mali tvrdou prácou – výrobou čipiek a ručným praním bielizne „vykúpiť zo svojich hriechov“, píše portál History.
Väčšina žien však nebola odsúdená za žiadny zločin. Jediné, čoho sa dopustili, boli hriechy voči náboženstvu a kresťanským hodnotám. Napriek tomu sa k nim mníšky správali horšie ako k väzňom.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako si spomínajú na pobyt v azyloch ženy, ktoré v nich strávili niekoľko rokov.
- O tom, ako jednu z pracovníčok nútili mníšky jesť z podlahy.
- Ako je možné, že inštitúcie bez povšimnutia úradov roky terorizovali nevinné ženy, ktorým mali pomáhať.
- Kedy sa dostali na verejnosť informácie, že sa v azylových domoch dejú krutosti.
- Kto nesie zodpovednosť za porušenie ľudských práv pracovníčok.
