Takmer všetci herci hovoriaci v Ivete po východniarsky pochádzajú z východu. Výnimkou bola len Zuzana Mauréry, ktorej s dialektom pomáhala jazyková koučka, prezrádza herečka.
„Nevedela som sa rozhodnúť, ako Slováci na Ivetu zareagujú. Bola som niekde medzi tým, že buď budú nadšení, alebo seriál odsúdia. Prípadne povedia, že mu nerozumejú. Nič uprostred. A to sa v podstate aj stalo.“
Natália Germáni je slovenská herečka, ktorá v súčasnosti pôsobí najmä v Prahe, no posledný rok dostáva ponuky aj na zahraničné filmové projekty. Minulý rok zaujala hlavnou postavou vo filme Svetlonoc, ktorý získal prestížnu cenu na slávnom festivale v Locarne, a aktuálne ju diváci môžu vidieť aj v seriáli Iveta, ktorý láme rekordy sledovanosti.
V rozhovore sa dozvieš aj to, aký náročný tréning musela Natália podstúpiť pred rolou stvárňujúcou bývalú českú športovkyňu a pornoherečku, či je reálne pre herečku z malého Slovenska z „východnej Európy“ presadiť sa v Amerike, čo pre to robí, ale aj to, ako trávi čas v USA a či by si tam vedela predstaviť zostať natrvalo.
Seriál Iveta sa už po prvej epizóde stal veľkým hitom a dokonca najsledovanejším seriálom, aký kedy TV Joj natočila. Čakala si taký úspech?
Úprimne, nevedela som sa rozhodnúť. Bola som niekde medzi tým, že buď budú ľudia nadšení, alebo ho odsúdia. Prípadne povedia, že mu nerozumejú. Nič uprostred. A to sa v podstate aj stalo. Čo nás však veľmi teší, je, že tento možno trochu výstredný formát slovenské publikum zaujal a drží si stabilné čísla sledovanosti. Ďakujem Slovensku, že tu môžeme tvoriť aj iné televízne projekty ako long-term seriály a telenovely.
Tvoja postava Sandra je hlboko veriaca, priateľská, má veľké sny a okrem kariéry túži aj po láske. V čom ti je podobná a v čom je, naopak, úplne odlišná?
Toto je pre mňa veľmi ťažká otázka, ktorú však dostávam pomerne často. Čo sa týka postavy seriálovej alebo filmovej, myslím, že ju beriem komplexne, tak ako je napísaná, a nehľadám v nej podobnosť so sebou, lebo ju mať ani vôbec nemusí. Skôr hľadám logiku v tom, prečo robí veci tak, ako sú napísané. A ak to mne túto logiku nedáva, snažím sa ísť na to cez seba.
Režisér Ivety Jan Hřebejk má podľa tvojich slov rád autentickosť nečakaného. Boli momenty pri natáčaní Ivety, keď sa veci „pokazili“ a vzniklo niečo nové, nenacvičené, čo nebolo v scenári?
Takmer pri každom obraze (smiech). Bolo to natáčanie plné adrenalínu, tvorivosti, zábavy a improvizácie. Koniec koncov, myslím, že to aj vidieť na obrazovkách, že sme boli uvoľnení a bavili sa našou prácou. A za to patrí Honzovi veľká vďaka.
Už sa k tomu síce vyjadrila aj Betka Ferencová či Milan Ondrík, ale zaujíma ma tvoj názor, ako sa pozeráš na kritiku z regiónov východného Slovenska.
Neviem, aké stanovisko k tomu zaujať. Pochádzam z Nitry a mňa osobne by seriál z tohto prostredia neurazil, nech by bol akýkoľvek. Asi nie som taká patriotka. Čo je však zaujímavé, málo ľudí vidí v Ivete podobnú ironickú narážku na tému Západu. Lebo aj tá tam je.
Niektorí Trebišovčania vyjadrili nespokojnosť so seriálovou východniarčinou. Seriálovým nárečím v Trebišove vraj nikto nerozpráva. Ako to vnímaš?
Toto ide mimo mňa. Ich dialekt neovládam, takže neviem asi sama posúdiť, do akej miery kolegovia z východu hovorili. Jediné, čo k tomu viem povedať, je, že takmer všetci herci hovoriaci po východniarsky sú z východu a oni sami si korigovali svoj seriálový jazyk natoľko, aby mu porozumelo aj západné, prípadne české publikum, keďže aj režisér je Čech.
Takmer všetci okrem Zuzany Mauréry, ktorá pochádza z Bratislavy. Mala nejakého kouča, ktorý jej radil s východniarskym dialektom?
Áno, presne ako hovoríš, okrem Zuzanky. Tá sa s tým musela popasovať s jazykovou koučkou. Ale ostatní herci v seriáli z východu pochádzajú naozaj z východu.
Tento rok sa v kinách predstavíš aj v hlavnej úlohe filmu Jej telo, ktorý je o príbehu českej skokanky do vody Andrey Absolonovej. Tá zanechala kariéru športovkyne a stala sa pornoherečkou. Cítila si sa komfortne v tejto úlohe? Ako si k nej pristupovala?
Neviem, či sa dá v takejto role cítiť komfortne, ale rozhodne musím povedať, že som veľmi hrdá, že som si mohla zahrať Andreu v tomto filme. Bol to pre mňa extrémne náročný projekt, omnoho viac, ako som čakala. Je to istý záväzok, vedieť, že niečo podobné sa v skutočnosti dialo, a ty sa odrazu ocitáš v tých ťažkých situáciách, aj keď len pred kamerou.
A myslíš si, že filmárom sa podarilo zachytiť jej príbeh bez prvoplánovej senzácie?
Neviem to posúdiť. Nevidela som finálny strih a vôbec, jediné, na čom som sa podieľala, bolo natáčanie materiálu. Všetko sa uvidí v strižni. Ale rozhodne to nie je zámer režisérky. Cez Andrein život chcela otvoriť tému vzťahu k svojmu telu a rozhodovania o ňom. Kto má právo do toho zasahovať a kto má právo súdiť?
Kvôli tejto úlohe si vraj musela podstúpiť náročný tréning pod vedením Andreinej sestry Lucie. Čo si pod tým môžeme predstaviť?
Predstavte si polročnú športovú prípravu domáceho dennodenného tréningu na kondíciu a korekciu postavy. Päťdňové sústredenia v bazéne a v gyme v rôznych časových horizontoch od začiatku natáčania. Hodiny plávania, skákanie na trampolínach, skákanie z mostíkov do 5 metrov a státie na špičkách na 10-metrovej veži.
Momentálne máš však už po týchto náročných tréningoch a nachádzaš sa v New Yorku, ktorý s manželom Martinom Valihorom navštevuješ pravidelne. Ako vyzerajú vaše dni v USA?
Najradšej ich trávime akokoľvek, ale hlavne spolu. Aj to je u nás náročné, pretože každý má prácu inokedy a popritom sa striedame pri dcérke Zune. Momentálne sú však dni naplnené vybavovačkami a povinnosťami súvisiacimi s naštartovaním roka 2023. Pracujeme totiž aj odtiaľto.
Martinova dcéra Viky nám v nedávnom rozhovore prezradila, že sa jej rodičia pri nej striedajú aj so svojimi partnermi, alebo bývate v New Yorku všetci naraz. Dokážete bez problémov fungovať v jednej domácnosti?
Jasné. Je to super zmena, najmä pre decká, ktoré sa spolu celý deň hrajú. Primárne sa snažíme spraviť si plán vždy tak, aby sme všetci stíhali svoju prácu aj doma. Takže sa v New Yorku striedame a občas nám vyjde aj spoločný čas, ktorý keď sa dá, si vypĺňame zážitkami a výletmi.
V jednom rozhovore si spomínala, že by si sa raz chcela v Amerike aj herecky presadiť. Je to reálne pre herečku z malého Slovenska z „východnej Európy“?
(smiech) No povedz ty. Myslím, že my na Slovensku tomu veľmi neveríme. Neveríme sebe, svojmu čaru a schopnostiam. Radšej namiesto toho komentujeme a smejeme sa ľudským snom. Tomu ja vôbec nerozumiem, ale nič s tým nenarobím. Ja ľuďom, ktorí sa odvážia skúsiť niečo mimo komfortnej zóny, fandím, obdivujem ich a sú mi príkladom.
A pokiaľ to ja nevyskúšam, nebudem ti nikdy vedieť odpovedať na otázku. V čom som iná oproti niekomu, kto to chce skúsiť a je z Ameriky? Len v tom, že mám prízvuk. Chcem rovnako, makám rovnako, túžim rovnako. Čo viem za seba povedať, je, že mám sny, idem za nimi a verím im.
A to ti postupne prináša ovocie, keďže v poslednom čase ti vraj chodí viac zahraničných ponúk.
Je to krásne zadosťučinenie za prácu, ktorá je občas naozaj náročnejšia, ako človek vôbec čaká. V poslednom období som pôsobila viac v Prahe ako na Slovensku a tento vývoj je z pracovného hľadiska presne to, čo som si priala a čomu som verila. Posledný rok mám kastingy aj na zahraničné projekty. Čo z toho vyjde, je vždy vabank, ale za každú ponuku odohranú v cudzom jazyku som neuveriteľne vďačná, lebo presne tam chcem postupne smerovať.
Takže vedela by si si v prípade, že by si sa presadila v USA, predstaviť zostať tam žiť natrvalo?
Všade, kde mám svoju rodinu, sa cítim ako doma. A všade, kde budem mať prácu, budem za ňou cestovať. Nezáleží na štáte, ale na scenári, projekte a chuti točiť. My na Slovensku robíme nádherné filmy. To isté v Česku. S cestovaním problém nemám, takže nevidím dôvod sa niekam škatuľkovať.
A na záver, aký je tvoj herecký sen, ktorý by si si raz chcela splniť?
Nechám si pre seba, nech sa splní.
