Pripomenuli sme si výročie operácie Anthropoid, pri ktorej sa Jozefovi Gabčíkovi spolu s Janom Kubišom podarilo zabiť jedného z najvyššie postavených nacistov Reinharda Heydricha.
Spolu so Slovenským národným povstaním ide o najdôležitejšiu udalosť našej histórie počas druhej svetovej vojny, v ktorej sme boli ako Slováci nielen účastníkmi, ale aj iniciátormi a vykonávateľmi.
A jedinú, ktorá sa skončila úspešne – napriek tomu, že oboch vykonávateľov atentátu spolu s ostatnými členmi výsadkových skupín podieľajúcich sa na operácii nakoniec nacisti s pomocou československých kolaborantov zabili.
A teraz si predstavte, že v roku 1942 existuje Facebook a všetky udalosti od neúspešnej Gabčíkovej streľby, poloúspešného Kubišovho útoku granátom cez Heydrichovu hospitalizáciu a smrť až po obliehanie kostola na Resslovej sú predmetom diskusií na sociálnych sieťach.
„Ja som team Čurda. Násilie je nezmyselné, s pánom Hitlerom treba rokovať.“
Keď premýšľam o tom, či by som v prípade vpádu cudzej armády dokázal brániť Slovensko so zbraňou v ruke, okrem veľmi podstatnej otázky Mal by som na to odvahu? mi pravidelne napadá: Koľko by nás asi na Slovensku bolo a bojovali by sme vlastne za to isté?
Slovensko má síce krátke dejiny, no ani tie v podstate nepoznáme. O Slovenskom národnom povstaní vieme len pár základných vecí a dve mená, o operácii Anthropoid nám museli natočiť tri filmy zahraničné produkcie, aby sme mohli spoznať aspoň tie zjednodušené filmové verzie príbehu a v ideálnom prípade siahli po knihách a doštudovali si zvyšok.
Desiatky ďalších príbehov nielen z druhej svetovej vojny, ale napríklad aj z obdobia vzniku prvej Československej republiky nepoznáme vôbec.
Potom zrazu príde otázka Čo sú vlastne tie veci, ktoré by sme bránili, keď by sme bránili Slovensko? a odpoveďou je v podstate neistota. Lebo je fajn opakovať si, za čo sme v dejinách našej krajiny (nakoniec) bojovali vždy, no zhodujú sa v tom s nami aj chlapci, ktorí behajú po slovenských lesoch s atrapami zbraní a nacvičujú „obranu vlasti“ s Putinom na screensaveri svojho mobilu? Alebo Heydrichovi „potomkovia“ v parlamente?
Odkedy sme opäť súčasťou západnej civilizácie, užívame si luxus byť krpatá zem takmer na hranici dvoch ďalších civilizačných svetov a nestrachovať sa o svoju existenciu. My žijeme iba teraz, nie pred sto rokmi, takže si ani neuvedomujeme, aká veľká to je vec.
Je načase poznať príbehy ľudí, ktorých presvedčenie a obeta nám tento luxus vybojovali. Pretože keby sa nám dakedy stalo to, čo Ukrajincom, a zo dňa na deň by na nás niekto zaútočil, nebudeme mať čas otvárať knihy a zisťovať, čo a prečo vlastne máme robiť.
