Čo jej rakovina dala? Lea počas liečby získala sebavedomie, tisíckam fanúšikov dnes pomáha nájsť svoju hodnotu.
„Najviac mi v začiatkoch pomohol humor. Ešte v ten deň, keď som sa to dozvedela, som si z toho s kamošmi robila žarty. Napríklad aj z toho, ako budem vyzerať bez obočia a vlasov. Snažili sme sa do tej negatívnej situácie, v ktorej som sa nachádzala, priniesť aspoň niečo pozitívne,“ prezrádza sebavedomá Lea.
Lea Jaššová má 19 rokov a počas pandémie koronavírusu ochorela. S covidom to však nijako nesúviselo. Mladej študentke totiž našli nádor na panve. Začalo sa to tak, že ju koncom roka 2020 začali bolieť kríže. Najprv si myslela, že len prechladla, no bolesť neustupovala a opuch sa zväčšoval.
Namiesto toho, aby ju správa o onkologickom ochorení zlomila natoľko, aby sa uzavrela do seba, začala Lea, práve naopak, počas liečby šíriť osvetu o rakovine na Instagrame. „Veľa dievčat, chlapcov, ale aj dospelých ľudí mi začalo písať, že im moje príspevky veľmi pomáhajú a že sú radi, že sa túto tému snažím odtabuizovať,“ hovorí Lea, ktorej sa napokon podarilo úspešne vyliečiť, no dnes naďalej šíri povedomie o rakovine.
V rozhovore sa dozvieš, ako prekonala onkologické ochorenie, ako sa cítila po tom, čo pridala na Instagram svoju prvú fotku bez vlasov, prečo s mnohými kamarátmi ukončila vzťahy po tom, čo ochorela alebo aj to, v čom sa počas liečby zmenila o 180 stupňov.
Lein príbeh je súčasťou našej série rozhovorov o živote s rakovinou. Rozprávame sa s mladými ľuďmi, ktorých z ničoho nič prekvapilo onkologické ochorenie a zmenilo im život. Klikni sem, ak chceš ďalšie časti série. Podobný obsah môžeme tvoriť len s podporou našich čitateľov, pridaj sa do klubu Refresher+ aj ty.
O rakovine sme sa rozprávali aj s 28-ročným Jakubom, ktorý mal nádor na semenníkoch. Tie mu kvôli ochoreniu museli odstrániť. Dnes ľutuje, že nemôže mať deti a hnevá sa najmä na to, že sa o prevencii dostatočne nehovorí. Dúfa, že jeho príbeh poslúži ako varovanie pre mladých mužov.
Kedy si prvýkrát spozorovala, že niečo nie je v poriadku?
V decembri 2020, keď som z ničoho nič začala mať veľké a neutíchajúce bolesti v spodnej časti krížov. Myslela som si, že som len prechladla alebo že mám zapálený sedací nerv, a podľa toho sme k tomu aj pristupovali. Takže som si na to dávala rôzne obklady a mastičky. Nepomáhalo to, ale po čase to akosi samo odišlo. Od začiatku roka 2021 sa však bolesť konštantne vracala a vo februári sa mi začal zväčšovať opuch panvy. Vtedy som sa už začala báť, že to môže byť niečo vážnejšie.
Napadlo ti vtedy, že by to mohla byť aj rakovina?
Popravde áno, ale to len na moment. Bola som však presvedčená, že len zveličujem. Skôr som si myslela, že to je zápal sedacieho nervu, lebo to malo všetky sprevádzajúce symptómy.
Z krvných testov pri prvej prehliadke u obvodnej lekárky sa nič nezistilo. Podľa nich som bola úplne zdravá. Na MR mi zas povedali, že im tam niečo svieti, ale nevedia čo.
Keďže bolesť pokračovala a opuch sa nezmenšoval, išla si s tým k lekárovi. Ako to prebiehalo a čo ti povedali?
Práveže nič. Vtedy som totiž absolvovala maratón po rôznych lekároch. Prvá návšteva prebehla u obvodnej lekárky, ktorá mi urobila krvné testy. Z nich sa však nič nezistilo, podľa dát z nich som bola úplne zdravá. Potom som išla na MR, kde mi zistili deštrukciu panvy, v dôsledku čoho prišli ďalšie vyšetrenia. Tam mi povedali, že im tam niečo svieti, ale nevedia čo.
V ktorom bode počas tejto série vyšetrení lekári konečne zistili, čo ti naozaj je?
Na ortopédii na Kramároch, kde mi urobili biopsiu (lekársky zákrok, pri ktorom sa z tela pacienta odoberá vzorka tkaniva kvôli stanoveniu diagnózy – pozn. red.). O dva týždne po odobratí vzorky nám volali z onkológie, že mám nastúpiť na liečbu.
Bála som sa hlavne toho, ako budem vyzerať, keď mi vypadá obočie, a ako si ho budem maľovať. (smiech) To bola úplne prvá myšlienka.
Aké boli tvoje prvé pocity, keď si sa to dozvedela?
Toto mi nikto nechce veriť, ale ja som sa bála hlavne toho, ako budem vyzerať, keď mi vypadá obočie, a ako si ho budem maľovať. (smiech) To bola úplne prvá myšlienka. Ale, samozrejme, potom prišli všetky tie strašné myšlienky, keďže rakovina u každého automaticky evokuje smrť. Bála som sa, pretože som išla do neznámeho. Mala som veľa otázok, ktoré mi nemal kto zodpovedať. Na mnohé totiž ani neexistovala odpoveď. Prežívala som aj chvíle zúfalstva.
Čo ti vtedy pomohlo?
Humor. Ešte v ten deň, keď som sa to dozvedela, som si z toho s kamošmi robila žarty. Napríklad aj z toho, ako budem vyzerať bez obočia a vlasov. Snažili sme sa do tej negatívnej situácie, v ktorej som sa nachádzala, priniesť aspoň niečo pozitívne.
Liečbu si absolvovala v Národnom ústave detských chorôb v Bratislave. Ako dlho trvala?
Povedali mi, že liečba by mala trvať do roka. V mojom prípade to bolo asi deväť mesiacov. Začala som ju na konci marca 2021 a ukončila na začiatku novembra 2021, keď som mala poslednú chemoterapiu.
A ako liečba prebiehala?
Mnohých možno prekvapí, že liečba nie je bolestivá. Bola som cez centrálny katéter (CVK) napojená na infúziu, ktorá viedla do srdca. V začiatkoch chemoterapie som sa bála, že mi z toho bude zle a budem vracať, ale nakoniec to neprišlo ani raz. Prvá chemoterapia bola horšia, ale postupne sa to zlepšovalo.
Počas liečby som si v nemocnici robila úlohy do školy alebo sme tam s našimi úžasnými učiteľkami mali rôzne kreatívne ručné práce. Je to však veľmi subjektívne. Ja som tam chodila rada, no stretla som tam aj takých pacientov, ktorí k tomu mali veľký odpor. Mne to však neprekážalo, pretože tam je skvelý kolektív. Veľmi nám to spríjemňovala najmä naša úžasná prednostka Alexandra Kolenová.
Nikdy som vlasy nepovažovala za dievčenský aspekt alebo aspekt krásy. Nemala som rada ani reči o tom, že vlasy sú korunou krásy. Vždy som vtedy len prevrátila oči.
Čo si zažívala v čase, keď si o chorobe prvýkrát verejne prehovorila na Instagrame a pridala si fotku, na ktorej si bez vlasov?
Tohto som sa popravde vôbec nebála, pretože sa mi odjakživa páčili krátke vlasy. Ja som nikdy vlasy nepovažovala za dievčenský aspekt alebo aspekt krásy. Nikdy som ani nemala rada reči o tom, že vlasy sú korunou krásy. Vždy som vtedy len prevrátila oči. A tak som to vnímala pred chorobou aj po chorobe. A paradoxne, odkedy som si oholila hlavu a pridala na Instagram svoju prvú fotku, na ktorej som bez vlasov, cítim sa omnoho silnejšia a viac ženská.
Nebála si sa reakcií?
Vtedy som už bola v takom mentálnom štádiu, že som si uvedomovala, že ničí názor ma nedefinuje. Ani som teda neriešila, kto si čo o tom pomyslí. Ale chodilo mi vtedy veľa správ a mnohé z nich boli podporné. Ja som sa predtým Instagramu veľmi nevenovala, mala som tam hlavne svojich kamarátov, ale ako som začala otvorene hovoriť o svojej chorobe, začalo to stúpať a prichádzali mi pozitívne komentáre a úžasné správy. Veľa dievčat, chlapcov, ale aj dospelých ľudí mi začalo písať, že im môj Instagram veľmi pomáha a že sú radi, že sa túto tému snažím odtabuizovať.
Keď som ochorela, uvedomila som si svoju hodnotu a s mnohými kamarátmi som ukončila vzťah, pretože mi do života neprinášali dobro. Začala som si dávať väčší pozor na to, koho si k sebe pustím.
Stretla si sa aj s negatívnymi reakciami?
To ani nie. Maximálne sa našli také, v ktorých ľudia opisovali svoje skúsenosti s rakovinou, či už v ich rodine, alebo medzi blízkymi, a hovorili o prípadoch, pri ktorých sa to skončilo smrťou. Čo mi, samozrejme, bolo ľúto, ale chorý človek v takej situácii úplne nechce počúvať tie najdrastickejšie možné závery.
Zmenili tvoja rodina a kamaráti správanie voči tebe, keď sa dozvedeli o tvojom ochorení?
Rodina nie, keďže tá je ku mne úžasná odmalička, a čo sa týka kamarátov, tak s mnohými som ukončila vzťah a začala som si dávať väčší pozor na to, koho si k sebe pustím.
Prečo?
Nebolo to pre chorobu, ale preto, že keď som ochorela, uvedomila som si svoju hodnotu a začala samu seba viac milovať. A vtedy som si uvedomila aj to, že nie všetci ľudia sa ku mne správajú tak, ako si zaslúžim. Prestala som chcieť naďalej s nimi udržiavať kontakt, pretože mi do života neprinášali dobro.
Mám pocit, že na mentálne zdravie sa v dnešnej dobe až tak nemyslí a ľudia potláčajú svoje emócie.
Mnohých správa o tom, že majú rakovinu, zlomí a uzavrú sa. Ty si však, práve naopak, počas liečby začala šíriť povedomie a osvetu o rakovine na Instagrame. Čo ťa k tomu viedlo?
Pamätám si, že keď som ešte bola na základnej škole, úplnou náhodou som narazila na nejaký livestream na sociálnych sieťach, v ktorom nejaká mladá baba s holou hlavou a s hadičkami v nose rozprávala o rakovine veľmi sebavedome, otvorene a bez strachu. Dodnes netuším, kto to bol, ale bola to veľmi silná a nebojácna bojovníčka. A práve ona ma inšpirovala v tom, že keď som pár rokov nato ochorela, začala som o tom takisto hovoriť na rovinu.
V príspevkoch hovoríš o chorobe a svojich emóciách veľmi otvorene. Je podľa teba dôležité otvárať aj takéto témy?
Určite áno, a aj to je jeden z dôvodov, prečo to robím. Mám pocit, že na mentálne zdravie sa v dnešnej dobe až tak nemyslí a ľudia potláčajú svoje emócie. Ja osobne nemám žiaden problém hovoriť otvorene o tom, čo zažívam, pretože viem, ako aj mne samej pomohlo, keď som bojovala s pocitmi strachu a videla som na niektorých Instagramoch, že zažívať niečo také je úplne normálne.
Si veľmi silná žena, vystupuješ sebavedome a svoje emócie netajíš ani pred tisíckami ľudí, ktorí ťa sledujú. Bola si taká vždy alebo to prišlo práve až počas liečby?
To je veľký paradox, pretože ja som taká predtým vôbec nebola. Dokonca som sa bála chodiť ako prvá napríklad do kaviarne alebo na nejaké miesto, kde sa nachádzalo viac ľudí, a púšťala som pred seba kamarátov. Mala som strach, že sa na mňa budú všetci ľudia pozerať alebo že sa mi stane nejaký trapas.
Vôbec som si neverila a svoje sebavedomie som si sama ešte viac podkopávala. Pramenilo to z hlúpych poznámok spolužiakov ešte na základnej škole. Keď som ochorela a prišla o vlasy, tak sa niečo vo mne radikálne zmenilo, uvedomila som si svoju hodnotu a začala som naberať sebavedomie.
Pred chorobou som bola viac zameraná na materiálne veci, a keď sa ma niekto opýtal, aký je môj sen, povedala som: „Mať dostatočne veľa peňazí.“ Zdravie som vždy brala ako samozrejmosť. Dnes už vidím svet inak.
Na Instagrame si povedala, že choroba ti zmenila pohľad na celý svet navôkol. Ako?
Keď napríklad pršalo, tak som vždy nadávala na to, že je škaredé počasie. A bála som sa napríklad toho, že mi preto zmoknú vlasy. Keď prší teraz, poviem si: Vďakabohu. A tiež aké je úžasné byť ďalší deň nažive. Uvedomila som si, že všetko, čo mám, je veľký dar, za ktorý by som mala byť vďačná.
Pred chorobou som bola viac zameraná na materiálne veci, a keď sa ma niekto opýtal, aký je môj sen, povedala som: „Mať dostatočne veľa peňazí.“ A zdravie som vždy brala ako samozrejmosť. Ale teraz je pre mňa najväčšou prioritou práve byť zdravá a šťastná. Vidím odvtedy svet farebnejší, som šťastnejšia. Niektorí ľudia by povedali, že som až príliš naivná, ale nie je to tak, len si vážim maličkosti.
Keď si bola na onkológii, nemohla si kvôli chemoterapiám chodiť na slnko. Čoho všetkého si sa pre onkologické ochorenie musela vzdať a ako to ovplyvnilo tvoj bežný život?
Najviac som si musela dávať pozor na krv, či mám dostatok bielych krviniek. Ak by som nemala, nemohla by som ísť medzi ľudí, pretože by som mala oslabenú imunitu a bola by som náchylnejšia na choroby. Stretávanie sa s ľuďmi bolo počas liečby obmedzenejšie. Musela som si dávať pozor aj na stravu a pri poklese bielych krviniek som musela držať diétu. Ale inak nič také, čo by sa nedalo zvládnuť.
Mnohé mladé baby sa aktuálne nachádzajú v podobnej situácii a chcem im pomôcť, aby si uvedomili to, čo ja na onkológii, a to bez toho, aby si tým museli prejsť.
Bolo pre teba ťažké udržať si počas liečby pozitívne myslenie?
Práveže nie, z čoho som bola celkom prekvapená. Určite boli aj slabšie chvíle, ale ja som veriaca a práve viera ma v tých najhorších situáciách držala najviac pri živote. To bol môj hlavný zdroj pozitivity. A takisto aj moja rodina, ktorá je úžasná a vždy stála pri mne. Rovnako mi dodávali silu aj kamaráti z onkológie, s ktorými som doteraz v kontakte. Veľa vecí ma držalo nad vodou, keď som cítila, že sa topím.
Okrem Instagramu a Tiktoku šíriš osvetu aj prostredníctvom svojho podcastu Káva s Leou. O čom všetkom v ňom rozprávaš?
Hlavne o sebaláske a mentálnom zdraví. Keď som mala asi štrnásť, veľmi som sa bála, či sa budem ostatným páčiť, a porovnávala som sa s ľuďmi okolo. A to sa mi zakorenilo v hlave až do choroby. Vždy si preto predstavím tú malú Leu, ktorá si neverí, a snažím sa dať jej dobrý príklad. Viem si predstaviť, že mnohé mladé baby sa aktuálne nachádzajú v podobnej situácii, a chcem im pomôcť, aby si uvedomili to, čo ja na onkológii, a to bez toho, aby si tým museli prejsť.
Bolo pre teba počas liečby duševné zdravie rovnako dôležité ako fyzické?
Áno, hoci mnohí ľudia považujú mentálne zdravie za menej dôležité, pretože sa „nedá vidieť“. Pre mnohých je to znak slabosti alebo si myslia, že keď má niekto problémy s mentálnym zdravím, tak preháňa a snaží sa byť zaujímavý. A aj práve preto o týchto veciach rozprávam otvorene tak, ako to naozaj je.
Berieš svoju aktivitu na sociálnych sieťach a v podcastoch ako formu terapie?
Áno, veľmi mi to pomáha. Keď totiž hovorím ľuďom svoje myšlienky, snažím sa medzi nimi vidieť práve samu seba spred niekoľkých rokov. Takže to robím aj pre seba.
Aktuálne si dávam pozor hlavne na stravu, alkohol, ale aj na správanie k svojmu telu, čo by však mal robiť každý človek, nielen ten, kto sa vylieči z rakoviny.
Všetky chemoterapie máš už za sebou a vyzerá to, že sa ti podarilo ochorenie poraziť. V akom štádiu si aktuálne a na čo si musíš teraz dávať pozor?
Hlavne na stravu, ale aj na správanie k svojmu telu, čo by však mal robiť každý človek, nielen ten, kto sa vylieči z rakoviny. A aktuálne som už takmer pol roka vyliečená a musím si zaklopať, že vyšetrenia mám, našťastie, dobré. Opäť sa teda považujem za zdravého človeka.
Ako by si zo svojej skúsenosti ohodnotila lekársku starostlivosť na Slovensku?
Všetci na ňu nadávajú, ale ja musím povedať, že som sa nestretla so žiadnou negatívnou skúsenosťou. Na onkológii sa ku mne správali veľmi milo, všetci mi pomáhali a spríjemňovali mi pobyt v nemocnici. Myslím si, že tam robia ľudia, ktorí to berú ako poslanie, a je to cítiť. Zachránili mi život, za čo im veľmi pekne ďakujem.
Keď niekto, kto sa nachádza v podobnej situácii, bude čítať tento rozhovor, čo by si mu poradila? Ako to má čo najlepšie zvládnuť a vyrovnať sa s tým?
Aj keď tá cesta môže vyzerať nekonečne a človek cíti, že už nevládze, treba vydržať, lebo už o chvíľku bude všetkému koniec a v konečnom dôsledku to bude ešte lepšie ako predtým. Pretože človeku to, podobne ako mne, dá viac, ako mu zoberie.
