V Mariupole podľa svojich slov videla apokalypsu. Opísala, že to vyzeralo ako koniec sveta.
Mladá Ukrajinka Anastasija Pavlovová sa stala hrdinkou, keď riskovala život kvôli záchrane svojich rodičov. V juhoukrajinskom Mariupole podľa svojich slov videla apokalypsu, opísala, že to bolo ako koniec sveta. Dvadsaťtriročná Pavlovová prešla frontovou líniou aj ruskou blokádou v okupovanom Mariupole, o svojom príbehu a statočnom čine porozprávala pre BBC.
Žena najprv sama utiekla pred bombardovaním Charkova, odkiaľ sa spoločne so snúbencom presunuli do Dnipra k jeho rodine. Hoci žena už bola vo väčšom bezpečí, stále sa strachovala o svojich rodičov, ktorí zostali na predmestí Mariupola. Jej matka Oksana bola pred vojnou učiteľkou, no po invázii bývala v malom domčeku vo štvrti Čeriomušky, kde sa starala o ruže.
„Deň za dňom lietali nad strechou nášho malého domčeka granáty rôznych veľkostí. Vo štvrtý deň vojny som si začala myslieť, že to neprežijem,“ dodáva 54-ročná Oksana, ktorá je učiteľkou religionistiky a počas bombardovania hľadala pokoj v modlitbách. Na miesto, kde spoločne s manželom Dmytrom bývali, padali rakety Grad.
Cesta do nočnej mory
Anastasiji sa podarilo s matkou spojiť cez telefón a rozhodla sa, že podnikne záchranu svojich rodičov, hoci matka ju varovala, aby do Mariupola nechodila, pretože je to príliš nebezpečné. Dcéra to však ignorovala, našla si vodiča s dodávkou od dobrovoľníkov, ktorí sa snažili evakuovať ľudí z mesta, a koncom marca sa vybrali na záchrannú misiu.
„Nikto nechcel byť vedúcim vozidlom. Mysleli si, že keby chcel niekto na kolónu strieľať, bude strieľať najskôr na vedúce vozidlo. Vodič navrhol, aby sme išli na čele my. Držala som sa svojho sedadla a hovorila si: Dobre. A je to. Rozhodla som sa, nech sa stane čokoľvek,“ opisuje mladá Ukrajinka, ktorá v tom čase nevedela, či sú jej rodičia ešte nažive.
Tí v tom čase spávali na zemi, zatiaľ čo dom sa otriasal výbuchmi. Mladá Ukrajinka opisuje aj to, ako jej počas cesty na jednom z kontrolných stanovíšť pri kontrole dokladov vojaci mierili na hlavu samopalom. „Okolo vás sú horiace autá, tanky, diery v domoch, sčerneté budovy so zrútenými strechami. Davy veľmi špinavých ľudí s prázdnymi pohľadmi sledujú naše autá pozdĺž zamínovanej cesty. Všetko im vzali, príbuzní zomreli,“ hovorí o príchode po deviatich hodinách cesty.
„Sprvu sa pozeráte na hroby a ste vydesení a zmätení. Ale len čo ich uvidíte desať, dvadsať, už len prechádzate okolo. Možno je to len mnou, ale tak nejako sa zdá, že si na tie zverstvá rýchlo zvyknete,“ opisuje Anastasija, ktorá sa k rodičom napokon šťastne dostala na druhý deň.
„Nemohla som sa radovať, ale ani plakať. Mame a otcovi som povedala, že plakať budeme, až keď budeme v bezpečí,“ opísala. Okrem rodičov sa jej napokon podarilo evakuovať aj niekoľko susedov. V dodávke napokon odviezli až osem ľudí. Jej rodičia sú teraz v bezpečnejšom meste na západe Ukrajiny. Matka Oksana povedala, že jej dcéra je hrdinka, a situáciu v Mariupole opísala ako nočnú moru.
