Navliekam na seba nepriestrelnú vestu. Teda v skutočnosti ju na mňa naťahuje kameraman s tlmočníkom. V duchu hreším, prečo som si to vopred nenacvičila. Počuť prudké trhnutie suchým zipsom, na sebe zrazu cítim závažie, obliekajú ma ako bábiku.
Sme v strese. O polhodinu ideme vysielať naživo, no najprv sa musíme dostať bližšie k miestu, kde raketa dopadla.
Vojaci nám odstavili auto, ideme pešo. V diaľke za strechami domov presvitá obrovský požiar. Plamene olizujú tmu, osvecujú horizont, purpurové ako západ slnka.
Rozmýšľam nad prilbou. Premýšľam, či bude trápne sa takto naobliekať – veď pozemné vojská tu nie sú a ak sem padne ďalšia raketa, pár plátov a plech na hlave mi nepomôžu.
Bežíme.
Už celé hodiny platí poplach. Mali by sme byť v kryte, no namiesto toho kľučkujeme medzi políciou a domobranou a nakrúcame. Oproti mne rezko kráča staršia pani. „Sláva Ukraini!“ vyletí z nej.
