Mladá Ukrajinka Ksenia Tabaka píše pre čitateľov Refresheru tento zápisník počas toho, ako sa v Charkove ukrýva pred bombami.
Zo šiesteho rána invázie sa stala nikdy sa nekončiaca nočná mora. Nemusím ani hovoriť o tom, že posledné dni boli najťažšie dni v mojom živote, pretože každý nový „zajtrajšok“ prináša viac násilia, smrti a neľudskej krutosti „Putinovej záchrany“, ako ju nazýva. No stále som vďačná za to, že vôbec je nejaký zajtrajšok.
Posledné dni sme sa už neskrývali v metre – je preplnené a zvnútra ho zatvorili. Som si istá, že by nás doň pustili, no nateraz sa zdala bezpečná aj naša kúpeľňa. V tej sme trávili všetok čas.
Môj priateľ musel odísť z Ukrajiny vzhľadom na zdravotný stav jeho mamy (je cudzinec a na Ukrajine študoval). Prosil ma, aby som išla s ním... Plakal a presviedčal ma.
No ako môžem odísť? A prečo by som mala odísť? Nechcem sa stať utečenkou, keď mám domov, ktorý milujem. Nechcem utiecť z krajiny, ktorú som nikdy nechcela opustiť. Najmä teraz, keď nás Ukrajina najviac potrebuje. Už som tu teda len ja, moja sesternica a naše malé mačiatko Klaus.
Strácam prehľad o všetkom, čo Rusi zničili – bytovky, domy, školy, škôlky (!!!), benzínová pumpa pri Charkove či olejové depo blízko Kyjeva, čo môže viesť k ekologickej katastrofe. No ich nezaujímalo ani to, keď vybuchol Černobyľ.
