Oplatí sa ísť do kina na novinku Edgara Wrighta?
Blikajúce neónové svetlá, záhadné postavy, nástrahy na každom rohu a more halucinácií, z ktorých sa budeš spamätávať ešte dlho po projekcii. Nikto síce nevie pretaviť na plátno stavy človeka počas psychózy tak autenticky a bravúrne ako Argentínčan Gaspar Noé (určite si pozri jeho film Climax), no Edgar Wright mu začína tvrdo konkurovať.
Najnovší film britského postmodernistu ťa agresívne chytí za pačesy, povláči tými najšpinavšími nočnými barmi a uličkami Londýna, prefacká ťa, vydesí na smrť a roztriešti tvoje vnímanie reality na márne kúsky. Nudiť sa rozhodne nebudeš. Čaká ťa takmer dvojhodinová, vizuálne maximálne podmanivá jazda s množstvom prekvapení.
Outsiderka z vidieka
Last Night in Soho rozpráva príbeh mladej Eloise (Thomasin McKenzie). Tá sa nadšene presúva z vidieka do obrovského Londýna študovať módne návrhárstvo. Je ambiciózna, milá, slušná, mierne naivná a príliš si neuvedomuje, čo všetko na ňu vo veľkomeste číha. V kolektíve je outsiderkou, lebo nezapadá do šablóny svojich rovesníkov. A má aj jeden zvláštny dar (ten však nebudeme vzhľadom na spoilery prezrádzať).
Oveľa radšej si do slúchadiel pustí staré klasiky zo šesťdesiatych rokov, ktoré naspievali napríklad Dusty Springfield, The Searchers, The Kinks či Petula Clark, než by mala v rádiu trpieť Justina Biebera alebo Taylor Swift. Oblieka sa ako dáma a aj tak vystupuje. Nevyhľadáva pozornosť opačného pohlavia a nemá príliš záujem nadväzovať vzťahy.
Keďže jej viac vyhovuje život osamote a nechce sa prispôsobovať modernému svetu, presťahuje sa z internátu do starého bytu, ktorý prenajíma staršia pani Collins (Diana Rigg). A práve v tomto bode sa začína „zábava“.
Znepokojivé vízie
Jej štúdium začnú zásadne narušovať znepokojivé vízie. Tie má Eloise najskôr počas spánku a zdá sa, že ide len o sny, no čoskoro ju začnú prenasledovať aj počas dňa pri bežných činnostiach, čo jej výrazne skomplikuje život. Mladé dievča nevie rozoznať, či vidí skutočných ľudí alebo iba výplody svojej fantázie, ktoré vytvára sama svojou záľubou v retro svete.
Nech už je to akokoľvek, potrebuje zistiť pravdu, skôr než ju to pohltí tak, že už nebude cesty späť. Všetko si však vyberá svoju daň. V spomenutých víziách sa vracia v čase práve do jej obľúbených šesťdesiatych rokov.
Stretáva v nich očarujúcu začínajúcu speváčku Sandie (Anya Taylor-Joy). Vidí ju v zrkadle a stáva sa priamo ňou. Čoskoro však zisťuje, že sa čoraz viac ponára do veľmi nebezpečného sveta, ktorý ju začne ohrozovať.
Zimomriavky po celom tele
Je to možno paradox, ale Last Night in Soho schová do vrecka viac než polovicu tohtoročných hororov, pričom viac než hororom je skôr psychologicko-mysterióznym trilerom. V každom prípade, pri niektorých scénach spoznáš, čo sú to zimomriavky po celom tele. A to aj bez lacných jump scarov.
Je až fascinujúce, ako Wright zdokonalil svoju prácu s napätím. To, že je skvelý režisér a formálnymi experimentmi rád uchvacuje divákov, sme mohli vidieť už v jeho predošlej krimikomédii Baby Driver (2017), aj keď medzi jeho úplne najlepšie diela patria rané úlety so svojským uštipačným humorom ako Jednotka príliš rýchleho nasadenia (2007) či Scott Pilgrim proti zvyšku sveta (2010).
Last Night in Soho síce obsahuje pár úsmevných hlášok, no ide hádam o Wrightov najtemnejší a najvážnejší film. Režisér sa tu pohráva so žánrami ako nikdy predtým a vidno, že tým aj osobnostne rastie, vďaka čomu osloví čoraz viac divákov a získa tak nových fanúšikov.
Budeš mať problém zorientovať sa v skutočnej realite
Treba uznať, že úvod je mierne rozpačitý a neistý z hľadiska rozprávania aj po hereckej stránke. Ide o najslabšiu časť filmu. Postupne však britský režisér rozohráva takú rafinovanú hru s divákom, až sa mu v kine zatočí hlava, a keď vyjde zo sály, na chvíľu bude mať poriadny problém zorientovať sa v skutočnej realite.
Pomáha tomu najmä skvelá kamera, ktorá ťa absolútne vtiahne do deja. Obsluhoval ju Jung-hoon Jung. Nič ti to nehovorí? Možno si spomenieš na zásadné diela juhokórejského mága Parka Chan-wooka, ktorý s Jungom nakrútil akčnú drámu Oldboy (2003) a krimitriler Pani pomsta (2005). Už vtedy sa zdalo, že sa Jung narodil rovno s kamerou v rukách.
Pozornosť diváka však najviac kradne nesmierne talentovaná, len dvadsaťjedenročná Thomasin McKenzie. Predvádza svoj najsugestívnejší a najlepší výkon v kariére a prekonáva svoj už beztak skvelý výkon vo filme Králiček Jojo (2018). Zahanbiť sa po jej boku nedala ani o niečo herecky skúsenejšia kolegyňa Anya Taylor-Joy, známa z hororu Čarodejnica (2015) alebo z minisérie Dámsky gambit (2020).
Jedno z najväčších prekvapení tohto roka
Wrightovo dielo pripomína tie najlepšie surrealistické snímky Davida Lyncha či Michela Gondryho, no zároveň odkazuje k „šesťdesiatkam“ nielen hudbou, kostýmami či lokáciami, ale aj formálne. Snaží sa napodobniť vtedajšie diela. Last Night in Soho preto miestami jemne pripomína napríklad horory Romana Polanského ako Hnus (1965) či Rosemaryino dieťa (1968).
V neposlednom rade svojou výrazne štylizovanou mizanscénou a neónovým osvetlením pripomína aj talianske giallo filmy z rovnakého obdobia či z neskorších sedemdesiatych rokov. Zo všetkého najviac cítiť inšpiráciu Suspiriou (1977) Daria Argenta.
Edgar Wright sa nečakane postaral o jedno z najväčších a najpríjemnejších prekvapení tohto roka. Na Last Night in Soho určite choď a nechaj sa unášať skvelou atmosférou. Filmu dávame osem bodov z desiatich.
