Jedna z najkontroverznejších postáv druhej svetovej vojny.
Celým menom Jean Louis Xavier François Darlan, sa narodil 7. augusta 1881 a ako syn ministra spravodlivosti Francúzska sa mu dostalo tej najlepšej možnej výchovy, ktorej súčasťou bolo aj vojenské vzdelanie.
Práve vďaka nemu sa mladý Darlan rozhodol pre vojenskú kariéru a v roku 1899 nastúpil na námornú akadémiu. Jeho povesť talentovaného vojaka začala stúpať až po prvej svetovej vojne, počas ktorej velil oddielu námorného delostrelectva.
Jeho rýchly vzostup vyvrcholil v júni 1939, kedy bol povýšený na päťhviezdičkového admirála, pričom sa stal náčelníkom námorného štábu a „veliteľom flotily“. Tento titul bol zavedený špeciálne kvôli nemu, aby ako hlavný veliteľ francúzskeho námorníctva získal medzi Spojencami náležitú prestíž.
Na druhú stranu ho ale tento post predurčil k tomu, že väčšinu času trávil v ministerských kanceláriách, vďaka čomu bol v mnohých kruhoch prezývaný aj ako „admirál, ktorý nikdy nevidel more“.
Práve Darlan však hájil právo Francúzska na mocnú flotilu aj napriek odporu Británie. Medzi historikmi mu je prisudzovaný podiel na vybudovaní moderného loďstva, ktorého jedinou slabinou bola absencia lietadlových lodí.
O zmysluplnosti jeho snáh svedčí i výrok maršala Pétaina z mája roku 1940, ktorý po inšpekcii na adresu loďstva prehlásil: „Konečne niečo funguje.“
V júni 1940 bolo zrejmé, že je Francúzsko porazené a práve vtedy začalo byť Darlanovo správanie považované za kontroverzné, inými dokonca za vlastizradné.
Admirál po krátkom váhaní podporil žiadosť o prímerie, po jeho vyhlásení 22. júna 1940 sa objavila otázka, ako bude naložené so silným francúzskym loďstvom.
Adolf Hitler a jeho najbližší dôstojníci pred Eiffelovou vežou
Premárnená šanca
Briti, ktorí zostali v boji proti Nemecku osamotený, si určite nemohli dovoliť, aby sa silné francúzske loďstvo stalo vojnovou korisťou Nemecka a prispelo tak k úspešnému útoku na ostrovy.
Práve tu Darlan zaváhal a do istej miery zahodil historickú príležitosť stať sa hlavným predstaviteľom francúzskeho odporu namiesto generála de Gaulla.
V tomto zmysle sa vyjadril vo svojich zápiskoch i Winston Churchill, ktorý prehlásil, že keby vydal Darlan v roku 1940 francúzskemu loďstvu rozkaz odplávať do bezpečných britských prístavov, stálo by po boku Veľkej Británie, štvrté najväčšie loďstvo sveta.
Miesto toho však do Anglicka odišli iba de Gaulle a hŕstka jeho nasledovníkov.
Po páde Francúzska bol Darlanovi ponúknutý post ministra námorníctva vo vichystickej vláde. Neskôr sa stal aj ministrom zahraničných vecí a ministrom národnej obrany.
Vrchol jeho kariéry prišiel v rokoch 1941-1942, kedy sa stal šéfom kabinetu a po Pétanovi druhým najmocnejším mužom vichystického Francúzska.
Darla vychádzal z predpokladu, že sa Británia vojensky vyčerpala a prenechá kontinentálnu Európu Nemecku a bude sa sústrediť na svoje kolónie. Preto predpokladal, že Francúzsko sa bude ešte dlho nachádzať pod nemeckou nadvládou, a kolaborácia s Hitlerom sa mu zdala v danej situácií tým najlepším riešením.
Územné rozdelenie Francúzska po Nemeckom víťazstve
Zrada národa
V tomto názore sa utvrdil po návšteve Hitlerovho Orlieho hniezda v roku 1941. Po návrate dokonca verejne prehlásil, že rola Francúzska v Európe závisí predovšetkým na víťazstve Nemecka.
Svoju otvorenú kolaboráciu spečatil nepriamou vojenskou pomocou. Počas protibritského povstania Rašída Alího v Iraku neváhal dať Hitlerovi k dispozícií letisko v sýrskom Aleppe. Povstalcov okrem toho podporovala dodávkami francúzskych zbraní, pričom nacistom vydal i námorné základne v Dakare a Bizertene.
Túto smutnú skutočnosť niesli najťažšie Briti a Američania, ktorí sa už pomaly pripravovali na vystúpenie z tieňa neutrality. V decembri 1941 Spojené štáty vstúpili do vojny a postavenie Osi sa tak skomplikovalo.
To sa týkalo i Rommelových pozícií v severnej Afrike. Za tejto situácie Berlín nebol proti nasadení francúzskych jednotiek po boku Afrikakorps.
Mechanizované vojsko nemeckého Afrikakorps
Dohoda znela tak, že keby boli Nemci z Líbye zatlačený až do Tuniska, uskutočnia proti Spojencom bojové akcie i Francúzi, ktorí mali brániť pobrežia Maroka a Alžírska. Tým by sa vichystické Francúzsko dostalo do otvoreného konfliktu so Spojencami a toho sa obával ako Pétain, tak Darlan.
Ten, ako otvorený kolaborant, strácal rešpekt u Francúzov i Spojencov a pochuti nebol ani Nemcom, ktorý vsádzali na nekonfliktného Pierra Lavala.
Za tejto situácie Darlan v apríli 1942 opustil vládu, ktorú prenechal vyššie spomínanému Lavalovi, a vrátil sa k armáde. Cez snahy o reorganizáciu bojových zložiek bol Darlan iba podriadeným vichystickému režimu a mnoho jeho pokusov vyšlo nazmar.
Táto rola ambicióznemu admirálovi nestačila, a preto začal premýšľať o budúcnosti a o riziku, že bude Francúzsko znova zavlečené do vojnového konfliktu. Nakoniec sa rozhodol vyslať svojho syna Alaina Darlana a admirála Fénarda k americkému konzulovi v Alžírsku, aby tu nadviazali styky s americkou vládou.
Na začiatku novembra 1942 poslal Fénard Darlanovi správu, v ktorej mu oznamoval, že jeho syn Alain dostal záchvat a už niekoľko týždňov je hospitalizovaný. Admirál neváhal, okamžite opustil Vichy a vydal sa do Alžírska.
Vichystické jednotky na východnom fronte bojujúce po boku Nemecka
Začiatok konca
Operácia Torch bola zahájená 8. novembra 1942, kedy sa za ranného rozbresku začali Briti a Američania vyloďovať na pobreží Maroka a Alžírska.
Obrancovia prístavu Casablanca, Oran a Alžír, na ktoré spojenci zaútočili, síce neprejavovali veľké bojové nadšenie, ale odpor francúzskych posádok zďaleka nebol symbolický.
V ešte väčšej miere to platilo o námorníkoch, ktorí Britom nemohli zabudnúť masaker v Mers-el-Kébiru neďlaeko Oranu, kde po britskom útoku v júli 1940 zahynulo 1 300 francúzskych námorníkov.
Najzúrivejšie námorné bitky sa odohrali u Casablanky a u Orana – práve tu stál Spojencov pokus o vylodenie dva torpédoborce. Najhladší priebeh mali vyloďovacie operácie v Alžírsku. Spojencom tu v noci 7. novembra pomáhalo aj 400 dobrovoľníkov z hnutia francúzskeho odporu.
Tí obsadili strategické výšiny nad mestom a zároveň začali zatýkať hlavných kolaborantov. Do zajatia sa tak dostal i Darlan, ktorý sem prišiel za svojím chorým synom.
Zvyšné jednotky vichystického režimu sa od rána snažili dostať pod kontrolu časť mesta držaného hnutím odporu. Nemali však dostatok sily na utvorenie samotnej obrany proti vyloďujúcim sa Spojencom, ktorý medzitým mesto obkľúčili. Darlana vylodenie Spojencov prekvapilo, nakoľko podobnú operáciu očakával až na budúci rok.
Pre Američanov malo jeho dolapenie veľký význam. Francúzi v Afrike sa totiž bránili autorite generála de Gaulla a Darlan tak zostal jediným vysokým francúzskym činiteľom s ktorým mohli jednať a ktorý mohol vydať ostatným Francúzom v Casablanke a Oranu rozkaz k zastaveniu paľby.
Po krátkom váhaní nakoniec ustúpil nátlaku Američanov a 10. novembra 1942 zložili vichystické jednotky na území Afriky zbrane. Reakcia Hitlera na seba nenechala dlho čakať a nasledujúceho dňa začal Wermacht obsadzovať územia slobodného Francúzska.
Darlan bol Američanmi menovaný najvyšším komisárom Francúzska v Afrike, ale ako niekdajší druhý muž Vichy bol tŕňom v oku u mnohých svojich krajanov a spojencov.
Ani sám Darlan sa ale záväzkov z Vichy otvorene nezriekol a naopak zdôrazňoval, že hlavným vodcom Francúzska je naďalej maršál Pétaine.
V súlade s týmto postojom ponechal Darlan politických väzňov a odporcov vichystického režimu naďalej zatvorených v koncentračných táboroch na juhu Alžírska.
Celkovo tak bola Darlanova pozícia veľmi neistá. Začleňovanie francúzskych jednotiek v Afrike medzi spojenecké sily vôbec nezjednodušoval a celkovo bol čím ďalej izolovanejší vo francúzskom i medzinárodnom merítku.
Darlanova popularita strmo klesala, o čom svedčia i hanlivé nápisy na stenách budov v Alžírsku. Nenávidený bol ako za minulé postoje, tak za súčasnú politiku. Čoskoro sa tak našla i štvorica mladíkov odhodlaných Darlana zabiť.
Nemeckí a talianski vojnoví zajatci v Tunisku,
ktorých celkový počet sa odhaduje na 230 000
Smrť na Vianoce
Losovaním bol určený dvadsaťročný príslušník hnutia odporu Fernand Bonnier de la Chapelle. Ten si zaopatril starú pištoľ a osudného dňa, 24. decembra 1942, sa vyspovedal u farára. Keď sa mu zveril s tím, čo má v pláne, dostal rozhrešenie.
Potom sa vydal k letnému palácu, admirálovmu sídlu. Vo chvíli, kedy sa Darlan v spoločnosti kapitána Hourcada vracal z obeda, vyrazil mu naproti a usmrtil ho dvoma výstrelmi.
Dal sa na útek, no bol zadržaný a toho istého večera vypočúvaný na polícii. Vo svojej výpovedi uviedol, že jednal na vlastnú päsť, pričom nejavil známky znepokojenia nad možnými následkami krvavého činu.
O deň neskôr sa Bonnier de la Chapelle postavil pred súdny tribunál. Nepomohlo mu ani jeho nízky vek, ani vlastenecká a morálna motivácia jeho činu. Bol odsúdený k trestu smrti a 26. decembra zastrelený.
Malá sonda do vichystického Francúzska. Z ľavej strany leták hľadajúci bojovníkov proti boľševizmu a plagát pozývajúci na filmové premietanie o Židoch
Symbol hanby aj nezávislosti
Po vojne bol výrokom revíznej komory alžírskeho súdu rehabilitovaný s tým, že odstránenie Darlana bolo v záujme oslobodenia Francúzska.
O Darlanovej smrti sa vo Francúzsku dodnes vedú špekulácie. Objavili sa teórie, že na nej mohol mať záujem generál Giraud, ktorý prevzal jeho kompetencie, alebo generál de Gaulle, ktorý sa stal hlavným predstaviteľom francúzskych síl na strane Spojencov.
Rovnako často sa ale diskutuje aj o Darlanových činoch. Jedna strana ho považuje za zradného kolaboranta, zatiaľ čo podľa druhých si Francúzsko pravé vďaka nemu po porážke zachovalo čiastočnú nezávislosť.
