Pri hľadaní hrdinov či hrdiniek druhej svetovej vojny by ste nemuseli chodiť ďaleko. Stačilo by sa pozrieť napríklad smerom na naše severné hranice.
I keď bolo druhá svetová vojna plná hrôzostrašných činov, našli by ste medzi nimi aj množstvo humánnych a odvážnych skutkov. Tie mimo iných národov vykonávali Česi, Slováci, ale aj naši severní susedia z Poľska.
Stanislawa Leszczyńska riskovala svoj holý život len preto, aby pomohla bezbranným deťom. Za jej prístup ju ženy z tábora smrti prezývali ako Anjel alebo Matka. S príchodom nacistických vojsk do Poľska si Stanislawa zažila peklo.
Jej manžel Bronislaw Leszczyński bol neskôr v roku 1944 zabitý, synovia Stanislaw, Henryk a Bronislaw poslaní do jedného z pracovných táborov, no a Stanislawu s jej dcérou Sylwiou odviedli nacisti do neslávne známeho Osvienčimu.
V ňom malo podľa dostupných záznamov zomrieť aspoň 1,1 milióna ľudí. Aj vďaka pričineniu Stanislawy sa však rovnako v Osvienčime mnohí ľudia narodili. Matka a dcéra dostali číselné označenie 41335 a 41336. Písal sa rok 1943.
Záchrana pre deti narodené v Osvienčime?
Ešte pred presunom do Osvienčimu sa s rodinou nachádzala v druhom najväčšom európskom gete (hneď po Varšavskom) kontrolovanom nacistami s názvom Litzmannstadt. Už v tomto období sa prejavila jej dobrosrdečná povaha, kedy sa židovským obyvateľom geta snažila dodávať potraviny a taktiež falošné dokumenty.
V činoch ilegálnej organizácie Narodowe Siły Zbrojne (Národné ozbrojené sily) jej mal pomáhať taktiež manžel Bronislaw a jej traja synovia. Neskôr ale boli prichytení pri čine a odvedení gestapom.
Veľkým šťastím pre Stanislawu boli jej dlhoročné skúsenosti s prácou pôrodnej asistentky. S touto informáciou prišla v Osvienčime za jedným z prítomných nemeckých doktorov, ktorý ju prijal do služby. No aj jej dcéra Sylwia mohla byť vzhľadom na jej predošlé štúdium medicíny v rámci koncentračného táboru pomerne užitočná.
Ženské kasárne v Osvienčime neboli zriadené dokonca ani pre základnú lekársku starostlivosť a už určite nie pre starostlivosť o tehotné ženy a ich deti. Problémom však bol fakt, že do koncentračného tábora prichádzalo veľké množstvo tehotných žien. A práve im sa snažila Stanislawa pomáhať. Svoju prácu vykonávala údajne celý deň i noc a len málokedy si dopriala zaslúženého odpočinku.
Väčšinu detí čakala po pôrode rýchla smrť
Pôrody boli však častokrát abnormálne bolestivé, pretože ženy, ktoré na danom mieste rodili, sa nachádzali v podvyživenom a zlom psychickom stave. Stanislawe taktiež neboli poskytnuté žiadne lekárske pomôcky, lieky proti bolesti či dokonca plienky a oblečenie pre deti.
Preto musela táto nebojácna Poľka improvizovať. V snahe ochrániť deti pred chladom začala z plachiet väzenkýň vyrábať akúsi náhradu oblečenia a plienok. Dokonca sa jej podarilo vytvoriť náhradné dojky (niektoré matky boli totiž kvôli svojmu zlému zdravotnému stavu neschopné dojčenia). Všetky jej pôrodné asistencie mali skončiť úspechom.
Čo sa ale dialo s novorodencami? Mengele poznamenal, že takéto prvotriedne pôrody nie sú možné ani v modernom nemeckom zdravotníctve. Podľa neskorších rozkazov mala byť väčšina z nich ihneď po pôrode utopená. Stanislawa riskovala svoj život a príkaz odmietla.
Odpor voči Mengelemu
Z presne neurčených dôvodov ju napriek tomu Mengele nedal zabiť, no zakázal jej vykonávať lekársku prax (aj tak ale v tajnosti vo svojej práci pokračovala). Hovorilo sa dokonca, že voči Stanislawe prechovával rešpekt či dokonca strach, ale ako to bolo v skutočnosti, nevieme. Voči jej zdravotníckym schopnostiam mal ale obdiv.
Určití svedkovia ďalej údajne tvrdia, že keď jej Mengele vyčítal nesplnenie rozkazu, Stanislawa mu hrdo odpovedala: „Deti sa nemajú zabíjať. Ja to viem, no a taktiež to ako lekár viete určite aj vy. Veď ste taktiež skladali lekársku prísahu!“
