František Kekely si plní sen už od mladého veku.
Cestovanie je snom mnohých ľudí, no viacero z nás si ho akoby odkladá na neskôr. Nikdy však nie je príliš skoro začať. Zoznám sa s 23-ročným Františkom Kekelym, ktorý je známym slovenským sprievodcom po africkom kontinente. Vďaka svojej práci už stihol Afriku takmer úplne pobehať, pričom sa dostal aj do kontaktu s miestnymi obyvateľmi, stretol hromadu Slovákov a dokonca došlo aj k násiliu.
František však Afriku nadovšetko miluje a o svojich zážitkoch informuje aj vďaka reportážam zo sveta určeným predovšetkým pre tých, ktorí radi objavujú svet. Na jeho portáli Travelers.sk nechýba napríklad šesťdielny seriál z Madagaskaru, rozhovor o islame s moslimským utečencom žijúcim na Slovensku, ale i jednoduché kecy z Františkových ciest.
Ahoj František, na internete je o tebe známe, že si sprievodcom v Afrike, ako si sa však k podobnej práci vôbec dostal a prečo padol výber práve na tento kontinent?
Vyhľadal som si ju. Naozaj od mala som chcel prácu, ktorá mi umožní vidieť svet. Nielen sedieť za nejakým pásom či na jednom nudnom mieste. Vtedy ma lákal život dokumentaristov z National Geographic, neskôr prišli do módy digital nomádi. A ja som vedel, že chcem byť tiež takým nomádom. Našiel som, že jedna cestovka u nás, ktorá robí zájazdy po celom svete, hľadá sprievodcov. Tak som sa tej šance skúsil chopiť a tá ma po neľahkých výberových kolách katapultovala priamo do sveta.
No a prečo Afrika? Môžem povedať, že Afrika bol ten dôvod, prečo som ako malý sníval o takej práci vo svete. Od mala som najmä s dedom pozeral dokumentárne filmy odtiaľ. A naozaj som sa zamiloval do tej krajiny, do tých jedinečných zvierat. Popravde s tou Afrikou prišla skôr cestovka, že práve tam by ma potrebovala, že či by mi to nerobilo problém. A ja som len s veľmi veľkou radosťou súhlasil. Nechcel som veľmi sprevádzať po nejakých veľkých, moderných mestách ako New York, Washington, Tokio. Tie sú tiež zaujímavé, ale nie úplne pre mňa. S tou Afrikou to bol ako ozaj splnený sen.
Ako vlastne prebieha tvoja práca sprievodcu? Si celý deň s pridelenými ľuďmi, ktorým ukazuješ úžasné krásy okolia?
Mne tá práca začína ešte pred nástupom do práce, keď sa musím pripraviť na danú cestu – musím toho mať naozaj veľa naštudovaného, pripraveného, treba vedieť, čo budeme rozprávať, a taktiež musím skontrolovať, či je všetko vybavené, objednané a v poriadku.
Na zájazde ten deň vyzerá zhruba takto: Skoro ráno vstanem. Pozriem si ešte nejaké poznámky, ktoré som si pred cestou pripravil. Potom som celý deň, od toho skorého rána do často neskorého večera, s ľuďmi. Rozprávam im o rôznych témach, ktoré súvisia s danou krajinou, prípadne o zvieratách či miestach, ktoré máme možnosť pred sebou vidieť. No nielen to. Často som šoférom a rozprávajúcim sprievodcom v jednom. Taktiež vybavujem obedy a večere.
Ubytovávam ľudí na hoteli a potom ešte riešim aj také veci, že niekto nemá na izbe uterák a podobné hovadiny. Potom, neskoro večer si väčšinou dobre vyšťavený idem ľahnúť. Skoro ráno budík a opäť celodenný proces odznova. Takto môžem nonstop fungovať aj pár mesiacov, deň čo deň.
Niektorí si môžu myslieť, že len zadarmo cestujem, pretože v podstate z tých fotiek iné nevidia, ale o tom to naozaj nie je. Robil som aj manuálnu prácu v horách, za počítačom, ale z tejto práce chodím unavený najväčšmi. No oproti tým ostatným ma aj najviac baví, v podstate som si splnil sen, tak niečo preň pretrpieť nie je až taký problém. Väčšinou.
Určite si vystriedal viacero afrických krajín, ktorá sa ti zapáčila najväčšmi a osobne by si ju odporučil nad ostatnými?
Juhoafrická republika. Tá krajina má snáď všetko. Rozprávkové hory, safari s levmi, pobrežie s tučniakmi, dva oceány, púšť, čo len chceš. Bol som tam x-krát a dúfam, že ešte x-krát budem, pretože celkovo tá južná Afrika je naozaj... teraz by som zanadával. Proste niečo neopísateľné.
Aký je prístup turistov? Sú z vytipovanej lokality nadšení? Akej sú národnosti, sú s nejakými národmi väčšie problémy?
Robím hlavne so Slovákmi a Čechmi, no i medzi týmito dvoma sú viditeľné rozdiely. Česi to sú takí klasici. Sandále a ponožky, to nie sú len vymyslené vtipy. Chcú väčšinou viac vedieť, mať podrobnejší výklad. Slováci si chcú skôr užiť a nerobí im problém minúť viac peňazí na dovolenke než Čechom.
Samozrejme, neplatí to vždy a u každého. Mal som napríklad aj Rusov a tí míňajú na tých dovolenkách teda poriadne. Preto keď miestni obchodníci zistia, že k ním smerujú Rusi, hneď sa im rozžiari úsmev, za to, keď počujú, že k nim prichádza skupinka Slovákov, tak žiadna emócia. Ale vážne. Taktiež som mal aj Američanov. Tí sú známi, že nechávajú vysoké sprepitné, zatiaľ čo napríklad Slováci často nedávajú vôbec. Ale viac o prístupe, a ako sa pri tej skupine zapotím, hovoria skôr povahy jednotlivcov než ich národnosti.
Môže Afrika byť pre turistu šok? Je niečo, čo internet a verejná mienka vykresľujú diametrálne od skutočnosti?
Afrika je šok. Aj keď ja si skôr myslím, že pozitívny. Ale samozrejme, nepríjemnosti sa stať môžu. Je o mne známe, že už som mal nožíky pod krkom a podobne. Treba si aj povedať, o ktorej časti Afriky sa bavíme, lebo Afrika je niekoľkonásobne väčšia než Európa a rozdiely medzi krajinami sú výrazne väčšie než v Európe, ale tak celkovo platí, že je dobré necestovať sám a príliš sa neukazovať s drahými vecami, teda držať fotoaparát a dobrý mobil stále v ruke, mať drahé hodinky, retiazky na sebe a podobne.
Taktiež nemať všetky peniaze len na jednom mieste. Potom tu máme ešte zdravotnú otázku, očkovania. Tu si ale treba opäť povedať, kde presne do Afriky chcem ísť.
No a čo sa týka tých skreslených informácií, tak o tom by sa dalo myslím rozprávať naozaj veľa. Prvou takou základnou chybou je, ktorú často spomínam, už len fakt, že Slováci vidia Afriku ako nejakú jednu krajinu, v ktorej je stále teplo a pobehujú tam chudobní černoškovia, ktorých každú chvíľu zožerie lev. Ale Afrika je veľký a rozmanitý svet. Nie vždy a všade tam je teplo. V Afrike sa dá i lyžovať. Nie všade pobehujú černoškovia. Na severe máme napríklad Arabov, Berberov, na juhu Krovákov či bielych Búrov. A nie každý tam je chudobný. A nie všade vás môže napadnúť lev. Niekde vás napríklad môže kopnúť ťava či uďobať tučniak.
Ty si mal nožíky pod krkom?
Áno. Volal som si Uber v Kapskom meste. Videli mi mobil v ruke a zapáčil sa im. Chytili ma, vytiahli nôž. No našťastie všetko dobre dopadlo. Milí ľudia mi pomohli a tí amatéri zdrhli. Akurát na mňa ešte z diaľky párkrát zakričali "fuck". Ich zlodejské zručnosti boli asi tak dobré ako ich slovná zásoba.
Čo samotná mentalita ľudí a ich spôsob života. Niektorí žijú v mestách, no vo vnútrozemí stále panuje chudoba. Aké sú životné ciele týchto ľudí, denné rutiny, zdroje ich smiechu a starostí?
Skôr by som povedal, že v tých mestách je väčšia chudoba. Mnohí idú do mesta za nejakou vidinou lepšieho života, prácou a často končia na ulici alebo rozšíria miestny slum. A tie sú v niektorých afrických mestách naozaj obrovské, trebárs Johannesburg a Nairobi. Na tom vidieku sa mi to zdá lepšie.
Mnohí len jednoducho prežívajú zo dňa na deň. To je pre mnohých Afričanov dosť typické. Žiadne väčšie starosti, stresy, len nájsť niečo do úst a pohoda. Ale samozrejme poznám aj takých, ktorí majú ciele, sny, trebárs v podnikaní a pracujú na nich. A tiež sú motáci. A majú čas. Oni sa nikde neženú. Ľudom to hovorím hlavne preto, aby si zvykali, že na jedlo môžu čakať aj dve hodiny a môžu dostať niečo iné, než si objednali. To sa stáva celkom bežne.
Ale inak, hoci sú to spomalené motovidlá, sú to taktiež usmievaví, zhovorčiví ľudia, s ktorými naozaj rád hodím reč. Tam sa často nestáva, že by ste len tak niekde prišli posedieť a miestny barman či čašník by s vami nezačal kecať ako s nejakým známym.
V rámci stretnutí s miestnymi obyvateľmi si sa možno dozvedel aj o nejakých ich nezvyčajných návykoch, jedlách, rituáloch, viere. Čo najväčšmi ťa prekvapilo?
Mimoriadne ma zaujali ľudia na Madagaskare. Tých dôvodov je viacero, od ich ázijského pôvodu, zvláštneho mixu náboženstiev, aký si vytvorili, až po ich správanie. Ale vyberiem aspoň niečo konkrétne. Mnohí z nich, predovšetkým katolíci, vyberajú pozostatky svojich mŕtvych príbuzných a robia s tými kosťami doma, citujem, "párty".
Niektorí tú "párty" urobia len raz po roku od smrti toho človeka. Niektorí napríklad každé 4 roky. Mal som šťastie byť na tej veselici pri kostiach a poviem vám, že to sa naozaj len tak nevidí. Veľmi ma zaujali i kmene v Namíbii, kde žijú napríklad malí Krováci a ich príbuzní so zaujímavým mľaskacím jazykom. Je tam kmeň Herero, ktorého ženy sa obliekajú do pestrofarebných, veľkých šiat, aby sa podobali Nemkám, ktoré tam tak kedysi chodili.
Je to zaujímavé byť v nejakej vypriahnutej krajine, kde aj v okruhu 100 kilometrov nie je žiadne mestečko a zrazu si tam po africkej pustatine vidíte kráčať ženu v pestrofarebných šatoch. V Namíbii normálka. No a určite nemôžem vynechať Himby, ktoré sa natierajú červenou hlinkou, preto sú celé červené, i vlasy. A nikdy sa neopsrchujú. Keď idú mať sex, tak sa len tam dole vydymia, ako forma dezinfekcie, ktorú som mal možnosť vidieť, a idú na to.
Majú Afričania poňatie o Slovensku?
Niektorí áno. Hlavne vďaka turistom, dovolenkárom. Čoraz viac Slovákov cestuje. Dnes naozaj nie je problém stretnúť Slováka hocikde vo svete. Idete po púšti a počujete slovenčinu. Beháte po horách v Juhoafrickej republike a najfrekventovanejšie jazyky, ktoré okolo seba počujete, sú polština a slovenčina.
Čakáte v Johannesburgu na letisku a pred vami sa zjaví váš sused. Miestni sa teda dostávajú do kontaktu so Slovákmi čoraz častejšie, čo už mi aj sami viackrát potvrdili, a teda niektorí vedia, že taká krajina niekde v strede Európy existuje. Jeden náš partner zo Zimbabwe sa už dokonca aj pekne učí po slovensky, keďže často robí so Slovákmi. Alebo raz ma naozaj zaskočil jeden malinký chlapec vo vnútrozemii Madagaskaru, možno bol i bezdomovec, ktorý mi na moju odpoveď, že som zo Slovenska, začal rozprávať o Bratislave.
No a potom o mesiac som na švajčiarsko-francúzskych hraniciach povedal „Slovakia,“ tak tam kukali na mňa, ak keby som došiel z Marsu, že kde to je taký štát...
Sprievodcom si však asi nebol vždy a nám si už našepkal niečo o práci v médiách. Čo si robil pred touto vzrušujúcou profesiou?
Bol som redaktorom ekonomického denníka. Písal som hlavne o slovenských automobilkách.
Prezradíš nám, kde sa práve nachádzaš a kedy sa vrátiš na Slovensko?
Toto leto budem mať až na jedno odbehnutie do Maroka európske. A práve som túto európsku šnúru, dá sa povedať, odštartoval. Momentálne som na ceste do Švajčiarska, kde chcem ľuďom ukázať a porozprávať o tejto až gýčovo krásnej krajine. Odtiaľ plánujeme odbehnúť do Francúzska k najvyššiemu vrchu Európy Mont Blancu (nie, Kaukaz neuznávam ako európske pohorie).
A potom cestou naspäť sa ešte zastavím v Lichtenštajsku, Tirolsku i na Hitlerovej horskej chate v Bavorsku. Zaberie to vyše týždeň. Zvyšok mája by som mal byť doma a rád by som cestoval aj po Slovensku. No a potom jún, júl už budú dosť nabité mesiace, kde ma opäť niekoľkokrát čakajú Alpy, Škótsko, spomínané Maroko i jeden trip po balkánskych horách.
