39 rokov od najpodstatnejšieho konfliktu v studenej vojne.
V nasledujúcich riadkoch si predstavíme vojnu o srdce Blízkeho východu, komunistické dobrodružstvo končiace krvavými ranami, ktoré je kvôli svojej brutalite a rozsahu bojových operácií mnohokrát porovnávané s Vietnamom.
Píše sa 17. júl 1973, Afganské kráľovstvo zažíva nekrvavý puč - premiér krajiny Muhammad Dáúd Chán využíva neprítomnosť panovníka a obsadzuje s armádou všetky strategické ciele, pričom v srdci Blízkeho východu vyhlasuje Afganskú republiku. Susediaci Sovietsky zväz, ako dlhoročný spojenec, prijíma túto zmenu pozitívne a upevňuje s novým režimom politické, vojenské i hospodárske vzťahy. Okrem tovární, školených robotníkov a zbraní prináša ruská vláda aj svojich vojenských poradcov, vnucuje neprívetivé obchodné dohody a dosadzuje do novej vlády lojálnych súdruhov.
Rastúci vplyv boľševizmu sa však Dáúdovi nepáči, v Moskve sa dostáva do sporu s Brežnevom, odstupuje od "bratskej pomoci" a sústreďuje sa na vojenskú spoluprácu s Indiou. Aby toho nebolo málo, otvorene vystupuje proti Kastrovmu režimu na Kube, ekonomicky sa orientuje na bohaté krajiny Blízkeho východu (Saudská Arábia, Irak a Kuvajt) a začína likvidovať príslušníkov Ľudovodemokratickej strany Afganistanu (ĽSA).
Kábul v roku 1970
Táto vlna odporu však nezostane bez následkov. Sovietske vedenie totiž nechce mať na svojej hranici nepriateľský štát, a preto začína s pomocou ĽSA pripravovať ďalší prevrat.
Ten sa uskutoční 27. apríla 1978. Počas moslimského sviatku, kedy je väčšina vojenských veliteľov a dôležitých úradníkov mimo služby, vtrhnú vojenské jednotky lojálne ĽSA do prezidentského paláca v Kábule, kde sa aj napriek ťažkým stratám prebojujú až k samotnému Dáúdovi, ktorého spoločne s rodinou nemilosrdne zabijú.
Po komunistickom prevrate sa stáva predsedom novej vlády Núr Muhammad Tarákí, ten po vzore októbrovej revolúcie spúšťa vlnu masového prenasledovania a zabíjania, zavádza radikálne sociálne a ekonomické reformy, ktoré sú však pre nábožensky konzervatívne obyvateľstvo katastrofou. Režim stráca na sile a viacero moslimských vodcov v krajine vyhlasuje nastupujúcemu komunizmu vojnu - džihád.
Zdvíha sa tak masová vlna ľudového odporu, ktorému sekundujú drobné vojenské vzbury po celej krajine. I napriek priebežnému potlačeniu odboru, opozícia silnie a postupne preberá nad Afganistanom kontrolu. Zlej situácie využije doterajší predseda vlády Hafizulláh Amín, ktorý učiní štátny prevrat.
Sovieti sledujúci komplikujúcu sa situáciu posielajú do Kábulu moslimský prápor a oddiel zvláštneho určenie KGB Zenit o sile asi 54 mužov. Elitné jednotky zaútočia na palác, prerazia jeho múry a zabijú Amína. Sovietske velenie v Uzbekistane následne vyhlási, že Amínovu diktatúru zvrhol afganský ľud, panovníka odsúdil na trest smrti a za nového premiéra vymenoval Babraka Karmala (dovtedy nevýznamný politik a veľvyslanec v Česko-Slovensku), ktorý žiada Kremeľ o intervenciu.
Karmal (ako veľvyslanec) na návšteve v Sklených Tepliciach
ZSSR bratskému národu vyhovie a 26. decembra 1979 posiela do Afganistanu sovietskych vojakov. Tí síce prúdia do krajiny už niekoľko mesiacov, no tentokrát neslúžia ako "taktická podpora", ale priama vojenská sila. Obsadzujú veľké mestá, kasárne i strategické cesty, pričom svojou leteckou hegemóniu drvia akýkoľvek odpor. Príchod intervenčných vojsk však nemá za následok utlmenie krvavej občianskej vojny. Práve naopak, vyvoláva vlnu odporu a vlastenectva, ktorá sa v očiach mudžahedínov rozšíri na svätú vojnu - boj proti neveriacim a záchranu domoviny pred boľševickou hrozbou.
Hoci majú pár dní po invázii Rusi väčšinou afganského územia vo svojich rukách, problémy sa hromadia. Tým najväčším je vznik jednotnej opozície, ktorá fanaticky bráni svoju vlasť proti demotivovaným sovietskym vojakom. Väčšina z nich totiž vykonáva len základnú vojenskú službu, pričom má na starosti obranu ciest a predsunutých pozícii, čo má zničujúci dopad na morálku a celkovú bojovú pripravenosť. Ich pokoj nahlodáva i partizánsky boj nepriateľa, zlá klíma, neznalosť terénu, choroby či neefektívne zásobovanie. Profilu armády nepomáha ani zvýšená miera dezercie a kupčenia s nepriateľom.
Naopak mudžahedínom sa darí infiltrovať svojich ľudí do sovietskej armády a získavať tak informácie o jej budúcich cieľoch. Múdro využívajú terén svojej domoviny, útočia výhradne v noci, pričom sa v znamení taktiky "udri a uteč" zameriavajú na velenie, aby tak spôsobili čo najväčší chaos. Veľkou výhodou povstalcov je však podpora z Pakistanu, bohatej Saudskej Arábie, Spojeného kráľovstva, USA a Číny. Okrem potravín, dopravných prostriedkov a zdravotníckych potrieb získavajú od spojencov aj zbrane a ťažkú techniku.
CIA sa podieľa na školení mudžahedínov v partizánskom spôsobe boja v pohraničných pakistanských oblastiach. V neskorších fázach boja dodáva spravodajská služba, ako odpoveď na ruskú hegemóniu vo vzduchu, aj výkonné raketové komplety zem-vzduch FIM-92 Stinger, ktoré do značnej mieri prispejú k vysokým stratám sovietskych vrtuľníkov a dopravných lietadiel. Odhaduje sa, že USA a Saudská Arábia takto poskytla prostredníctvom Pakistanu povstalcom zbrane a vojenský materiál v hodnote cez 40 miliárd dolárov - vyzbrojili vyše 100-tisíc mužahedínov (medzi nimi aj Usáma bin Ládin) z 32 krajín sveta. USA okrem tajných akcií podniká proti ruskej intervencii aj oficiálne kroky. Prezident Jimmy Carter ruší export modernej technológie na ťažbu ropy a sľúbenú dodávku 17 miliónov ton pšenice do ZSSR, pričom oficiálne obnovuje prísun zbraní do susedného Pakistanu.
V roku 1987, po vyše siedmich rokoch okupácie, sa náklady na túto vojnu stávajú pre sovietsku ekonomiku neúnosné. Vedomý si je toho aj sa nový generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý podpisuje v Ženeve zmluvu o odchode sovietskych vojsk z Afganistanu. Dohoda je po dlhých rokovaniach prijatá a určí, že všetky ruské sily (115 000 mužov) sa majú stiahnuť do 15. februára 1989. Pri moci sa aj po odchode sovietov udržiava prokremeľská vláda, tá však nezabráni pokračujúcej kmeňovej vojne, ktorá vyústi v nástup radikálneho hnutia Taliban.
Vrcholný predstavitelia mudžahedínov na návšteve v Bielom dome
Vojna si vyžiadala život vyše 2 000 000 Afgancov (z toho asi polovica mudžahedínov), z ďalších 5 000 000 sa stali utečenci hľadajúci si domov v susednom Iráne či Pakistane. Straty ZSSR predstavujú okolo 15 000 mŕtvych a 300 zajatých či nezvestných. Z vyše 115 000 vojakov bola polovica ranená, utrpela psychickú traumu či prekonalo nejaký druh choroby (hepatitídu, týfus...atď.). Sovietska armáda tiež stratila 333 vrtuľníkov, 118 lietadiel, 147 tankov a cez 1300 obrnených vozidiel.
Dlhodobé následky vojny sú však pre všetky zúčastnené strany oveľa zdrvujúcejšie. Čo sa týka Afganistanu, ten zostal ekonomickým mrzákom, stal sa centrom nekonečných bojov a občianskych vojen, ktoré z neho spravili jednu z najnebezpečnejších krajín sveta. Pre Sovietsky zväz znamenala priama intervencia do cudzej zeme posledný klinec do rakvy - urýchlila umierajúcu ekonomiku, oslabila ozbrojené sily, otriasla ruskou verejnou mienkou a zaručila stratu kreditu na medzinárodnom fóre. Pre Ameriku znamenal tento konflikt víťazstvo, ktoré sa však ako bumerang vrátilo vo forme Talibanu , Usámu Bin Ládina a svetového terorizmu.
