Výroba Blade Runnera z roku 1982 sa niesla najmä v duchu konfliktov a napätia. Poďme sa teda spoločne pozrieť na to, ako z tak problémového projektu dokázala vzniknúť legendárna kultová klasika.
„Chcel som koordinovať krásu, každý záber musel byť skvelý. Mojou zbraňou bola kamera a chcel som dostať to, čo som si zaumienil. Pokiaľ ste so mnou, výborne. Ak nie, škoda.“
Našej sérii známej pod názvom Kultoviny sme sa naposledy venovali ešte krátko pred májovou premiérou snímky Alien: Covenant, keď sme pre vás pripravili obsiahlu históriu ikonického Votrelca na striebornom plátne. No a keďže do svetových kín už onedlho zavíta aj očakávané sci-fi Blade Runner 2049, ktoré taktiež rozšíri filmový svet vytvorený práve legendárnym Ridleym Scottom, napísanie článku o slávnej kultovej klasike z roku 1982 sme jednoducho považovali za obrovskú povinnosť. Prečo je ale prvý Blade Runner právom považovaný za kultový a vďaka čomu sa vlastne radí k absolútnym vrcholom vo svojom žánri? Nuž, na to a ešte oveľa viac sa pokúsime odpovedať v najnovšej časti Kultovín, ktoré musíte vidieť. To sa však najprv musíme spoločne vrátiť späť v čase o niekoľko desaťročí, do doby, kedy to všetko začalo.
Písal sa rok 1977 a za vtedy ešte neznámym scenáristom Hamptonom Fancherom prišiel jeho kamarát, ktorý mu ponúkol 5 000 dolárov a navrhol, aby zakúpil práva na filmové spracovanie knihy Do Androids Dream of Electric Sheep? (1968) od Philipa K. Dicka. Fanchera síce dielo príliš nezaujalo, no pomyslel si, že adaptácia by mohla komerčne uspieť. Dal preto dohromady niekoľkostranový scenár, akúsi základnú kostru. Podľa nej malo ísť o nízkorozpočtový film menom Mechanismo, ktorého príbeh sa odohrával prevažne v uzavretých bytových priestoroch, pričom postava Rachael sa mala na konci zabiť. S Dickovým uznaním sa však táto verzia rozhodne nestretla. Údajne bola totiž príliš zjednodušená a obsahovala voiceover. Hamptonov druhý návrh scenára už bol ale lepší a zapáčil sa dokonca aj producentovi Michaelovi Deeleymu, s ktorým sa neskôr dohodli na názve Dangerous Days.
A Deeleymu nakoniec napadol Blade Runner. Výraz The Bladerunner (slangový výraz pre pašeráka liekov) použil už spisovateľ Alan E. Nourse pre svoj román z roku 1974, lenže z pripravovanej filmovej adaptácie, ktorá mala vychádzať zo scenára od beatnika Williama S. Burroughsa, sa nakoniec upustilo. Pre Hamptonov scenár bolo teda potrebné zohnať režiséra. Ridley Scott však v tej dobe dokončoval Votrelca a do ďalšieho sci-fi sa mu veľmi nechcelo (hoci mal natočiť Herbertovu Dunu). Scenár k Blade Runnerovi si prečítal, no réžiu odmietol. Všetko sa zmenilo až s úmrtím jeho staršieho brata Franka, ktorý prehral boj s rakovinou. Boli si blízki a keďže Ridley začal prepadať depresiám, potreboval sa rýchlo upútať k práci. Myšlienka na Blade Runnera ho už neopustila, a tak zavolal Deeleymu a ponuku prijal. Videl v tom dobrý základ pre futuristický, mestský film noir.
Film pôvodne produkovala spoločnosť Filmway, projekt ale veľmi rýchlo prekročil plánovaný rozpočet 12,5 milióna dolárov a dostal spoločnosť do vážnych finančných problémov. Scény sa aj naďalej stavali a štáb stále dostával plat, takže Blade Runner nutne potreboval finančné zdroje. Po mnohých odmietnutiach sa však ozvali ľudia z Warner Bros., ktorí zainvestovali sumou 7 miliónov dolárov výmenou za americké distribučné práva. Žiaľ, nestačilo ani to. Od inej produkčnej spoločnosti sa teda zohnalo ešte ďalších 7 miliónov, tentokrát výmenou za práva televízne. Všetko sa konečne zdalo byť na dobrej ceste, no zopár týždňov pred začiatkom natáčania začali Ridley a Hampton viesť niekoľko sporov ohľadom scenára. Zatiaľ čo scenárista chcel príbeh udržať v interiéri, režisér ho túžil dostať von do ulíc, kde by predstavil to prostredie v celej jeho kráse. Uchvátil ho napríklad komiks Heavy Metal či práca francúzskeho autora Jeana Girauda, známeho pod pseudonymom Moebius.
Hampton s Ridleym v mnohom nesúhlasil a odmietal vo svojom scenári urobiť zmeny, s ktorými nebol spokojný. Aj kvôli tomu bol najatý scenárista David Peoples, ktorý predstavoval nielen závan čerstvého vetra, ale aj istý protiklad k Hamptonovmu intelektuálnemu a romantickému scenáru. A čo bolo azda najdôležitejšie, písal rýchlo a robil presne to, čo od neho Ridley chcel. Fancher neskôr angažovanie Peoplesa uznal ako dobrý ťah. Čo sa hereckého obsadenia týka, prvým vážnejším kandidátom do úlohy Ricka Deckarda nebol Harrison Ford, ale prekvapivo Dustin Hoffman (Fancher pri písaní scenára ale myslel najmä na noirového herca Roberta Mitchuma, no vraj sa hovorilo aj o Christopherovi Walkenovi). Scott sa s Hoffmanom stretol veľakrát a film spolu preberali dlhé hodiny. Navyše, jednania sa dostali až do bodu, kedy bol Deckard na storyboardoch Mentora Huebnera zobrazovaný s Dustinovou tvárou. Ako už ale vieme, k jeho obsadeniu nedošlo.
Nápad uloviť Harrisona prišiel v čase, keď herec v Londýne dotáčal Spielbergovu snímku Raiders of the Lost Ark. Tvorcovia teda vyrazili za ním a boli nadmieru spokojní. Taká Sean Young už musel prejsť cez štúdiové kamerové skúšky, ktoré boli v tej dobe štandardom. Ukrojili síce kus rozpočtu a vyžadovali menší štáb, no ich prepracovanosť rozhodne stála zo to. Za spomenutie ale stojí aj Edward James Olmos, ktorý sa úlohu Gaffa rozhodol povýšiť na celkom inú úroveň. Eddie si popri zovňajšku zámožného drogového dílera vymyslel mnohonárodnostnú, mnohoetnickú a viacjazyčnú postavu s vlastným slovníkom. Kvôli príprave chodil na jazykovú školu Berlitz v Los Angeles na niekoľko lekcií a naučil sa pár základných fráz v maďarčine, nemčine a francúzštine, ktoré potom pretvoril do svojej verzie cityspeaku. Po premiére snímky však kolovali zvesti o tom, že maďarskí diváci v kinosálach takmer vybuchovali smiechom. Z Eddieho úst totiž v úvodnej scéne s Deckardom v ázijskom bistre vylezie napríklad aj fráza „konský penis“.
Ridley je ako režisér obrovský puntičkár, ktorý pri výrobe filmu myslí aj na ten najdrobnejší detail. Ak za ním však niekto príde s dobrým a realizovateľným nápadom, rád ho zakomponuje. Extra dôležitosť ale prikladal najmä vizuálnej a výtvarnej stránke filmu. Na Blade Runnerovi pracovalo nespočetné množstvo ľudí z rôznych oddelení, no a Ridley ich mal všetkých pod palcom. Denne od nich vyžadoval desiatky návrhov a kresieb, z ktorých sa vo výsledku nepoužila celá hromada. Problém bol v rozpočte. Scott si uvedomil, že ak ho nechce prekročiť, nemôže všetky kúsky do filmu vyrábať od základu (kusy nábytku, parkovacie hodiny a pod.). Prišiel teda s nápadom tzv. retro-future vzhľadu budúcnosti a vytiahol vnútornú konštrukciu budov na ich povrch (potrubia, klimatizácie, atď.). Predprodukcia trvala takmer 10 mesiacov a nebyť stávky hercov, nikdy by technickú stránku návrhov nestihli dokončiť načas. Napríklad neóny vyšli na rovných 100 000 dolárov a Deckardov byt, ktorý mal pôvodne stáť približne 45-50 tisíc, sa nakoniec vyšplhal na závratných 175 000.
Krátko po začiatku natáčania už boli s filmom v časovom sklze. Ridleyho náročnosť a cit pre detail celkovej nálade tiež príliš nepomohli. Osvetlenie, herecké výkony aj výprava museli byť dokonalé, a preto všetok svoj voľný čas venoval práve prípravám scén, ktoré bol schopný natáčať aj niekoľko dní, len aby našiel tú najlepšiu možnú. To sa však odzrkadlilo na sklamaní Harrisona Forda. Herec bol totiž dovtedy zvyknutý na priame inštrukcie od režisérov, ako Coppola, Spielberg či Lucas, ktorí ho vždy zasvätili do jeho postavy a výroby filmu. Lenže od Ridleyho sa ničoho podobného nedočkal. Scott bol presvedčený, že Ford presne vedel, čo má robiť a čo sa od neho čaká, a tak sa radšej sústredil na natáčanie či prácu s menej skúsenými hercami. Harrison bol spokojný až v momente, keď sa blížili ku koncu výroby. No nervozita a napätie sa nešťastne podpísali aj na členoch štábu.
Ľudia jednoducho nechápali jeho štýl práce a najväčší problém bol v tom, že sa ho ani pochopiť nesnažili. Zároveň sa obávali, že Ridley nebude spokojný s americkým štábom (s anglickým nemohol pracovať kvôli odborom). Všade vládol chaos, množstvo prítomných to nenávidelo a ich ochota vytrvať ochabovala každým dňom. Natáčanie totiž v drvivej väčšine prebiehalo vonku, po nociach, v daždi a za prítomnosti včelárskeho dymu, kvôli ktorému musel štáb používať plynové masky a rúška. Boli to Ridleyho tri tajné zbrane. A prečo práve noc, dážď a dym? Nuž, ako niekoľkokrát sám prízvukoval, je to lacnejšie a vyzerá to dobre. Výroba to určite nebola jednoduchá ani príjemná, výsledok je ale absolútne dychberúci. Ku koncu produkcie bol časový sklz už tak markantný, že Ridley mal na každú scénu iba jeden záber. Navyše, pokoj mu nedopriali ani finančníci, ktorí ho neustále otravovali a tlačili vpred.
Aj to prispelo k skutočnosti, že sa film nezaobišiel bez niekoľkých menších chybičiek (napriek tomu zopár z nich fanúšikovia dodnes milujú, ide o tzv. milované chyby) a množstva nikdy nedokončených nápadov. Všetky problémy však vyvrcholili až legendárnou vojnou tričiek. Členov amerického štábu nahneval jeden článok z anglických novín, a tak si nechali vyrobiť tričká s nápisom „Yes Guv’nor, My Ass!“ (ako reakciu na Ridleyho odpoveď ohľadom toho, že v Anglicku ho ľudia zo štábu poznajú a ľahšie mu povedia „kedykoľvek šéfe“), ktoré si na nasledujúci deň aj obliekli. Scott ale dokonale kontroval vlastným tričkom „Xenophobia Sucks“, extravagantnú pokrývku hlavy s nápisom „Guv“ a odznakmi „I Survived the Blade Runner“, pričom ostatných ignoroval. A ako deň ubiehal, tričká sa začínali postupne vytrácať, až nakoniec zmizli úplne. Možno to predsa len dopomohlo k zmierneniu napätia.
No aj napriek tomu boli údajne posledné dva dni natáčania hotovým peklom. Peniaze sa minuli a scéna na streche s Battym a Deckardom ešte nebola hotová. Lenže holubica, ktorá mala po Rutgerovej slávnej vete („All those moments will be lost in time, like tears in rain. Time to die. “ - mimochodom, vymyslel ju sám) vyletieť z jeho náručia, bola kvôli všadeprítomnej vode tak premočená, že sa zmohla iba na skackanie. Vznikol teda záber s modrou oblohou, kde už holubica letí, aj keď nekorešpondoval s pochmúrnym prostredím filmu. Časť scény sa dokonca odrezala a presunula do štúdia, kde sa všetko dokončilo. Ten deň vraj trval približne 28 hodín. Na druhý deň však už v schránke čakal ďalší klinec do rakvy. Išlo o správu od právnikov reprezentujúcich finančníkov, ktorí si po Ridleyho prekročení rozpočtu o 10% uplatňovali právo prevziať film a zostrihať ho podľa seba.
Samozrejme, Scott so zvyškom štábu musel najprv dokončiť špeciálne efekty, čo v tej dobe nebolo nič jednoduché, najmä ak ide o takéto sci-fi. Nemali k dispozícii žiadne počítačom generované efekty a všetky scenérie vytvárali formou detailných miniatúr budov (ich súčasťou boli aj vypožičané makety vesmírnych lodí z iných snímok, ako napríklad Millennium Falcon) či vnútenými perspektívami. Nevyznali sa v tom, takže na všetko prišli úplne sami. Použili svetlá, záblesky aj dym. Blade Runner patrí k jedným z posledných analógových sci-fi filmov so špeciálnymi efektami točenými priamo na kameru. Po dokončení si Ridley a spol. prizvali Philipa K. Dicka, pre ktorého dali dokopy 10 minút záberov, už aj s hudbou od gréckeho majstra Vangelisa. Autor knižnej predlohy bol unesený a materiál si následne veľmi rád pozrel ešte raz.
Prvá verzia filmu, ktorá bola vo Warner Bros. pustená najužšiemu štábu, mala štyri hodiny. A hoci všetci poznali scenár, nikto vrátane Scotta z toho filmu nepochopil, o čom vlastne je. Vzali ho teda do Anglicka, kde prebiehali dotáčky a kde sa mal mixovať. Strihanie trvalo 6 týždňov a sprevádzala ho neustála bitka o to, čo zostane a čo sa vyhodí. V tej dobe sa natočila aj slávna scéna s jednorožcom v lese, ktorú však finančníci nepochopili, a tak ju nepoužili. Táto scéna má iba niekoľko sekúnd, no veľmi úzko súvisí práve s tou záverečnou, keď Deckard nájde ležať na zemi Gaffovho origami jednorožca. Interpretácie ich významu sú pritom medzi fanúšikmi rôzne. Jedna skupina zastáva názor, že Deckard pri piane myslí na jednorožca vďaka implantovaným snom a spomienkam (Gaff o nich vedel a dal mu to najavo prostredníctvom origami), čo by potvrdzovalo teóriu, že je replikant.
Priaznivci Deckardovej ľudskosti zasa vidia jednorožca ako symbol samotnej Rachael (vidieť ho na jednom z jej šperkov a Gaff si ho pravdepodobne všimol, prípadne pochopil jeho význam rovnako), pričom scéna s bájnym zvieraťom v lese poukazuje na to, že sa hrdina do Rachael zamilováva. On je ale človek a ona replikant, takže sa krútením hlavy snaží tejto myšlienky vzdať, príde mu mätúca, neetická. Gaff by teda mohol Deckardovi v závere odkazovať, že nebudú lovení a môžu si spolu užiť posledné chvíle jej života (naznačoval by to mierny úsmev v Deckardovej tvári). V každom prípade, ľudia z Warner Bros. vyhodili všetko, čo považovali za zbytočné a uchýlili sa k použitiu voiceoveru. Taktiež si zmysleli, že pre divákov bude dobré, ak z kina odídu s veselšou náladou. Rozhodli sa teda natočiť záverečný happy end v aute, pričom ich vôbec netrápilo, že sa do celkovej atmosféry filmu ani trochu nehodí. Zhotovené vrtuľníkové zábery malebnej prírody však kvôli mrakom a snehu putovali do koša.
A keďže Ridley veľmi dobre poznal prácu Stanleyho Kubricka, bol si istý, že mu nejaké zábery zo snímky The Shining určite ostali. O 17 hodín neskôr mal k dispozícii 6 týždňov leteckých záberov a mohol použiť všetko, čo sa neobjavilo v Kubrickovom diele. Scott dokončil ten happy end už len preto, aby mal konečne pokoj a mohol pustiť Blade Runnera do kín, nech už bol akýkoľvek. Hotový film sa následne premietol menšej skupinke divákov, ktorá bola spokojná. Finančníci očakávali obrovský kasový úspech, no potom prišla studená sprcha. Nadšené kritické ohlasy sa jednoducho nekonali. Ľudia za vlády Reagana túžili po priaznivej budúcnosti, Ridley im však namiesto toho ponúkol svoju víziu, temnú a dystopickú, ktorá navyše premiérovala v takmer rovnakom období, ako snímky Star Trek II: The Wrath of Khan, E.T., The Thing, Conan, Tron či Rocky 3. Časť neúspechu tak mohla zapríčiniť aj silná konkurencia a rodinnejší prístup Spielbergovho mimozemšťana.
To, že Blade Runner ostal dlho nepochopený, mu dalo zvláštne postavenie. Je stále populárny, ale nie vďaka záujmu masového publika. Miluje ho istá skupina ľudí, ktorá pozná jeho význam pre kinematografiu, kultúru a diskutuje o ňom aj viac ako 3 dekády po premiére. Takáto prirodzená sebapropagácia sa kúpiť nedá. Film mal obrovský dopad na žáner sci-fi a bezpochyby prispel k vzniku cyberpunku. Bolestivá história jeho výroby sa však do širšieho povedomia dostala až v rokoch deväťdesiatych, keď na filmovom festivale 70mm filmov vo Fairfaxe unikla pracovná kópia (alternatívna verzia) filmu. Ľudia si začali uvedomovať, že Ridleyho vízia bola potlačená do úzadia kvôli mainstreamovejšiemu dosahu. Dnes existuje celkom 8 rôznych verzií filmu, no tou jedinou, nad ktorou mal Ridley úplnú kontrolu, je práve tá posledná, teda The Final Cut z roku 2007.
Scott túto verziu zostrihal presne podľa svojich predstáv, vylepšil obrazovú i zvukovú kvalitu, odstránil niekoľko chybičiek krásy a pridal aj scény, ktoré opäť podporovali teóriu, že Deckard by skutočne mohol byť replikantom (podľa Ridleyho bol replikantom vždy, Harrison nesúhlasil). Definitívnu odpoveď na túto otázku nám však možno naservíruje pokračovanie s názvom Blade Runner 2049, odohrávajúce sa presne 30 rokov po prvom filme. Ako už veľmi dobre viete, jeho režisérom je obrovský talent menom Denis Villeneuve (Arrival, Sicario, Prisoners), ktorý vychádzal zo scenára od Hamptona Fanchera a Michaela Greena. Navyše, prvé zahraničné ohlasy hovoria o prelomovej žánrovke a dychvyrážajúcom zážitku s neuveriteľným vizuálom, takže naše očakávania už snáď ani nemôžu byť vyššie. Premiéra sequelu je u nás naplánovaná na 5. októbra (října) 2017 a pokiaľ sa o ňom chcete dozvedieť viac, klikajte sem.
História prvého Blade Runnera je nesmierne bohatá, a tak je logické, že sa do článku nezmestilo také množstvo úžasných informácií a zaujímavostí, aké by sme vám chceli ponúknuť. Ak teda patríte k fanúšikom tohto prelomového sci-fi diela, určite siahnite po výbornom dokumente Dangerous Days: Making Blade Runner, nachádzajúcom sa na niektorých verziách filmu vydaných na Blu-ray a DVD nosičoch.
