James Mangold v Loganovi tne do živého.
Všetky veľké filmové žánre majú svoje životné cykly. Sú zrodené, stanú sa populárnymi, vyčerpajú sa a ak sú dostatočne dôležité, transformujú sa. 17 rokov Wolverina v podaní Hugh Jackmana azda najlepšie dokumentuje dva významné míľniky v histórii komiksových filmov. Jeho debut v Singerových X-Men je súčasťou začiatku superhrdinského šialenstva, ktoré dnes panuje Hollywoodu už takmer dekádu. Mutanti z roku 2000 boli azda prvou snímkou dokazujúcou, že komiksové adaptácie sa dajú nielen brať vážne, ale môžu byť pretavené v skutočne kvalitný film. Na druhej strane spektra je potom Mangoldov Logan, ktorý reprezentuje reakciu na našu čoraz väčšiu vyčerpanosť a frustráciu zo žánrových konvencií komiksoviek.
Túto tému v jednej zo svojich video-esejí pútavo spracoval Evan Puschak, ku ktorému budeme ešte párkrát odkazovať. Puschak ako jeden zo zdrojov cituje prácu Johna G. Caweltiho. Ten sa vo svojej eseji o žánrovej transformácii v podstate pýta, čo sa stane v momente, kedy sa žánrové konvencie stanú natoľko známe a „obohrané“, že publikum si začne pýtať niečo viac. V tejto situácii Cawelti identifikuje štyri základné možnosti ďalšieho vývoja - brulesku, nostalgiu, demytologizáciu a reafirmáciu alebo ak chcete, potvrdenie. Bruleska je vo svojej podstate preháňanie alebo parodovanie zaužívaných prvkov (ak si dokážeme uťahovať z infantílnosti daného žánru, ukážeme, ako sme nad vecou). Bruleskné momenty nájdeme aj v serióznych filmoch, no ako prvé nám z nedávnej histórie napadnú snímnky ako Jump Street, Lego Movie či Deadpool - film, ktorý pomohol vyšliapať cestu pre Logana v podobe, v akej sa k nám dostal.
Nostalgické filmy sa v ideálnom prípade snažia o viac ako púhe evokovanie romantizovanej minulosti. Obohacujú dobre známe o súčasné prvky a publiku demonštrujú vzťah medzi minulosťou a prítomnosťou. Skvelým príkladom je Kiss Kiss Bang Bang Shanea Blacka, ktorý možno určité elementy deromantizuje, no eventuálne je modernou poctou buddy cop komédiám. Najkomplexnejšími z Caweltiho zoznamu sú demytologizujúce filmy. Ako napovedá samotný názov, ide o snímky vystavujúce zaužívané mýty a populárne konvencie realite, ktorá odhaľuje ich neadekvátnosť či dokonca nebezpečnosť. Ako príklad Pushak uvádza No Country for Old Men alebo Polanskeho Chinatown, ktoré sa zameriava na sledovanie sprvu klasického detektívneho príbehu. Udalosti sa však nakoniec stanú natoľko temnými, zvrátenými a amorálnymi, že spravodlivosť nie je naplnená a detektív skončí vážne traumatizovaný. Takzvaná reafirmácia je poslednou z možností, kedy síce môže byť zaužívaná konvencia podkopaná, no snímka sa nakoniec obráti k potvrdeniu mýtu nie preto, že by bol pravdivý, ale preto, lebo je niečím, čomu potrebujeme veriť. Dokonalým príkladom je Nolanov The Dark Knight.
Čím je teda Logan? Všetci sa zhodneme minimálne v tom, že reprezentuje určitú zmenu v rámci relatívne limitujúceho žánru, ktorým komiksovky dozaista sú. Ak Deadpool signalizoval seba-uvedomenie a priznanie toho, ako superhrdinské snímky recyklujú nielen tú istú naratívnu štruktúru, ale aj samotné elementy, Logan je pokusom o preskúmanie širších možností tohto žánru. James Mangold zvolil zaujímavý prístup a jednu z kľúčových tém Logana skúma prostredníctvom scény zo snímky Shane - jedného z najslávnejších westernov vôbec. Pre pripomenutie sa vráťte k scéne v hotelovej izbe, kde Laura a Charles tento film pozerajú. Puschak vo svojej eseji hovorí, že western je dokonalým formátom pre skúmanie najpopulárnejšieho filmového žánru súčasnosti. V mnohom je koncept superhrdinu akousi reinkarnáciou konceptu pištoľníka - v oboch prípadoch koná hrdina mimo medzí zákona, aby ochránil dobro komunity. Tieto paralely urobil Mangold explicitnými približne v polovici filmu, kedy sú Logan, Charles a Laura (podobne ako Shane) prichýlení farmárskou rodinou. Shane aj Logan následne pomáhajú rodine s prácou a chránia ju pred nekalými záujmami vonkajších narušiteľov.
Avšak, napriek tomu, že Shane je prenasledovaný vlastnou minulosťou, jeho činy a morálny kód sú eventuálne nevyhnutné pre dobro komunity. V Mangoldovej verzii je násilie prenasledujúce Logana neodvrátiteľné a vyberie si trpkú daň v podobe vyvraždenia celej rodiny. A ak by pointa nebola dostatočne jasná, za týmito vraždami nestojí nik iný ako klon samotného Logana. Práve to je chvíľa, v ktorej sa Mangold najviac priblíži k demytologizácii. Celá snímka je akousi meditáciou či rozíjmaním o násilí, ktoré všetky komiksové filmy naznačujú, no zároveň sa jeho realistickým dôsledkom vyhýbajú. Získaním R-kového ratingu dostali tvorcovia možnosť vyobraziť nielen morálne a fyzické dôsledky tohoto násilia, ale aj násilie samotné, a to v jeho najbrutálnejšej podobe. Vizuálne agresívne násilie je síce viac prvoplánovým nástrojom, no už ono nás pred príchodom samotných následkov konfrotnuje s realitou údelu hrdinu oplývajúceho schopnosťami ďaleko prevyšujúcimi tie ľudské. Všimnite si, že žiadna z akčných scén nie je nijako odľahčená či vystavaná pre číre potešenie diváka. Isto, remeselne skvelo zvládnuté akčné scény sú pôsobivé aj ako element bez kontextu, no práve kontext ich potom ukotvuje v realite dodávajúcej onen povestný hlbší rozmer. A ten nestavia do popredia ani tak otázku otom, čo je vlastne správne (hoci tejto téme sa pochopiteľne nevyhneme). Namiesto toho premieta o dôsledkoch moci a vyrovnávania sa s nimi a ich nevyhnutnosťou.
Logan v jednej zo scén drží v ruke komiks - romantizovanú verziu minulých udalostí. Snaží sa Laure vysvetliť, že veci sa v skutočnosti majú inak, čím Mangold pekne stavia do popredia myšlienku, že žiadna morálna autorita nemôže oplývať tak veľkou mocou bez riskovania devastujúcich následkov. Tento koncept je nám bolestivo predstavený aj prostredníctvom postavy Charlesa, keď Mangold naznačuje, že jeho starnúca myseľ pravdepodobne nechcene zabila ohromné množstvo nevinných mutantov. Daň, ktorú by si mohlo hrdinstvo v reálnom svete vyžiadať tu nie je v žiadnom prípade ignorovaná. Sám Logan musí čeliť návratu minulých aktov heroizmu, no nie ako glorifikovaným mementám záchrany sveta, ale v podobe traumatizujúcich spomienok. Tie, ako na konci snímky prizná Laure, ho dokonca dohnali až k zvažovaniu samovraždy. Obete, ktoré musel podstúpiť, priatelia, o ktorých prišiel, ľudia, ktorých nezachránil a tí, ktorých o život sám obral. To všetko je v Loganovom konaní premietnuté a na diváka sypané s gradujúcou kadenciou. Lož o mýte superhrdinu je obnažená.
Na samotnom konci sa Logan premení v reafirmáciu - posledný hrdinský skutok zostarnutého bojovníka pre záchranu lepšej budúcnosti. Film tak eventuálne potvrdzuje mýtus, ktorého neadekvátnosť predtým odhalil. Aj my si v tomto momente môžeme položiť rovnakú otázku ako Puschak: Je práve toto limit komiksových filmov? Mohla by vôbec vzniknúť snímka úplne demytologizujúca tento žáner a je žáner samotný vôbec dostatočne vyspelým, aby taký koncept uniesol? Logan viac ako ktorákoľvek komiksovka vyvoláva práve tieto otázky. Funguje ako nádherná konverzácia medzi nostalgiou ku komiksovkám a našou narastajúcou frustráciou s ich limitmi. Je Mangoldov Logan gamechangerom a začiatkom novej éry komiksových filmov? Ktovie. No práve obdobia reakcií na stagnáciu, ako je toto, nám dokazujú, že za horizontom môže ležať obrovské množstvo nepreskúmaných možností.
