Podarilo sa Christopherovi Nolanovi potvrdiť pozíciu najlepšieho súčasného tvorcu?
Christopher Nolan je najpopulárnejším režisérom súčasnosti. Pri jeho filmoch sú spokojní diváci rovnako ako kritici a jeho filmografia strieda jeden hit za druhým. Máloktorý filmár má v rámci štúdií toľko tvorivej slobody ako on. Každý jeho projekt je túžobne očakávaný fanúšikmi pohyblivých obrázkov a zatiaľ nesklamal. Jeho posledný počin sprevádzajú nadšené zahraničné reakcie, takže sa poďme pozrieť na to, či sa tomuto talentovanému britovi podarilo opäť potvrdiť svoju reputáciu a natočiť ďalšie nezabudnuteľné dielo.
Milovaný tvorca sa prvýkrát vo svojej kariére vydáva na pole skutočného príbehu. Dunkirk sa odohráva počas 2. svetovej vojny a pojednáva o operácii Dynamo. Išlo o evakuáciu 400 000 vojakov obkľúčených nemeckou armádou v prístavnom mestečku Dunkerque. O tejto akcii sa dozvedáme z troch rôznych uhlov pohľadu. Pláž, more a vzduch. A ako je pre Nolana typické, tak výsledok je vystavaný trochu inak, než očakávate.
Dunkirk nie je typickým vojnovým veľkofilmom podľa šablóny. Je skôr štylistickým cvičením v štýle Spielbergovho Duelu, Gravitácie, Letu č.93 alebo 127 hodín. Nedočkáte sa teda zdĺhavého úvodu, kde sa zoznamujeme s postavami a historickými súvislosťami. Okamžite sme hodení do akcie a tá skončí až pár minút pred koncom. Rovnako tak sa nedočkáme ústredného hlavného hrdinu a Nolan pracuje po vzore klasických vojnových eposov s viacerými postavami na rôznych miestach. Inovácia spočíva v tom, že každé prostredie sa odohráva v rozdielnom čase. Udalosti na pláži mapujú týždeň, plavba na mori jeden deň a boj pilotov vo vzduch iba jedinú hodinu.
Tieto tri dejové línie sú strihané cez seba a vytvárajú veľmi pôsobivú naratívnu štruktúru, nie nepodobnú druhej polovici Inception. Pokiaľ však vo svete snov bolo relatívne bezpečne, tak tu sa hrá o život. A to je najväčšou prednosťou posledného Nolanovho kúsku. Je skutočne strhujúci a mimoriadne intenzívny. Vlastne si ani nespomínam, kedy som naposledy sedel v kine takto zarazený do sedačky. Možno pri vyššie spomenutom Lete č.93.
Chaos, strach a bezmocnosť sa okamžite prenesú na diváka a ten sa stáva aktívnym členom zúfalého boja o záchranu. Absentujúca charakterová drobnokresba nechýba a o postavy sa bojíte, prežívate s nimi ich útrapy aj malé víťazstvá. Už len z toho dôvodu, že sú to jednoducho ľudia ohrozovaní nepredstaviteľným a nemilosrdným zlom. Nemeckých vojakov totiž vo filme vôbec neuvidíme a iba cítime ich prítomnosť v role permanentného ohrozenia.
Najstrašidelnejšie je totiž to, čo nie je vidieť a nacistická armáda tu nefunguje ako armádne zoskupenie, ale ako nejaké neporaziteľné monštrum, pred ktorým nie je úniku. V mnohým prípadoch sa tak tvorcom darí vybudovať až hororové napätie. Najmä nočné potopenie lode alebo skrývanie v holandskom plavidle sú scény presahujúce svoj žáner. A o majstrovstve celého štábu svedčí aj to, že na rozdiel od podobne koncipovaných pasáží v Gibsonovom (taktiež vynikajúcom) Hacksaw Ridge, v nich neuvidíte ani kvapku krvi. Hrôza je docielená omnoho sofistikovanješími filmárskymi prostriedkami.
Čím sa dostávame k remeselnej stránke. A tá je podľa očakávaní úchvatná. V celom filme sa veľmi málo rozpráva a dej je posúvaný najmä audiovizuálnymi prostriedkami. Slová nie sú potrebné, dôležitý je strach v očiach typovo výborne obsadených hercov a konkrétne činy jednotlivých postáv. Samozrejme nejde o žiadny nemý film, no ak už padne nejaká rozvitejšia veta, má väčšinou informatívny charakter, pre lepšiu orientáciu v príbehu a málokedy čisto emotívny. Vizuálnej stránke je ostatne máločo vytknúť.
Výprava, kostýmy či triková stránka znesú tie najprísnejšie kritériá. Kameraman Interstellaru Hoyte Van Hoytema zabezpečil vizuálne podmanivé obrázky, no najväčšiu chválu z "remeselníkov" si zaslúžia strihač a ľudia stojaci za zvukovou zložku diela. Najskôr k prvému. Udržať neustále tempo aj pri prekvapivo striedmej 107 minútovej stopáži, nie je jednoduché, tu sa to však podarilo fantasticky. Navyše hrátky s plynutím času sú pôsobivé a dokonale prehľadné. Hovoríme tu o majstrovskom diele hodnom najvyššej pocty v podobe Oscara.
Ešte ďalej však ide zvuková stránka. Podobne ako pri Temnom rytierovi alebo Inception sa takmer úplne vymazáva rozdiel medzi hudbou a ruchmi. Hans Zimmer, podobne ako mnohokrát v poslednej dobe, nedodal žiadne zapamätateľné motívy a pracuje iba s atmosférou a zaujímavým sound designom. A odviedol opäť výnimočne skvelú prácu. Celý čas tlačí film vpred a keď to už vyzerá, že napätie na plátne je neznesiteľné, tak ešte pritvrdí. Určite ste z týchto odstavcov pochopili, že Dunkirk je potrebné vidieť na čo najväčšom plátne s najlepším možným zvukom. Ešteže aspoň v Bratislave máme IMAX. Počkať si na domáce nosiče bude v tomto prípade veľká chyba.
V tejto vojnovej vrave sa trochu strácajú herci. Nikto nevyniká a všetci sú iba figúrkami na šachovnici posúvajúcimi sa k vytúženej záchrane. Hviezdy typu Toma Hardyho, Kennetha Branagha, Cilliana Murphyho, Marka Rylanca alebo speváka Harryho Stylesa nevyčnievajú a dokonale zapadajú do davu a vytvárajú dojem kolektívneho hrdinu. Keď však dostanú šancu na nejakú výraznejšiu hereckú akciu, všetci potvrdzujú svoj vysoký kredit. Navštíviť však kino jedine kvôli svojim obľúbencom by bolo chybou.
Dunkirk je vynikajúcim zážitkovým filmom spoliehajúcim viac na emočný dopad, než na obsah. Hneď od začiatku chytí pod krkom a pustí vás až počas záverečných titulkov. Ak niekomu úplne nesadne, mohlo by to byť jedine absenciou výraznejších postáv a tradičnejšieho príbehového vedenia. To však nič nemení na tom, že tu máme čo dočinenia s ďalšou filmovou udalosťou a veľmi pravdepodobne aj budúcou klasikou. V súčte ide o ďalšie majstrovské dielo Christophera Nolana, aj keď tentoraz viac priamočiare, než je u neho zvykom. Nie je to však na škodu, pretože takto intenzívnych titulov je veľmi málo a buďme vďační za každý z nich. Najmä ak sú takto mimoriadne vydarené a pôsobivé. 10/10
