Dìxià Chéng je najväčším trvalo osídleným podzemným priestorom. Podľa čínskych úradov sa pod zemou môžu nachádzať až 2 milióny obyvateľov.
Myšlienka hroziacej jadrovej vojny so Sovietskym zväzom netrápila len Spojené štáty americké, ale i Čínu. Všadeprítomný strach dohnal na konci 60. rokov čínskych pohlavárov až ku krajnému riešeniu. Tým malo byť vybudovanie obrovských nukleárnych krytov, ktoré mali pohltiť milióny ľudí. V priebehu rokov z nich však vzniklo tzv. mesto pod mestom. V nekonečných podzemných chodbách dnes prebývajú státisíce ľudí, pre ktorých je život nad zemou patričným luxusom. Môžete tu nájsť robotníkov, predavačov, ale i úradníkov a mnoho ďalších ťažko pracujúcich obyvateľov, ktorí sa do Pekingu presťahovali za dobre platenou prácou, no bežný nájom si i tak dovoliť nemôžu. A niet sa čo čudovať, veď práve Peking je jedno z najdrahších miest Ázie. Prenájom bytu sa tu tak logicky šplhá do astronomických výšin.
K postupnému ochladzovaniu vzťahov medzi ZSSR a Čínou dochádzalo už na sklonku 60. rokov. Po desaťročiach náruživej spolupráce a vzájomných sympatiách sa začali obe krajiny navzájom ideologicky vzďaľovať. Definitívne sa Čína obrátila chrbtom k Moskve po tom, čo jej jednotky vtrhli na územie Československa. Celú situáciu vnímali veľmi negatívne najmä zo strachu o vlastnú bezpečnosť. Rovnaký scenár mohol teoreticky postihnúť aj ich. S tým sa však čínska vláda nehodlala stotožniť. Obyčajný ľud preto začala chystať na novú vojnu. Rozchod dlhoročných priateľov nebol samozrejme bez komplikácií. Uzatvorené dohody a zmluvy o obchodných i vojenských záležitostiach náhle padli v tieni vzájomnej nevraživosti a strachu. Najmä strach sa tak stal hlavnou zložkou šialeného nápadu, ako ochrániť svoj ľud pred imperialistickými socialistami zo ZSSR. Olej do ohňa navyše priliala sovietska tajná služba, ktorá sa cielene postarala o únik informácií, ktoré jasne vykresľovali ZSSR ako krajinu s obrovským jadrovým arzenálom. Čína už tak nemala pochybnosti o tom, že ťahá za kratší koniec.
Vtedajší komunistický vládca Mao Ce Tung preto vydáva roku 1969 rozkaz na prípravu pred jadrovým útokom. Čínske mestá musia byť na podobnú katastrofu dokonale pripravené. Začína sa teda s budovaním protiatómových krytov ako pre radové obyvateľstvo, tak pre vládne špičky a vojenských generálov. Okrem toho sa pripravujú rôzne stratégie a postupy, keby podobná situácia skutočne nastala. Nasledujúce roky sa celá Čína mení na budovateľskú veľmoc. Rozsiahle stavebné práce nemajú v novodobej čínskej histórii konkurenciu. Porovnávať sa môžu azda s výstavbou Veľkého čínskeho múru. Ten sa dá však na rozdiel od podzemných chodieb budovaných v rokoch 1969 až 1979 pozorovať aj zo vzduchu. Snaha o vybudovanie dostatočného podzemného priestoru pre milióny ľudí dostala názov „projekt 131“. Už po prvom roku hĺbenia a kopania sa rysoval obrys budúcich podzemných metropol, ktoré spočiatku vznikali prepájaním jednotlivých krytov. Pod zemou teda nevznikali len uniformné betónové miestnosti o pár metroch štvorcových, ale celá sieť chodieb a tunelov, ktoré čoskoro aspoň mierne zrkadlili mesto na povrchu. Okrem toho už bol pod horami Jianzi vybudovaný aj najväčší kryt pre jadrový reaktor na svete.
Mesto ležiace pod Pekingom dostalo onedlho aj vlastný názov - Dìxià Chéng. Dodnes sa javí ako najväčší a najrozsiahlejší podzemný obytný priestor. Celé mesto navyše vznikalo prevažne bez pomoci akýchkoľvek ťažkých mechanizmov. Len státisíce pracujúcich mužov s krompáčmi, rýľmi a lopatami. Aspoň čo sa oficiálnych informácií týka. Podľa tých neoficiálnych sa na prácach podieľali aj ženy a deti, ktoré často namiesto vyučovania chodievali s celými triedami hĺbiť tamojšie šachty. Brigáda, ktorá mala zachraňovať životy. Strach z toho, že útok môže prísť už zajtra, poháňal všetkých pracujúcich obyvateľov nepredstaviteľným tempom. Heslo Projektu 131 znelo „Vykop hlboký tunel, zhromažďuj jedlo, priprav sa na vojnu.“ Prekvapivý je tiež takmer absentujúci odborný dohľad nad búrlivou stavebnou činnosťou. Celý projekt malo na starosti len zopár inžinierov, o nejakých odborných posudkoch nad obývateľnosťou tamojších priestorov si tak mohli obyvatelia nechať len snívať. Skutočnosť, že prevažnú väčšinu podzemných chodieb majú na starosti práve obyčajní ľudia bez akejkoľvek odbornej pomoci, je teda obdivuhodná.
Sieti podzemných tunelov museli napokon ustúpiť aj mnohé historické pamiatky vrátane veľmi významných mestských oblastí. Viaceré z nich boli pritom postavené ešte za čias dynastie Jüan, ktorá sa datuje do 13. až 14. storočia. Vo svete, kde každým dňom hrozí výbuch nepredstaviteľných rozmerov, pre ne však nebolo miesto. Od počiatočného výkopu ubehlo 10 rokov, keď bola prvá časť výstavby oficiálne dokončená. Pod cestami Pekingu sa pritom nachádzal priestor, aký si vedel predstaviť len málokto. Navyše bol odolný voči všetkým známym zbraniam či už biologického, chemického alebo jadrového útoku. Ani tak sa ale nepodarilo naplniť prvotný ciel, ktorý hovoril až o kapacite 6 miliónov ľudí. Aj napriek tomu sa odhady zastavili na úctyhodnom čísle 3 milióny. Presne toľko obyvateľov mali byť podzemné priestory schopné pohltiť. Rozprestierali sa pritom na rozlohe 85 kilometrov štvorcových, v ktorých boli vzájomne prepojené bunky a úkryty rôzneho určenia a výbavy. Nejeden úsek bol taktiež chránený masívnymi vstupnými dvermi, ktoré boli schopné odolať aj sile mnohých dostupných výbušnín.
Nutne podotknúť, že priestory sú budované na dvoch úrovniach. Časť je osadená v hĺbke 8 a časť v hĺbke 18 metrov. Do ich útrob sa dalo dostať hneď deväťdesiatimi vstupmi rozmiestnenými po celom meste, avšak v priebehu nasledujúcich rokov sa ich počet rapídne zvýšil, keďže Pekinčania si začali jednotlivé vchody budovať z vlastných pozemkov či suterénov. V prípade jadrového útoku by sa inak ľudoprázdne chodby v momente naplnili. V takomto scenári mal bežný život pokračovať pod mestom, akoby sa nič nestalo. Okrem obytných úkrytov podzemné priestory disponovali aj nemocnicou, reštauráciami, továrňami, školami, divadlom a dokonca aj mlynom. Vybudované boli aj špeciálne ryžové a hríbové farmy. Jedna vec však bola teória, niečo iné zasa prax. V prípade potreby síce bolo vybudované rozsiahle podzemné mesto s mnohými službami a funkciami, no zásoby jedla a vody neboli ani zďaleka prispôsobené takému náporu, akému mal Dìxià Chéng čeliť. V 60. a 70. rokov nemala Čína jedla a vody nazvyš a problémy s dostupnosťou potravín sa naskytali aj v bežných obchodoch. Hromadenie zásob tak bolo obrovským problémom. Podobná bola aj situácia s pitnou vodou. V celom komplexe malo byť pôvodne vybudovaných približne 70 studní, no dokončených bolo len pätnásť, ostatné sa nachádzali stále v stave výstavby.
V skutočnosti tak boli podzemné chodby smrtiacou pascou, ktoré by obyvateľov odsúdili k pomalej a bolestivej smrti. Príchod 80. rokov znamenal pre celý projekt červenú. Mesto aj vláda dali od celého plánu ruky preč. V rámci medzinárodných vzťahov naviac Číňania len neradi priznávali, že z niečoho mali v minulosti skutočný strach. Dìxià Chéng bol pri tom pamätníkom strachu z jadrovej vojny. V 80. rokoch sa preto ďalšie stavebné práce ukončili a celé podzemie bolo pre širokú verejnosť paradoxne neprístupné. Jednotlivé mestské obvody si príslušné podzemné priestory podelili a tie aj dlhé roky spravovali. Najmä v rámci vyvážania nepovoleného odpadu a deratizácii. Zmenu priniesol až začiatok druhého milénia, kedy sa odbory pre cestovný ruch rozhodli časť z chodieb sprístupniť aj verejnosti a turistom. Atrakcia sa tak vedľa bežných turistických miest v Pekingu stala vítanou zmenou, čo samozrejme ocenili najmä cestovatelia a dobrodruhovia.
Postupne sa však z turisticky atraktívnych priestorov stali aj trvalo osídlené domovy. I keď tu bývanie nie je povolené, mesto sa proti nelegálnym nájomníkom môže len ťažko brániť. Viac ako 20 miliónov ľudí žijúcich v meste sa už pomaly nemá kam vmestiť, a tak sú podzemné chodby jedným z najrozšírenejších obydlí chudobných prisťahovalcov z čínskeho vidieka. Ďalším dôvodom je už vyššie spomínaný fakt, že nájom v Pekingu siaha do astronomických výšin, zatiaľ čo prenájom v Dìxià Chéng činí pár desiatok dolárov. Podľa odhadov sa počet obyvateľov pekinského podzemia pohybuje v rozmedzí 200 tisíc až 2 milióny.
