„Ľudia ma bavia a práca s ich výrazom ma fascinuje."
Svoju prvú snímku odfotil, keď mal trinásť rokov. Požičal si otcov fotoaparát a vybral sa na koncerty či športové zápasy, kde v sebe našiel cit pre detail a schopnosť zachytiť silu okamihu. Fotografiu sa rozhodol aj študovať a dnes sa Ondřej Pýcha radí medzi najvyhľadávanejších českých fotografov zameriavajúcich sa na portrét a reklamu. Pred jeho objektívom sa vystriedalo množstvo umelcov, hudobníkov, športovcov a tiež svetovo známych osobností. Minulý rok mu vyšla kniha, v ktorej nájdeš slovenských a českých športovcov s výrazom plným emócie, ktorú dokáže tento talentovaný fotograf ako jeden z mála tak bravúrne zachytiť. Tvrdí, že na Slovensko chodí veľmi rád aj preto, lebo Slováci si vedia fotenie užívať. Prečítaj si viac o tom, koho zo Slovákov fotil najradšej a aký zážitok má s Richardom Müllerom z New Yorku.
Ahoj, Ondřej! Prvá otázka je asi jednoznačná. Kedy si sa rozhodol pre fotenie? Fotografiu si aj študoval?
Ahojte! Áno, mám vyštudovaný odbor fotografia na grafickej škole. Keď som mal trinásť rokov, tak sa za mojej éry musela podať predbežná prihláška na strednú školu s nejakým zameraním. V takom mladom veku je pre dieťa veľmi ťažké určiť si, čo chce v živote robiť. Ja som mal to šťastie, že moja mama bola prezieravá a odhadla ma veľmi trefne. Mal som rád hudbu a šport, čo je v tom veku pre teenegera vcelku normálne a moja generácia bola posadnutá časopismi. Či už s fotkami športovcov alebo hudobníkov. Môj otec mal doma fotoaparát a tak som si ho jedného dňa vzal a skúšal, čo mi to povie. Dnes môže fotiť úplne každý, ale v tej dobe to bola rarita a s tou technikou to bolo oveľa ťažšie. Zapáčilo sa mi to natoľko, že dnes som rád, že som som fotografiu šiel aj študovať.
Tvoja prvá fotka?
Prvá fotka vznikla asi na koncerte alebo nejakom športovom podujatí. Neviem už teraz presne. Nakoľko som mal otcov foťák a v tej dobe nemal každý takúto možnosť, často som sa dostal na koncerty do predných radov a tam niekde vznikali moje prvé zábery.
Zameriavaš sa na ľudí a ich portréty. Je náročné zachytiť ten správny výraz človeka pri fotení?
Áno, zameriavam sa na portréty ľudí. Ľudia ma bavia a práca s ich výrazom ma fascinuje. Čo sa týka fotografie, rozdeľujem ľudí na dva typy. Nemyslím teraz ich osobnosti, ale môj prístup k nim pri fotení. Sú ľudia, ktorí sa dokážu hneď uvoľniť, sú formovateľní a je medzi nami energia. Druhý typ sú ľudia, ktorí prichádzajú za mnou s tým, že neexistuje nikto, kto by im spravil dobrú fotku. Sú zahľadení do seba a na sto percent presvedčení, že im nikto nevyhovie. Vtedy prichádza moja taktika.
Akú máš taktiku?
Úplne jednoduchú. Unavím ich. Fotím ich tak dlho, až začnú byť voči tomu ľahostajní a začnú sa chovať prirodzene. Chápem, že každý chce pred ľudmi nejako vystupovať a vyzerať čo najlepšie. Boli by ste prekvapení, ale niekedy sa ľudia boja foťáku viac ako zubára. Keď vidím, že je môj model nesvoj, musím ho zamestnať. Či už pohybom alebo nejakou fyzickou aktivitou. Aj keď je fotka prevažne statická vec, snažím sa do nej vniesť pohyb, aby vznikla emócia.
Sú ľudia, ktorých je vyslovene ťažké prehovoriť na fotenie?
Samozrejme. Aj hercov napríklad. Veľa z nich mi povedalo, že nenávidia stáť pred objektívom. Oponujem im, že je to rovnaké ako stáť pred kamerou. Ale vraj nie je. Pred fotoaparátom sa cítia byť viac odhalení, objektív vie zachytiť veľmi veľa, možno aj to, čo oni nechcú, aby bolo vidieť. A tak mi neostáva robiť nič iné, ako odpútavať ich pozornosť dovtedy, kým sa neunavia a neostanú prirodzenými.
Fotíš prevažne v interiéri alebo vonku?
Fotím prevažne v interiéri, ale chcel by som možno viac fotiť niekde vonku. Bohužiaľ, žijeme v zemepisnej šírke, kde na to nie sú moc podmienky, čo sa týka tých fotografických vecí ako svetlo atď. Mal som obdobie, keď som sa snažil vycestovať s ľuďmi do cudziny a fotiť ich tam. Pomáhalo to aj im, nakoľko sa ocitli v prostredí, kde ich nikto nepozná a boli uvoľnenejší.
Fotenie je určitým spôsobom umením. Ako správny umelec, potrebuješ aj ty svoju múzu?
Pri fotení je to o niečom inom. Múzou je nakopnúť seba a svoj model. Je to viac mechanické ako keď niekto maľuje obraz alebo skladá pieseň. Fotografia vzniká rýchlo. Keď niekto maľuje, robí to väčšinou priebežne a je to oveľa dlhší proces ako pri fotení. Tam je múza na mieste. Ja sa musím prepojiť s modelom a získať na placi tú správnu energiu. Niekto môže povedať, že fotku upravíš vo photoshope. To sa bavíme o technickej stránke, ale emóciu v žiadnom notebooku nezískať. Tá vznikne spontánne pri fotení a to je to umenie.
Máš nejaké špeciálne podmienky, pri ktorých sa ti fotí lepšie?
Hudba je najjednoduchším pomocníkom. V tichu sa dobre ani nebehá a určite ani nefotí. Dnes dokonca už aj doktori operujú pri hudbe. Mám rád energické pesničky a sú istí interpreti, na ktorých sa zhodnú mladší aj starší, pretože atmosféra musí byť príjemná pre obe strany.
Koho najzaujímavejšieho si fotil?
Veľmi ťažká otázka. Nehrám to na diplomaciu, ale naozaj neviem. Sú radové fotenia a potom také tie najsilnejšie, keď s človek vycestujem do zahraničia a vytvorí sa medzi nami vzťah. Pri každej jednej príležitosti alebo mieste, kde som fotil sa mi vynorí iná príhoda s konkrétnym človekom. Bolo toho naozaj veľa. Keď ale prídem do Bratislavy, spomeniem si na fotenie s Richarom Müllerom. V roku 2003 som pripravoval jednu výstavu a chcel som mať na fotkách aj Richarda. Ozval som sa mu teda s tým, kedy sa môžeme stretnúť. Povedal, že veľmi rád, ale momentálne je v New Yorku. Ja na to, že nevadí, idem za ním. A tak aj bolo. Úplne spontánne som sadol na lietadlo, vystúpil v New Yorku, ubytoval sa a onedlho mi zvoní pri dverách sám Richard Müller. Bizarné bolo, že vošiel do izby, vyzliekol si tričko a povedal: „Akurát som priletel z Mexika, len sa tu vyspím a ráno to celé naplánujeme.” Vtedy som ho videl asi tretíkrát v živote. Hneď mi napadla jeho známa pesnička, v ktorej spieva, že už nebude nahý (smiech). Tak sme sa vo všetkej počestnosti pekne do ružova vyspinkali, ráno sme sa naraňajkovali a spoločne sa vydali do ulíc New Yorku. Richard je vysoký chlap a vtedy mal ešte aj nafarbenú hlavu na bielo, tak naozaj pútal zvedavé pohľady ľudí okolo. Fotil som ho v uliciach Manhattanu a vznikli z toho naozaj pekné zábery. Postretávali sme tam mnoho známych ľudí a celý ten výlet bol niečím bláznivý a výnimočný.
Skú si spomenúť ešte na nejakého zaujímavého Slováka.
Vynára sa mi ešte jeden veľmi príjemný zážitok spojený s Bratislavou. Keď som fotil vášho úžasného pána prezidenta Kisku, ktorého vám veľmi závidím. Ja som sa o fotení dozvedel na ceste z Prahy, keď som už sedel v aute. Bol som dosť nervózny, nakoľko to bolo narýchlo a nebol som ani vhodne oblečený. On to však zobral veľmi bezprostredne a prijal ma vrúcne a milo. Ostal som naozaj príjemne zaskočený.
Máš sen vyfotiť niekoho slávneho?
Od takýchto snov som už upustil. Párkrát sa mi stalo, že sa mi podarilo súkromne fotiť svetovo známych ľudí ako napríklad Ozzyho Osbourna, Céline Dion či Alanis Morissette. Predtým by mi ani nenapadlo, ako by som sa k nim dostal a zrazu, jedného dňa mi stáli pred objektívom. Keď už si v istom období života niečo odskáčeš, hľadáš iné priority ako naháňať známe osobnosti. Momentálne mi ide viac o samotnú fotografiu a jej emóciu. Aj keď som si vyberal tváre do mojej knihy, skôr som sa zameriaval na ľudí ako takých, nie na to, ako veľmi sú slávni. Nech je to zaujímavé aj pre normálnych ľudí a má to výpovednú hodnotu.
Minulý rok ti vyšla tvoja prvá kniha. Sú v nej tvoje fotografie portrétov známych českých a slovenských športovcov. Ako vznikol tento nápad?
Nápad vydať vlastnú knihu nebol paradoxne z mojej hlavy. Ja by som na to sám nikdy odvahu nenašiel. Som z doby, kedy bola kniha modlou. Dnes má síce knihu už skoro každý, ale ja k tomu pristupujem s rešpektom. Oslovilo ma vydavateľstvo Albatros a bol to ich úplne nový projekt. V Čechách ani na Slovensku vraj podobná kniha s portrétmi športovcov nikdy nevyšla a to bola pre mňa ešte väčšia výzva. Dali mi slobodu vo výbere ľudí a ja som si to náramne užil. V knihe sú známi českí športovci ale aj Slováci.
Čo hovoríš na fenomén fotenia na mobilné telefóny? V dnešnej dobe môže peknú fotku s kúskom talentu spraviť už v podstate každý, kto má kvalitnejsí telefón.
Čo sa týka techniky, tak kvalita sa približuje. Dnes už väčšinou každého zaujíma to, ako bude fotka vyzerať na sociálnej sieti. Vo veľkom formáte sa fotografie tlačia už len zriedka. Myslím si, že mladí začínajúci fotografi to majú dnes ťažké a aj ja, napriek tomu, že mám už svoju klientelu a fotím roky, cítim silnú konkurenciu.
Ondřej, ďakujeme, že si si našiel čas. Na záver možno povedz, prečo chodíš tak rád na Slovensko?
Ja ďakujem vám. Na Slovensko chodím veľmi rád. Mám tu syna a v Bratislave som často. Čo sa týka práce, Slováci sú pri fotení bezprostrednejší. Napríklad aj vaši známi športovci alebo športovkyne. Je na nich vidieť, že si svoj úspech vedia užiť a to cítim aj pri ich fotení. My, Česi sme viac strohejší a priveľmi rozmýšlame nad tým, ako bude náš výraz vyzerať na fotografii a čo si kto pomyslí. Vám je to viac menej jedno, aspoň takú mám skúsenosť a to je super! Užívate si to a baví vás to. A mňa tiež.
Viac z Ondřejovej tvorby si môžeš pozrieť na jeho Instagrame.
