Z hlavnej vlakovej stanice sme chceli ísť na letisko, dvakrát. Taxameter bol schovaný, o bloček sme museli žiadať a zákon sa porušoval niekoľkokrát za minútu.
O bratislavských taxikároch sa nešíri veľmi dobré meno. Tvrdí sa, že na každom kroku zdierajú nič netušiacich turistov, že využívajú ich zlú orientáciu v hlavnom meste a že ponúkajú príšerné služby za absolútne premrštené ceny. K nim cestujúci dostanú bezočivosť a často aj vyhrážky.
Najväčšia koncentrácia takýchto ľudí sa nachádza vraj na bratislavskej hlavnej vlakovej stanici, a tak sme vydali priamo tam. Niet pochýb o tom, že existujú i ústretoví a poctiví taxikári. Osobne si myslím, že je ich väčšina, no extrémne prípady kazia meno kolegom i samotnej Bratislave.
Keďže vo väčšine prípadov, kedy sa podobný prípad stal, figuroval turista s nulovou znalosťou Bratislavy, tak som sa na jedného zahral aj ja. A to rovno dvakrát, v nedeľu 25. júna poobede a v pondelok 26. júna na poludnie. V oboch prípadoch som budovu stanice obišiel, aby ma pred ňou stojaci taxikári nevideli a vyšiel priamo z nej. Zahral som chaotický pohľad plný tradičného zdesenia z budovy hlavnej stanice a namieril si to priamo ku taxíkom.
Rozhodol som sa, že sa jednoducho zahrám na neurčitého turistu, ktorý je na roadtripe po Európe a vážne sa ponáhľa na letisko. Anglicky som to za jazdy vodičovi aj zvučne zdôraznil. Áno, bolo to zákerné. Dúfal som, že si vodič pomyslí, že nemám veľa času a o bizarnú sumu sa predsa hádať nebudem, lebo nestihnem lietadlo. Či to fungovalo, posúď sám. Poďme sa však pobaviť o výbere trasy.
Waze i Google Maps sa zhodli, že najlepšie bude premotať sa centrom a neísť na obchvat. Ich trasa bola úplne totožná a zo začiatku sa jej držali obaja taxikári. Obe navigácie však neskôr chceli odbočiť a pokračovať po zelenou vyznačenej trase, obaja taxikári sa však držali červenej. Pri oboch jazdách sme asi na dve minúty zakotvili na všeobecne nenávidenom semafore pri obchodnom centre Avion. Obchádzka zbytočná, no neveľká. Na cene však pridá.
Poďme k autám. Prvý vodič disponoval Toyotou v nie práve reprezentatívnom stave. Oblečené mal tielko, čo tiež asi nie je spôsob, akým chceme v Bratislave vítať turistov. Samotné auto bolo asi v poriadku. Žiadny luxus, trošku omrvinky, no žiadna tragédia. Až na to, že nefungoval bezpečnostný pás.
Vodič taxíku pravidelne jazdil po meste osemdesiatkou, dvakrát bol vytrúbený, no aj keď sú bratislavskí taxikári hneď po slovinských dovolenkároch tí najbezohľadnejší vodiči na celej planéte, predsalen to mohlo byť tým, že som sa ponáhľal a on empaticky chcel, aby som chytil lietadlo (cením). Vodiča som sa snažil osloviť štyrikrát, neodpovedal ani raz. Jediné slová vypustil pri platbe a keď opisoval, kedy približne budeme na letisku. Dokopy dvadsať slov, angličtina však žalostná.
Druhý vodič vlastnil Kiu Sorrento. Oproti predchádzajúcej skúsenosti som sa cítil ako v najluxusnejšej limuzíne a treba pochváliť ústretového vodiča. Čisté auto, vodič usmievavý, slušne oblečený. Viedli sme pokojný rozhovor a aj keď jeho angličtina nebola veľmi dobrá, úprimne sa snažil pochopiť, čo som mu chcel povedať (aj keď sa snažil hovoriť po nemecky, pritom som dvakrát oznámil, že nemecky neviem). Keď si uvedomil, že som z Kalifornie, z neznámeho dôvodu sa rozhovoril o Schwarzeneggerových nohách. Navyše po slovensky.
Neoddeliteľnou súčasťou taxikárskych áut býva taxameter. Poďme najprv k prvému vodičovi, keďže ide v podstate o totálnu katastrofu. Prvých desať minút jazdy som bol presvedčený, že ho nemá a už som sa ho na to plánoval opýtať. Vtedy však zabrdzil tak, že som takmer preletel na predné sedadlá a všimol som si nejaké rozmazané digitálky.
Peknou tradíciou býva, že taxameter je niekde vpredu, v okolí rádia, aby ho pasažier mohol vidieť. Nebol tam. Taxameter bol úmyselne umiestnený tak, aby ho zákazník, poväčšine turista, nevidel a nemal šancu reagovať na prebiehajúce zderstvo. V skutočnosti bol umiestnený medzi riadiacou pákou a úložným priestorom medzi sedadlami, ktorý bol v tejto Toyote mimoriadne vysoký. Nebola tu šanca, že by si ho pasažier všimol. A to som ho hľadal.
Na fotke nižšie navyše jasne vidno, že fotoaparát je výrazne vpredu oproti pasažierom na zadných sedadlách a taxameter stále nevidno. Jeho polohu naznačuje červená šípka.
Vodič 1, taxameter nevidno.
"Ďalej (musí byť taxík vybavený) ciachovaným, riadne registrujúcim a zaplombovaným elektronickým taxametrom, ktorý musí byť umiestnený tak, aby umožňoval zákazníkovi ľahkú kontrolu údajov, číselník nesmie byť zakrytý."
Druhý vodič mal taxameter v poriadku, no keď som si uvedomil, akou vražednou rýchlosťou čísla preskakujú, zalial ma studený pot. Treba zdôrazniť, že vodiči mali cenníky viditeľné, čím spĺňajú zákonné požiadavky. Je však otázne, či je v poriadku, že v prvom taxíku bola tesne pred ním hrubá riadiacia páka, no to je možno už prílišné hádzanie špiny.
Môžeme sa tiež porozprávať o tom, či je tielko a igelitový sáčok pohodený na prednom sedadle presne ten spôsob, ako by mali taxík a jeho vodič vyzerať a či by to nemalo byť nejakým spôsobom regulované.
Vodič 2, cena na taxametri nabieha až podozrivo rýchlo.
Čo sa týka prvého vodiča, po pár minútach sme sa za ohrozenia všetkých účastníkov cestnej premávky, ktorých sme len stretli, dostali k majestátnej budove bratislavského letiska. Taxikár si to pichol priamo na zebru a bez zapnutých výstražných svetiel bez okolkov zadrel 29,70. Za v ideálnom prípade osem, v taxikárovom prípade deväť, kilometrov jazdy.
Prehltol som všetky nadávky, ktoré sa mi tisli na jazyk i nutkanie spýtať sa ho na jeho zdravotný stav, a radšej som sa pokojne pokúsil zistiť, či si nemyslí, že je to trošku priveľa.
Pokrčil plecami, drgol lakťom do taxametra, na ktorom presne to isté číslo svietilo. Asi štyrikrát som zopakoval, že je to vážne veľa, odpoveďou bolo ticho. Strčil som mu do ruky dvadsať a desať eur a spýtal sa ho, či môžem dostať receipt. Nadšený nebol, no vytrhol papier z bloku, začal ho ručne vypisovať a bloček som dostal bez problémov.
Finálna suma u vodiča 1.
Druhý vodič síce nezaparkoval na zebre, no zato zastal v strede cesty. Asi na minútu. Treba spomenúť, že taxikár ešte asi kilometer pred letiskom taxameter zo záhadných dôvodov zastavil na 26,10 €. Na letisku s úsmevom povedal, že mi to dá za 26 € a že mám pozdravovať kamarátov v Rumunsku, kam som letel. Bloček mi automaticky a z vlastnej iniciatívy strčil do ruky, vytlačený bol z registračnej pokladnice. Potom ešte zadrel niečo po nemecky a so škrípaním pneumatík odpichol preč.
A u vodiča 2.
Poďme si to teda zhrnúť. Taxikári pravdepodobne v plnom úmysle zvolili nevýhodnú trasu. Prvý z nich niekoľkokrát ohrozil cestujúceho i členov cestnej premávky. Niekoľkokrát porušil cestný zákon. Automatickým nevydaním daňového dokladu z vlastnej iniciatívy sa dopustil daňového podvodu a za všetky tieto služby si na trase vypýtal 29,70 €. Nemal vystavený taxameter. Aha, a ešte nefungoval bezpečnostný pás.
Druhý vodič mal slušné auto, vystupovanie, jazdu i prístup. Bol priateľský, no cenu prestrelil takisto, aj keď o niečo menej. Častým (a mimoriadne degenerovaným) argumentom taxikárov je, že keď nastupuješ bez telefonovania, je to drahšie. Jasné, že to nedáva zmysel. No najmä, žiadna takáto fixná položka neexistuje na ani jednom z dokladov.
Cesta z centra mesta dlhá asi 11 kilometrov do priľahlej obce ma zvykne stáť od 14 do 16 eur a hovoríme tu stále o taxíkoch, nie rôznych mobilných aplikáciach. V tomto prípade ideme dlhšiu trasu a platíme o polovicu menej, no je tu ešte jedna vec. Ak cestuješ mimo Bratislavy, platíš dvojnásobnú sadzbu, a to sa pri ceste na letisko nedeje. Vážne je adekvátna suma takmer tridsať eur za cestu dlhú 7,8 kilometra, 16 minút?
Nikto nepopiera, že tie sumy majú taxikári zo stanice uvedené v cenníkoch (aj keď si osobne myslím, že s taxametrami klamú, kde sa len dá - spomeňme si na pár, ktorý za tri minúty jazdy platil 20 eur), je však pokrytecké ryžovať na turistoch, ktorí cenníku nerozumejú a spoliehajú sa, že ich vodič bude mať chrbtovú kosť.
