Skutoční influenceri sa svojou prácou nechvália na všetky smery a dnes ti prinášame rozhovor s jednou takouto osobou
Známe tváre domácej scény by na prstoch vedel spočítať hádam každý, no keďže väčšina z nich sú len figúrky v rukách manažérov a stylistov, čas od času príde vhod stretnúť aj jedného z mála ozajstných influencerov, ktorý sa svojou prácou nechváli len pre prestíž, ale naozaj posúva úroveň našej kultúry. Pred pár dňami sme tak mali možnosť pokecať aj s kráskou z Banskej Bystrice, ktorá už dlhšiu dobu býva v našom hlavnom meste a ak si v poslednom čase navštívil napr. predajňu Footshopu, možno si už mal možnosť vidieť aj jej ilustrácie s témou tenisiek. Lijanka Hateu totiž dokázala povýšiť svoju vášeň k teniskám na umeleckú úroveň a okrem toho, že vytvára osobité ilustrácie a pracuje pre spomínaný obchod, vo voľnom čase sa snaží budovať aj svoju módnu kariéru. Jej prvé kúsky, presnejšie kukly s kamienkami a výstrihom na dredy tak poznáš aj z klipu OTISa a PIL C-ho - Ja vs. Celý Svet alebo z klipu Liquor & Ma(r)giellas od D-FLY.
So začínajúcimi návrhármi sa na Slovensku roztrhlo vrece. Ako si predstavuješ svoju módnu kariéru ty?
Mám v hlave veľa vecí a chcem využiť svoje obrazy a ilustrácie aj na oblečení. Už dlho zháňam niekoho, kto by bol schopný vyrobiť to, čo chcem. Nechcem ísť cestou klasického merchu, ako to robia všetci. Nechajú si potlačiť tričká a mikiny a dnes to už vychádza ako na páse. Ja mám v pláne urobiť to trocha inak. Najradšej by som mala aj svoje strihy, čo je však finančne náročné, no mojim cieľom je dostať sa práve na takú úroveň. Predstavujem si to skôr ako custom oblečenie s výšivkami namiesto potlače, pretože sa to nezničí po prvom opraní a pre mňa osobne to má aj vyššiu hodnotu z hľadiska toho, že sa dá hrať s výškou resp. hĺbkou výšivky.
Kedy si sa začala venovať umeniu vo veľkom?
Všetko to začalo tým, že som vyštudovala strednú súkromnú umeleckú školu dizajnu, kvôli ktorej som sa presťahovala do Bratislavy. Študovala som grafický a priestorový dizajn, no nikdy som nemala len jeden druh umenia, ktorý mám rada. Milujem fotenie, šitie, chodila som aj na odevnú školu. V rámci maturity som si teda vybrala ako záverečnú prácu tvorbu magazínu s témou graffiti x fashion. Našila som si veci, nafotila lookbook, napísala k tomu úvahové texty, celé som to zalomila do magazínovej podoby a vtedy som zistila, že najradšej robím všetko. Nikdy som nebola ten typ baby, ktorá chodí na kávičky. Na strednej som sa stretávala skôr s writermi, chodili sme pozerať na vlaky, dávala som pozor, keď sa išlo maľovať atď.. Aj môj otec kedysi maľoval (nie graffiti) a k umeniu som teda inklinovala už od detstva. Spočiatku som tomu nevenovala pozornosť, no neskôr som sa do toho ponorila viac a viac. Po maturite som sa prihlásila na odevnú školu do Prahy, kde ma prijali a na prázdniny nám zadali prácu urobiť 8 skíc na tému melanchólia. Na prvý pohľad to tak možno nevyzerá, no všetky moje diela majú hlbšiu myšlienku. Začalo to Versace chlapcom.
Pre oko bežného diváka môžu byť tvoje ilustrácie až príliš jednoduché. Aký je ich skutočný význam?
Rozdiel medzi depresiou a melanchóliou je, že pri depresii vieš jej príčinu (úmrtie blízkej osoby, rozchod...). Melanchólia je pocit duševnej prázdnoty, nešťastia, s ktorým sa budíš a ani nevieš prečo. Podľa mňa je to dnes hlavne kvôli tomu, že ľudia sú odmalička hnaní k tomu, aby boli úspešní, populárni, bohatí a že inak sa to v živote ani nedá. Potom sú nešťastní z toho, že málokomu sa podarí dosiahnuť tak veľa, ako by chceli. Tak vznikol aj spomínaný obraz dieťaťa vo Versace bazéniku so zlatou slzou. Tému melanchólie som rozvíjala ďalej ale páčila sa mi samotná forma obrazu a tak som sa snažila potlačiť vonkajšie vplyvy a dať svojim ilustráciám skôr hlbší zmysel. Neskôr sa mi podarilo skrz sebareflexiu vyjadriť samú seba. Dnes už sú moje obrazy hlavne o teniskách, nakoľko pracujem pre Footshop a práve vďaka nemu som sa dostal do skupiny ľudí z tejto kultúry. Aj keď som študovala na odevnej škole, nepoznala som veľa ľudí, ktorí žijú teniskami, keďže som popritom pracovala ako krupiérka v kasíne aby som mala z čoho vyžiť.
V kasíne už chvalabohu pracovať nemusíš, no čomu sa venuješ dnes?
Aktuálne sa venujem prevažne svojim psíkom (Gucci Mane a Pablo Escobar) a zvyšok času trávim vo Footshope. Pracujem so sociálnymi sieťami, fotím tenisky v spolupráci s blogom 1000sneakers.com a v prvom rade sa snažím robiť veci inak. Podľa mňa je veľmi dôležité robiť veci iným spôsobom a považujem to za hlavný faktor pri hodnotení. Buď je dielo mainstreamové a páči sa iba oku alebo ho autor vytvoril iným, osobnejším spôsobom a dokázal mu pridať určitú hĺbku.
Práca vo Footshope je podľa teba splneným snom. Ako teda hodnotíš dnešnú snekaer kultúru a ktoré značky nosíš najradšej?
Pre mňa sú tenisky viac než len obuv ale jednoznačne nie som Hypebeast typ. Milujem dizajn a veľa dnešných modelov tenisiek má aj hlbšiu myšlienku, ktorá ma dokáže osloviť. Práve preto som aj veľkým odporcom fake-ov, a to nie len kvôli tomu, že by som nenosila napodobeninu, ale hlavne preto, že kúpou fake-u podporuješ plagiátora a samotný umelec, ktorý do toho diela vložil kus zo seba možno nemôže pokračovať vo svojej tvorbe, lebo sa k nemu nedostali zaslúžené peniaze. Čo sa týka značiek, prevažne obúvam adidas. Donedávna som nemala takmer žiadne Nike, no teraz som si kúpila napr. NikeLab AF1 Citron, Air Max 1 Master alebo Acronym Air Force 1 Downtown Hi. Jediná vec, ktorá mi však prekáža takmer na všetkých modeloch Nike je to, že aj keď majú tenisky skvelý dizajn, pri nosení nie sú až tak pohodlné. Napr. posledné spomenuté Acronym AF1 majú vystuženú špičku, ktorá drží teniskám tvar ale pri nosení mi doslova drtí prsty. Rovnako ma nebaví aj to, že Nike opakuje dokola stále tú istú pesničku a každý rok prináša tie isté modely tenisiek spred 20-tich rokov, len v nových materiáloch.
Pri pohľade na tvoj profil môžeme vidieť, že v tetovacom štúdiu si rovnako ako doma. Kedy si začala skrášľovať svoje telo aj týmto spôsobom?
Moji rodičia sú dosť proti týmto veciam ale v rodine máme jedného tatéra a on tak trochu prehovoril moju mamku. V 15-tich to začalo malým nápisom a odvtedy som pridávala na svoje telo novú vec každý rok. Od 19-tich sa to tempo ešte zvýšilo a teraz už chodím na tetovanie častejšie než raz za rok. Jednoducho mám rada umenie telom i dušou.
Ďakujeme @li.iana za rozhovor.
