A bol to naozaj zážitok na celý život.
Úvodom by som rada načrtla, že nie som príliš náročný divák s vycibreným filmovým vkusom. Naozaj si dokážem pozrieť žánrovo akýkoľvek film od Hľadá sa Nemo, cez Fight Club až po Pelíšky. Aby si odo mňa film vyslúžil nálepku “dobrý”, stačí mi vidieť aspoň jedného polonáheho chlapa alebo sa dobre zasmiať. O to horšie bolo moje sklamanie, keď som zistila, že človek nemusí byť fundovaný filmový kritik na to, aby pochopil, že film 50 odtieňov temnoty sa dá zhodnotiť slovným spojením - kinematografické dno.
Pred pár rokmi som sa ako jedna z množstva žien zo zaujímavosti prelúskala touto “literatúrou”. Prvý diel som si požičala od babky (dodnes si myslím, že som jej týmto počinom zachránila život!), druhý som si už stiahla zadarmo, lebo som vedela, že to nestojí za solídnu investíciu a na kúpu tretieho pokračovania mi už chýbal životný elán. Pravdupovediac som sa filmovému spracovaniu prvej časti bránila zubami nechtami a pozrela som si ju veľmi zbežne doma. Pre účely tohto článku som sa rozhodla, že pre maximálny zážitok sa na druhé pokračovanie vydám do kina. A ako to dopadlo?
Ak sa rozhodnete tento filmový “skvost” vidieť na vlastné oči, už pri kupovaní lístkov budete cítiť trému a pocit trápna, keď si budete musieť nahlas vypýtať vstupenky. Mozog mi pracoval na plné obrátky a snažila som sa rýchlo v hlave vymyslieť nejaký improvizovaný názov, ktorým zašifrujem svoje zámery. Nevyšlo. Takže o pár chvíľ sa na mňa od vedľajšej pokladne chápavo usmievali dámy vo vekovej kategórii 45-55 rokov, ktoré sa taktiež vybrali za kultúrou.
Po vstupe do kinosály som zistila nasledované. 90% žien sediacich v kinosále si od filmu pravdepodobne sľubovalo navnadenie sa na večer plný drsného sexu, preto na film zobrali svoje obetavé mužské polovičky. Zvyšných 10% si prišlo film pozrieť s kamoškami a nebojácne si fotili úvodne scény na Instastories, aby svet videl, že to majú rady tvrdo a nekompromisne. (asi)
Film plynul a ja som čakala. Na zápletku. Na ohlasované sadomaso scény drsného samozvaného sadistu. Na nejaký vývoj dejovej línie. Ten sa nedostavil. Na typickú stavbu príbehu, ktorú poznáme z učiva na základnej škole, teda úvod, zápletka, vyvrcholenie, rozuzlenie a záver, autori akosi pozabudli. Dve hodiny sme teda boli svedkami vzťahu medzi ženou bez štipky hrdosti a mužom, ktorý si vie všetko kúpiť. Od jej pozornosti až po firmu, ktorá ju zamestnáva. Ona odoláva, ale nakoniec "ide za iphonik". Miestami mi tento film pripomínal príbeh mladého dievčaťa z okresného mesta, ktoré si prišlo do veľkomesta nájsť frajera, aby už viac nemusela pracovať. Navyše sa pri snahe nasilu vyvolať v kinosále sexuálne napätie sa aj zo scén, ktoré sa chceli tváriť ako softporno, stala tragikomédia. Neviem ako vy, ale mne sa ešte nestalo, aby sa na mňa muž zvalil, zaboril mi ruky do vlasov a jeho penis by sa zázračne sám zastrčil. Ale možno mám len málo skúseností. Taktiež si neviem celkom predstaviť, aký “sadista” sa uspokojí s troma poplácaniami po zadku. A bolo naozaj vtipné sledovať, ako hlavná hrdinka už pri prvom dotyku svojho vyvoleného prežívala orgazmické stavy.
Bizarné sexuálne scény nezlúčiteľné s realitou vo mne opakovane vyvolali jediné. Nutkanie zakričať na celú kinosálu otázku: „Naozaj?!“ Okrem toho, že sme videli zopárkrát obnaženú herečku, nám film neposkytol naozaj nič zaujímavé, akurát tak perspektívne vnímanie času, kedy sa nám aj dvojhodinový film zdal ako štvorhodinový. Fakt, že mi tieto dve hodiny nikto nevráti, som oželela. Avšak fakt, že neexistujú svetielka ako z filmu Men in Black, ktoré mi dokážu vymazať pamäť, ma naozaj serie.
Upozorňujem, že táto recenzia je iba názorom mňa, autora a nemusí, respektíve neobsahuje názory celej redakcie.
Dúfam, že sa týmto spôsobom vyhneme zbytočnému generalizovaniu.
