Keď som odchádzal, všetci vraveli, že sa už na Slovensko nevrátim. Ako veľmi sa mýlili.
Zažil som USA. Dvakrát. Raz klasicky, Work&Travel. A raz poriadne, pracovné víza a skutočná práca. Summa summarum som tam strávil necelý rok. Bola možnosť zostať? Bola. Napriek tomu som ju nevyužil a nikdy by som sa ani nerozhodol inak. Preferujem život na Slovensku.
Niektorí sa čudovali, čo môže človek robiť na Slovensku? Prečo som využil tú šancu? Ako by cieľom každého z nás malo byť čo najskôr z tejto "diery" vypadnúť. Pominiem teraz argumenty na túto tému, myslím si, že každý schopný a proaktívny človek sa dokáže mať na Slovensku nadmieru dobre, rád by som skôr poukázal na rozdielnosť mentalít a vysvetlil, prečo si z môjho pohľadu nedokážem život v zámorí predstaviť.
Faloš
Americký patriotizmus je podľa môjho názoru presne to, čo najdokonalejšie ukazuje mentalitu Američanov. Každý jeden Američan máva svojou vlajočkou, 4. júla sú všetci otcovia so svojimi synmi nastúpení na trávniku pred domom, hádžu si šišku a grilujú mäso. Každý vojak je pre nich istým spôsobom modlou a vlajky USA nájdeš viať pomaly na každom rohu. Neraz stretneš človeka so šiltovkou, tričkom a nohavicami s motívom orla, sochy slobody alebo zástavy. A keď zaznie hymna, ľuďom po tvári stekajú slzy.
Američania sú navyše nesmierne milí ľudia. Spravia všetko preto, aby si sa v ich krajine cítil dobre. Teda, pardon. Spravia všetko preto, aby v tvojich očiach vyzerali ako niekto, kto sa cíti dobre. Trúfam si povedať, že každému sa už v rámci potuliek po Slovensku stalo, že skrz našu pohostinnosť stretol nejakého výnimočného človeka, s ktorým sa okamžite spriatelil. Možno pani, ktorá ťa ako turistu pozvala k sebe domov a ponúkla ťa gulášom. Alebo miestny štamgast, ktorý ťa pozval na panáka, aby zistil, z ktorého kúta Slovenska si prišiel. V Amerike sa na teba usmeje každý druhý človek, s ktorým sa minieš. Nájdeš si od prvej sekundy množstvo priateľov. Možno je to milé, no je to povrchné. Akonáhle chceš ísť do hĺbky, akonáhle chceš prekročiť prah skutočného priateľstva, Američan si ťa podrží od tela. Je to krásne, no je to prázdne.
Myslím si, že sila slovenskej mentality je práve v tom, že dokážeme držať spolu. Áno, neusmievame sa na seba na ulici. Áno nepozdravíme sa hocikomu. Áno, nie sme s každým od prvej sekundy kamaráti. No skutočný charakter sa ukazuje v ťažkých časoch a myslím si, že keby máme problém, vieme sa jeden za druhého postaviť. Obávam sa, že americký "patriotizmus" by takúto skúšku nezvládol.
Pocit bezpečia
V prvej časti článku som bol subjektívnejší, tu si však dovolím konkrétne štatistiky a fakty. Niet sa čo diviť, že nás varovali, aby sme v noci príliš nevychádzali (žil som v dvoch rôznych štátoch, navyše tých, ktoré sú považované za najbezpečnejšie). Zdrojom všetkých štatistík je organizácia UNODC.
Počet vrážd na 100000 obyvateľov: Slovensko (1,1) - USA (3,9)
Počet znásilnení na 100000 obyvateľov: Slovensko (2,6) - USA (29,0)
To je viac ako trojnásobok v prípade vrážd a viac ako jedenásťnásobok v prípade znásilnení. Navyše, aj vďaka dôslednejším testom v prípade držania zbraní sa u nás nedeje nič, čo by sme mohli nazvať streľba v škole. Terorizmus u nás, aspoň prezatiaľ, nie je vôbec hrozbou. Drogy sú problém aj u nás, avšak v podstatne menšom merítku. Keby som si mal vybrať, kde chcem vychovávať svoje deti, voľba by bola jasná.
Zdravotníctvo
Tentoraz sa opriem o osobnú skúsenosť. Môj posledný pobyt v USA mi skomplikovala infekcia. Dva týždne som nedokázal spať, ani jesť, bolesť bola neznesiteľná. Keď som sa konečne dostal k vyšetreniu (pohotovosť mi vzhľadom na šialené poplatky neodporúčali), doktor si ma vzal bokom a ukázal mi, čo ma to bude stáť. Nemohol som, nemal som. Musel som si pobyt o pár týždňov skrátiť a v krutých bolestiach sa vrátiť na Slovensko. A tu? Celý zákrok ma vyšiel presne 100-krát lacnejšie.
Nie je žiadnym tajomstvom, že zdravotné problémy dokážu v USA doslova zničiť život celým rodinám. Aj tí s poistením sú prinútení hradiť také čiastky, za ktoré si tu dokážeme postaviť obrovský dom. Veď len taká liečba chemoterapiou vyjde približne na 200-tisíc dolárov. Zlomenina? Priprav si ďalšie desaťtisíce. Mnohí Američania mi tvrdili, že celé roky sú na liekoch proti bolesti, pretože si nemôžu dovoliť zaplatiť zubára. Zašlo to tak ďaleko, že mnohí Američania kvôli zdravotnému zákroku cestujú až do Európy.
Nie že by bolo moje zdravie sužované, no už len pocit, že ak mi niečo je, vezmem sa a bez problémov navštívim nemocnicu, že každý môj zdravotný problém nemusí automaticky znamenať osobný bankrot..istotu, ktorú v Európe máme, si dokáže asi vážiť len ten, kto to zažil z druhej strany.
USA nie je tak úplne pred nami
Neustále hovoríme o ekológii, no pravdou je, že na našom území je toľko regulácií a naša mentalita je v tomto ohľade o toľko ďalej, než tá americká, že život tu je jednoducho násobne zdravší. Kým hovoríme o antibiotikách v mäse, v Amerike je tento problém niekoľkonásobný. Kým miestni predajcovia sa snažia ponúkať nákupné tašky na viacero použití, v USA dostaneš k 7-položkovému nákupu päť igelitiek. A auto? Je ich toľko, že na mnohých miestach jednoducho neexistujú chodníky. Lavičky? Bez šance? Smetné koše? Bez šance. Prechádzka v parku? Po zaplatení ročnej permanentky do lesa pokojne.
Cieľom článku samozrejme nie je generalizovať, iste, v USA sa nájde mnoho dobrého a na Slovensku naopak mnoho zlého, veď by sme dokázali rozprávať asi všetci. Napriek tomu si však budem stáť za svojim postojom, že Slovensko vôbec nie je taká zlá krajina pre život. Možno je tá tráva na druhom brehu zelenšia len z diaľky. No videl si ju zblízka?