Prinášame vám výber zaoberajúci sa filmami odohrávajúcimi sa aspoň sčasti v mysliach hrdinov.
V našom prehľade o filmoch odohrávajúcich sa v mysliach hlavných postáv príbehov by sme v prvom rade chceli upozorniť na diela síce svojou kvalitou časom preverené, ale možno nie širokej verejnosti úplne známe. Preto zabrúsime aj do hlbokej histórie a upozorníme na fakt, že nie všetko, čo sa dnes zdá inovatívne, aj skutočne inovatívnym je. Scenáristi pracovali s komplexnejšími námetmi v podstate už od počiatkov kinematografie a dnešní tvorcovia, ako sa hovorí, stoja na ramenách gigantov. Nehovoriac o zdroji nápadov v literatúre. Málokedy sa na televíznych obrazovkách stretneme s filmami z prvej polovice dvadsiateho storočia a našim kinám sa častokrát vyhýbajú aj súčasné menšie, ale o to zaujímavejšie projekty talentovaných tvorcov. Nedá sa vyhnúť ani klasickým dielam, je ale otázne, či je pre dnešného mladého diváka, naspamäť znajúc napríklad Inception, klasikou aj Lynchove Lost Highway. Vopred upozorňujeme, že náš text sa nezaobíde bez spoilerov, ale tým je už samotný názov textu. Napriek tomu veríme, že to váš zážitok z týchto jedinečných filmov nezníži. Text rozdelíme na 2 časti s dvoma tematickými okruhmi, komplikovanosť ľudského mozgu si totiž vyžaduje mnohotvárne stvárnenie jeho fungovania. Filmy ako sen, predstavy alebo agonické stavy a ako technické experimenty. Príjemné čítanie.
Prvá časť: Sen, predstava, alebo agonický stav hlavnej postavy
Čarodejník z krajiny Oz (The Wizard of Oz, réžia: Victor Fleming, 1939)
Rozprávanie príbehov v príbehoch, respektíve vizuálne stvárnenie snov nie je scenáristickým vynálezom režisérov druhej polovice dvadsiateho storočia. S komplikovanou zápletkou, zahŕňajúcou viacero dejov založených na nespoľahlivom rozprávačovi, prišiel už v roku 1919 švédsky režisér Viktor Sjostrom vo filme Vozka smrti. Najznámejším dielom z prvej polovice 20. storočia obsahujúcim vnútorný, snový príbeh, bude zrejme legendárny technicolorový Čarodejník z krajiny Oz. Mladé dievča Dorotka, žijúca v časoch hospodárskej krízy v Kansase, sa presúva prostredníctvom tornáda (v skutočnosti však po údere do hlavy zaspáva) do kúzelnej krajiny Oz. Kontrastné zobrazenie rozprávkového a reálneho sveta, paralely medzi postavami v nich vystupujúcimi, bohato štylizovaná výprava a nesmrteľná pieseň "Somewhere Over the Rainbow" stoja za zhliadnutie a vypočutie aj dnes. Ukážka, o čom klasický Hollywood kedysi bol. O úniku zo sveta sužovaného veľkou finančnou krízou začiatkom Druhej svetovej vojny a rozsiahlou chudobou do bezpečného úkrytu prítmia kín. Prebudenie do reality však pre dobového diváka bolo bolestivejšie, ako to Dorotkine a ťažko dnes povedať, či si tiež ako ona povedal: "There´s no place like home".
Žena za výkladom (The Woman in the Window, réžia: Fritz Lang, 1944)
Richard Wanley, utiahnutý profesor žijúci spokojným usadnutým životom so svojou manželkou, sa dostáva zhodou okolností do sveta zločinu, aký dobre poznáme z klasických noiroviek. Osudová žena, gangstri, vražda, intrigy, dlhé plášte, klobúky a búchačky v lakti do pravého uhla vytočených rukách.... Lang a scenárista Nunnally Johnson pripravili pascu nielen na nešťastného hlavného hrdinu, ale aj na diváka. Koncept filmu ako lži je vyzradený až v samom závere. Jeden zo zásadných príspevkov k scenáristickým formulkám nespoľahlivého rozprávača, ako ho poznáme dodnes. V nedávnej minulosti na rovnakých základoch a princípoch využitia detailov ako stôp vedúcim k pochopeniu príbehu postavil Brian De Palma svoju kontroverznú hračku Femme Fatale (2002).
Invaders from Mars (réžia: William Cameron Menzies, 1953)
Dnes už veľmi úsmevne pôsobiaci príspevok k všeobecnej paranoje z hrozby povojnového, atómového veku a strachu z napadnutia Spojených štátov amerických komunistickým Sovietskym Zväzom. Malomesto vo vnútrozemí USA je napadnuté votrelcami z Marsu. Pristátie vidí ale iba malý chlapec a nikto mu pochopiteľne nechce veriť. Postupne však komicky pôsobiaci mimozemšťania začínajú ovládať mysle obyvateľov a veci sa musia začať riešiť s pomocou armády. Nič však nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá a na konci nás čaká jedno veľké prekvapenie. Film je názornou ukážkou, ako Hollywood pristupoval k alegorickému zobrazovaniu vyššie spomenutých hrozieb. Chladní mimozemštania boli samozrejme odrazom (a obrazom) americkej predstavy o tisícky kilometrov vzdialených komunistoch. Bol zástupcom mohutnej vlny béčkových, ale aj vysokorozpočtových sci-fi päťdesiatych rokov, cca 500 filmov, premietaných zväčša v autokinách pre násťročné publikum.
Karneval duší (Carnival of Souls, réžia: Herk Harvey, 1962)
Karneval duší je nízkorozpočtový horor (údajne stál 30 tisíc dolárov) amerického dokumentaristu Herka Harveyho. Scenár vychádza z poviedky Prípad na moste cez Soviu rieku Ambrosa Bierseho z konca 19. storočia. Hrdinkou je mladá žena Mary Henryová, trpiaca rôznymi vidinami po autonehode. Obzvlášť znepokojivým výjavom je hrôzu vzbudzujúci prízrak s bielou tvárou. Harvey odkazuje na štylistiku nemého filmu a to najmä v záverečnej scéne, na ktorú odkazuje aj názov filmu. Umne skrytý príbeh v príbehu a polemika nad prázdnotou života človeka v modernej dobe sú hlavnými tromfami filmu. Záverečným trikom, respektíve aj poviedkou sa inšpiroval aj Adrian Lyne v Jakubovom rebríku, ale o tom nižšie.
Jakubov rebrík (The Jacob´s Ladder, réžia: Adrian Lyne, 1990)
Film Adriana Lynea začína scénami z vietnamskej vojny. Zoznamujeme sa s vojakom Jakubom, postreleným počas bojov v džungli, pričom sledujeme jeho spolubojovníkov trpiacich pod vplyvom akejsi záhadnej, omamnej látky. Nasleduje strih a spoločne s Jakubom sa ocitáme v súčasnom New Yorku. Čo je realita a čo predstava? Čo je súčasnosť, minulosť, a čo budúcnosť? Lyne hrá od začiatku s divákom relatívne čistú hru, pretože upozorňuje na neprirodzenosť fikčného sveta, jednoznačné riešenie sa ale zdá postupom času stále vzdialenejšie. Dostávame sa nielen do halucinogénneho Jakubovho sveta, ale aj do sveta politických konšpirácií, manipulácií s vedomím vojakov a režisér poukazuje na neschopnosť vietnamských veteránov začleniť sa plnohodnotne do civilného života. Scenár síce nakoniec poskytne uspokojujúce vysvetlenie, čo sa s Jakubom deje, ponecháva však úmyselne dostatočný priestor na viaceré alternatívne teórie. Krásny príklad, ako sa dá skĺbiť sociálny komentár s hororovým žánrom vo fungujúci celok.
Jednoducho formalita (Uno Pure Formalité, réžia: Giuseppe Tornatore, 1994)
S filmami talianskeho majstra a tvorcu kultových diel, ako Kino raj alebo Najvyššia ponuka sa stretávame v slovenských kinách pravidelne. Preto je pomerne zarážajúce, že sa im počiatkom 90. rokov vyhol tento malý žánrový klenot, využívajúci okrem kvalitného scenára aj herecký um Gérarda Depardieua a Romana Polanskeho. Spisovateľ Onoff (Depardieu) sa ocitá na policajnej stanici, kde je po celú noc vypočúvaný v súvislosti so záhadnou vraždou v lese. Bohužiaľ si spočiatku nedokáže na nič spomenúť, ale komisár má dostatok času. Možno viac, ako by si dokázal pripustiť. Klasutrofobická atmosféra opustenej budovy na francúzskom vidieku počas upršanej noci, postupné rozpamätávanie si na dôležité udalosti a záver, na ktorý nejeden divák nikdy nezabudne. Tornatore pracuje častokrát s extrémne krátkymi flashbackmi a poskytuje nám informácie v čase, v akom ich dostávajú aj postavy. Napätie tak dosahuje maximálnych hodnôt.
Lost Highway (réžia: David Lynch, 1997)
Jeden z najkultovejších Lynchových filmov vyvoláva túžbu po zodpovedaní niektorých zásadných otázok ešte takmer dvadsať rokov po svojom uvedení do kín. Príbeh saxofonistu Freda Madisona, jeho tajomnej ženy a jednej záhadnej videokazety sa delí na dve zdanlivo nesúvisiace polovice. Lynch však poskytuje isté návody k pochopeniu nepochopiteľného. Psychologická fuga skombinovaná s modelom fungovania mobiovej pásky pomerne elegantne vysvetľujú zápletku, ani zďaleka však nie všetky jej detaily. Definitívnym vyriešením príbehu by ale film stratil mnohé zo svojho kúzla. Napriek tomu doporučujeme zostrojiť si papierový model mobiovej pásky a prečítať si poviedku Podzemná dráha Mobius (1950) spisovateľa A. J. Deutscha ( vyšla v zbierke Isaaca Asimova Ťažká planéta). V nej je pomerne dôkladne vysvetlené, čo vás čaká a neminie, ak sa ocitnete v podobnej časovo a priestorovo uzavretej slučke. Verte, že sa na Lost Highway začnete pozerať ako na nový film a budete ho milovať ešte viac.
Identita (Identity, réžia: James Mangold, 2003)
Vzhľadom na fakt, že Brian De Palma v spomínanej Femme Fatale využil rovnakú scenáristickú schému ako Fleming, Lang, alebo Menzies, rozhodol som sa jeho pozoruhodný film vynechať a pripomenúť trochu neprávom opomíjanú Identitu Jamesa Mangolda. Nakoniec by to aj tak viedlo iba k opisu dlhých nôh Rebbecy Romijn-Stamos. Takže, Mangold sa spolu s Michalom Cooneym vypravili do mysle vraha trpiaceho nie práve jednoduchým rozštiepením osobnosti. Prepínanie medzi dvoma osobnosťami nezvládal v pohode ani Jekyll a jeho kamoš Hyde, čo potom, ak sa vo vašej mysli ukrýva charakterov podstatne viac? A ako to zobraziť na plátne? Ako Mangold ukazuje, nemusí to byť s pomocou chytrého scenára neriešiteľná úloha. Režisér v paralelných príbehoch skupinky ľudí uviaznutej v moteli niekde mimo civilizácie a výsluchu väzňa a zároveň pacienta psychiatrie ukazuje, ako sa správne pracuje s ukrývaním a následným odkrývaním stôp vedúcim k vyriešeniu záhady. Jednotlivé puzzle kúsky roztrúsené na plátne postupne zapadajú na svoje miesto v rámci komplexnej časo-priestorovej mozaiky a na konci tak divák uvidí jej skutočný obraz.
Strata pamäti (The I Inside, réžia: Rroland Suso Richter, 2004)
Kvalitný puzzle film môže vzniknúť aj na základe divadelnej hry. Jej autorom je Michael Cooney a zároveň ju adaptoval vo forme scenára pre filmové plátno. Bohužiaľ nie pre tie slovenské, ale aj na DVD alebo v televízii táto dômyselná mysteriózna skladačka skvele funguje. Stratou pamäti trpí Simon Cable po tom, čo prežije dopravnú nehodu. V nemocnici sa musí rozpamätávať na posledné dva roky života. Film zaoberajúci sa slobodnou vôľou, nadprirodzenou schopnosťou meniť veci minulé pomocou výletov do snov a vsádzajúcim na záverečné odhalenie. To je napriek faktoru "ja som to vedel" veľmi funkčné. Podobne nedocenený ostal aj nasledujúci, o niečo známejší film s podobnou tématikou.
Hranice života (Stay, réžia: Marc Forster, 2005)
Jeden zo zdanlivo najkomplikovanejších mindfuck filmov 21. storočia by si určite zaslúžil viac pozornosti, akému sa mu v kinách dostalo. Kritika bola rovnako nemilosrdná a na tomto príklade možno ľahko demonštrovať povrchnosť diváckej nesústredenosti na oboch frontoch. Pretože ak sa hlbšie zamyslíme nad motívmi, motiváciami a dejovými zvratmi v príbehu citlivého mladíka Henryho Lethema túžiacemu v deň svojich 21. narodenín spáchať samovraždu, dospejeme k poznaniu, že Forster má všetko dokonale premyslené. Problémom bude možno jednoznačný a na prvý pohľad tuctový záver. Dôležitejšia je ale funkčnosť príbehu. Bohužiaľ, schopnosť v závere šokovať je dnes u divákov dôležitejšia, ako logická previazanosť pointy s príbehom. No a jeden príklad za všetky? Odpoveď na otázku, prečo má Henryho psychiater Sam tak krátke nohavice, je veľmi jednoduchá a zároveň chytrá. Predstavte si človeka kľačiaceho na kolenách a spojte si tento výjav so záverečnými minútami filmu. Je to jasné?
BONUS: Harvey (réžia: Henry Koster, 1950)
V tejto utopistickej komédii klasického Hollywoodu spoznávame sympatického Elwooda P. Dowda v podaní Jamesa Stewarta. Jeho najlepším priateľom je vysoký králik, problém je však v tom, že ho okrem Elwooda nikto nevidí. Ďalší z filmov v našom zozname je založený na divadelnej predlohe. Príjemná komédia s nejednoznačným vyznením, kde nie je dôležité, či ide o predstavu alebo skutočnosť, ale riešia sa obecnejšie a ľudského ducha povzbudzujúce témy. Harvey sa ocitol na našom zozname ako mierne vybočujúci príklad, pretože predstava hlavného hrdinu je súčasťou reálneho sveta. Inšpiráciu v ňom možno hľadali a našli Svet podľa Prota alebo Donnie Darko.
