Štrnásťhodinová práca na poli ľudí dokonale fyzicky i psychicky vyžmýkala.
Na prvý pohľad malebná, priam idylická usadlosť, no za múrmi sa odohrávali praktiky podobné tým z nemeckých koncentračných táborov. Psychotický kazateľ, ale hlavne geniálny manipulátor Paul Schäfer nalákal mnoho ľudí do svojej kolónie na úpätí Ánd, kde ich následne zotročil, týral a zneužíval. Kolónia Dignidad sa tak stala akýmsi štátom v štáte, kam sa okrem zmanipulovaných ľudí dostávali aj politickí väzni Pinochetovho režimu. O čilskej Kolónii Dignidad sme nedávno mohli vidieť aj snímku s perfektnou hereckou dvojicou - Emma Watson a Daniel Bruhl (recenzia tu).
Príbeh sa začal písať v hlave vtedajšieho zdravotníka a sociálneho pracovníka v miestnom kostole Paula Schäfera, ktorý sa rozhodol prestúpiť na dráhu kazateľa po tom, čo bol z práce v roku 1940 prepustený. Okolie ho vnímalo ako charizmatického vodcu s obrovským darom reči. Vďaka svojim prednostiam si tak na svoju stranu získal nemalé množstvo priaznivcov a nasledovníkov. Prvý pokus o vybudovanie komunity s náboženským kontextom prebehol ešte v rodnom Nemecku, kde sa pokúsil zriadiť azylový dom pre siroty a vojnové vdovy. Celá snaha však vyšla navnivoč, keď ho dve ženy obvinili zo zneužívania detí a poslali na neho políciu. Keďže išlo už o druhé obvinenie zo zneužívania detí, Schäfer nenechal nič na náhodu a v roku 1961 utiekol do juhoamerického Čile. Asi 4 hodiny autom na juh od hlavného mesta Santiago kúpil ranč a založil náboženskú komunitu, ktorú nazval Kolónia Dignidad. Tá mala vyžarovať harmóniou, poriadkom a pokojným spolunažívaním jej členov. Postupom času začali do Čile emigrovať ďalší a ďalší Nemci, ktorých vraj Schäfer strašil myšlienkou, že sa do západného Nemecka chystá vtrhnúť sovietske vojsko.
Zábery z filmu
Pribúdajúcemu davu nadšencov úmerne ubúdal Schäferov dobromyseľný motív, pre ktorý vlastne celé zriadenie stvoril. Z pokojného miesta sa pomaly, ale isto stávala nočná mora, kde bolo psychické a fyzické týranie na dennom poriadku. Nemeckí emigranti cestujúc za poznaním skutočnej viery a hľadaním Boha tak našli len utrpenie a tyraniu v tej najčistejšej podobe. Netrvalo dlho a celá lokalita bola dookola ohradená vysokým plotom. V uzavretom priestore si mohol Schäfer s obetami robiť, čo sa mu zachcelo, manipulovať s nimi ako s pokusnými potkanmi. Základné pravidlo bolo jasné, muži a ženy musia žiť oddelene a nesmú sa za žiadnych okolností stýkať, intímne už dupľom nie. Ak sa náhodou niektorým podarilo zblížiť až priveľmi, deti im boli odobrané a vyrastali samostatne v kolektíve s ostatnými deťmi. Ratolesti tak netušili, kto sú ich skutoční rodičia a všetci dospelí boli len strýkovia a tety. Akékoľvek súkromné rozhovory a tajomstvá boli tabu. V prípade, že sa niekto oddával hriešnym skutkom alebo myšlienkam, bolo jeho povinnosťou sa bezpodmienečne priznať Schäferovi, ktorý z toho vyvodil náležité dôsledky. Bežné bolo ponižovanie a bitie pred ostatnými členmi, terapia elektrošokmi a podobne.
Nezdravo veľa času trávili osadníci tvrdou prácou na poli, kde si zabezpečovali obživu pre seba a svoje deti. Štrnásťhodinová pracovná doba na rozpálenom slnku, častokrát bez možnosti napiť sa, bola pre mnohých tým najväčším trestom. Voľné dni vnímal Schäfer ako zbytočnú strata času. Človek dvakrát obvinený zo sexuálneho zneužívania detí bol v uzavretom priestore a s plnou mocou nad nimi ako vo svojom raji. Znásilňovanie a obťažovanie detí tak bolo každodennou realitou, ktorej sa Schäfer oddával, keďže deti bez rodičov boli úplne bezbranné. Členovia neskôr vypovedali, že do jeho kancelárie chodili každý deň jeden až dvaja chlapci do 10 rokov. Ak niektorý z nich nebol vodcovi po vôli, bol náležite odmenený elektrošokovou terapiou alebo liečbou silnými psychofarmakami. Veľa ľudí sa dnes pýta, ako je možné, že sa Schäferovi podvolilo také množstvo jedincov. Po psychologických a psychiatrických vyšetreniach nazvali lekári Schäfera manipulátorským géniom. I keď nedisponoval žiadnym vzdelaním, v psychológii ľudí skutočne vynikal. Pre lepšiu predstavu uvedieme názorný príklad. Schäfer mal psov, s ktorými na hriešnikov rád útočil, no v posledných sekundách ich zavolal späť k sebe. Tak bol zároveň útočník aj záchranca v jednej osobe.
Nepokoje v uliciach Čile
Postupne boli fyzické tresty stále menej potrebné, pretože sa (anti)sociálny systém do osadníkov zakorenil tak hlboko, že po čase im prišlo celé spolunažívanie a situácia v kolónii úplne normálna. K absolútne mylnej predstave normálnosti napomáhalo aj celkové odrezanie od vonkajšieho sveta, teda absentujúca možnosť porovnávať. Noviny, televízia, rádio boli pre členov absolútne zakázané. Pozemok, ktorý sa rozrástol až na úctyhodných 130 kilometrov štvorcových, naviac strážili psami, poplašným zariadením, senzormi pohybu a ostnatým drôtom. Kolónia len pár hodín od čilskej metropoly sa tak zo sociálneho hľadiska v skutočnosti nachádzala desiatky rokov a tisícky kilometrov ďaleko. Typické bolo pre členov nosenie charakteristického dedinského odevu. Jazyk sa používal výhradne nemecký. Svedkovia, majúci možnosť kolóniu navštíviť, hovorili o úplnej strnulosti a monotónnosti miestnych ľudí, ktorí skôr ako živé bytosti pripomínali naprogramovaných robotov.
Kolónia Dignidad v súčasnosti
Vzťah s úradmi a vládou mal Schäfer nadmieru pozitívny. Dobré meno si vybudoval hneď v začiatkoch, keď poskytoval zdravotnú starostlivosť chudobným Čiľanom. Avšak po prevrate režimu a nástupe diktátorského Augusta Pinocheta v roku 1973 sa spojitosť medzi kolóniou a vládou ešte viac prehĺbila. Tajná vládna polícia si v Schäferových priestoroch zriadila vypočúvacie (mučiace) stredisko, v ktorom vyšetrovali odporcov režimu a zároveň sa aj učili novým mučiacim praktikám. Keďže boli všetci traja (Pinochet, Contreras aj Schäfer) výrazní odporcovia komunizmu, ich spolupráci sa viac ako darilo. Elektrošokové vypočúvacie metódy boli naozaj extrémne. Elektródami sa pokrylo doslova celé telo, umiestnili sa pod nechty, na genitálie, dovnútra pohlavných orgánov, do úst aj análneho otvoru. Takýmto praktikám len málokto dokázal odolať. Schäferove ďalekosiahle kontakty nepoznali hraníc. Okrem výborných pomerov s čilskou vládou mal mať dokonca priateľské vzťahy s viacerými nacistickými vysoko postavenými predstaviteľmi. V kontakte mal byť napríklad s Jozefom Mengelem či Klausom Barbieom známym pod prezývkou „mäsiar z Lyonu“.
Bezproblémové spolunažívanie však netrvalo večne. Akonáhle prišla Pinochetova diktatúra k trpkému koncu, začali na povrch presakovať utajované skutočnosti. Kolónia nápor spravodlivosti nevydržala a čoskoro sa rozpadla. Schäfer ako človek zbehlý v ukrývaní sa, pred úradmi opäť utiekol. Tentokrát do Argentíny, kde sa vyhýbal čilskej justícii dlhých 9 rokov. Argentína nakoniec manipulátorského vodcu objavila a vydala čilským súdom, ktoré vo veci rozhodli nasledovne. Schäfer je vinný zo zneužitia 25 detí, a tak si vyslúžil trest vo výške 20 rokov. Súdom sa nevyhlo ani ďalších 26 komplicov, ktorí skončili takisto vo väzení. Schäfer zomrel v roku 2010 vo veku 89 rokov. Z usadlosti sa v 90. rokoch stala tzv. Villa Baviera, ktorá dodnes funguje ako rekreačné sídlo a hotel pre turistov, s čím sa pozostalí obetí dodnes nestotožnili.
