Naši západní bratia ho oslavujú ako štátny sviatok, no u nás je situácia odlišná.
28. október je pomerne významným dňom. Počas jeho 24 hodín trvania sa za posledné stáročia odohralo nemálo udalostí vrátane "Pochodu na Rím", vylodenia známeho Krištofa Kolumba na ostrove Kuba (čo sa považuje za objavenie Nového sveta), zvolenia pápeža Jána XXIII. a podobne. Svoju životnú púť v daný deň začali aj významné osobnosti na svetovom i domácom poli ako napríklad Bill Gates, náš herec Marián Labuda či tiež aj jedna z najvýznamnejších osobností slovenského národa - Ľudovít Štúr. Popri všetkých spomenutých míľnikoch nastal jeden obrovský aj v politickej oblasti, pretože v posledných rokov prvej svetovej vojny sa pomaly, ale nezvratne blížil koniec monarchie a celého Rakúska-Uhorska. Po ukončení Veľkej vojny vzniklo na mape Európy niekoľko nových nástupníckych štátov - Rumunsko, Poľsko, Rakúsko, Maďarsko, Juhoslávia (pôvodne Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov) a tiež aj naša Československá republika.
28. október, Praha. Do ulíc vyšli desaťtisíce občanov, aby oslávili vznik nového štátu:
Poďme ale pekne poporiadku. Všetkému prechádzali dôležité aktivity v zahraničí, najmä v Spojených štátoch amerických, kde sa odsťahovalo veľa Slovákov. Postupom času sa začali združovať do spolkov a vznikla tak dôležitá Slovenská liga. Podobné snahy vyvíjali aj Česi a svetlo sveta uzrelo aj České národní sdružení. Medzi oboma tábormi došlo k spolupráci, ktorá vyvrcholila po príchode Tomáša G. Masaryka. Jeho prvotným cieľom bolo zreformovať monarchiu, no po vypuknutí vojny sa u neho začali objavovať snahy na jej rozbitie a následné vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov (mal byť demokratický a vo forme republiky). Aby spolupráca fungovala lepšie, podpísala sa 22. októbra roku 1915 Clevelandská dohoda požadujúca spojenie Česka a Slovenska s úplnou autonómiou Slovenska, čo znamenalo, že sme mali mať vlastný snem, jazyk, vládu a podobné záležitosti. Spolky nevznikali iba za Atlantikom, ale aj v európskych krajinách ako Taliansko, Rusko a Francúzsko. V priebehu mesiacov sa spoločne stretli Beneš, Štefánik a Masaryk, ktorí vydali manifest a vo februári roku 1916 založili dôležitý orgán - Československú národnú radu.
Pomocou dlhočizného rebríku je na pomník svätého Václava vyvesovaná československá vlajka. Akt pozoruje celé zaplnené Václavské námestie:
Išlo o prvú republiku, pretože, ako vieme z priebehu dejinných udalostí, druhá začala fungovať až po ukončení najväčšieho ozbrojeného konfliktu na svete, teda po definitívnom konci druhej svetovej vojny. Orientujme sa ale na skoršie obdobie. Vyše 13 000 000 ľudí sa stalo občanmi mladého štátu v srdci Európy, ktorý si za celú svoju existenciu dokázal vo svete vybudovať silné meno. Česi, Moravania, Slezania, Slováci, Rusíni a zvyšné národnostné menšiny vrátane šokovaných Maďarov, Nemcov/Rakúšanov, Poliakov a ďalších začali spolunažívať a vznikol tak československý národ, výplod čechoslovakizmu považujúci Čechov a Slovákov za jeden jediný národ so spoločným československým jazykom.
Ale prišiel rok 1918 a s ním aj problémy krajín Trojspolku bojujúce vo vojne. Ich nepriaznivú situáciu sa snažili využiť českí radikáli, a preto vydali Trojkráľovu deklaráciu, kde určili základy nového štátu a dopomohli tak k vzniku ČSR. Popri nich sa zvýšili aj aktivita slovenských politikov, čo sa po dlhej politickej pasivite prejavilo prvomájovou demonštráciou v Liptovskom Mikuláši. Neskôr sa stretli na porade v neďalekom Martine, na čo nadväzovalo podpísanie Pittsburskej dohody hovoriacej o československom národe. V októbri 1918 dochádza k rozhovorom vo švajčiarskej Ženeve medzi zahraničným a domácim odbojom, kde sa dohadovali o vytvorení československej vlády. Chvíľu na to vydáva vo Washingtone D.C. Masaryk Washingtonskú deklaráciu určujúcu zásady budúcej ČSR. Definitívny zánik Rakúsko-Uhorska teda využil domáci odboj predstavovaný Československým národným výborom a 28. októbra (presne pred 98. rokmi) vyhlásil vznik ČSR. Menšou kuriozitou je fakt, že naši slovenskí politici sa o tomto kroku dozvedeli neskôr (neexistoval internet a správy sa preto šírili oveľa pomalšie ako v dnešnej dobe), no ihneď sa k daným myšlienkam prihlásili aj oni.
Milan Rastislav Štefánik so svojimi kolegami v americkom Washingtone D.C., rok 1917:
Prvými významnými predstaviteľmi nového štátu sa stali nasledovné osobnosti. Do prezidentského kresla zasadol Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý je dodnes mnohými milovaný, no tiež aj zatracovaný (to je možno na ďalší článok) napríklad pre výroky ako: "Niet slovenského národa, je to vynález maďarskej propagandy. O jednu generáciu už nebude rozdiel medzi obidvoma vetvami našej národnej rodiny," (jeho výrok uverejnený vo francúzskych novinách s názvom Le Petit Parisien). Predsedom vlády bol Karel Kramář - človek spočiatku propagujúci monarchistické zriadenie štátu, no neskôr od neho odstúpil. Ministrom zahraničných vecí bol vymenovaný Edvard Beneš, no viete kto bol zasa ministrom vojny? No predsa jeden z najvýznamnejších Slovákov - Milan Rastislav Štefánik, po ktorom máme pomenované letisko, štátne vyznamenanie a desiatky ulíc či aj námestí. Samozrejme sme mali aj ďalšie významné osobnosti, no v aktuálnom článku nám stačí úplný základ.
Znakom každého fungujúceho suverénneho štátu je aj jeho vlastné územie. Vznikajúca ČSR si postupne osvojila dlhý "pás" od mesta Cheb na samom západe Česka až po vyše 2000 metrov nad morom vysokú Hoverlu - súčasne najvyšší vrch Ukrajiny. Ak by ste sa vtedy chceli dostať z jedného konca republiky na druhý, museli by ste prejsť takmer 1 000 kilometrov, čo rozhodne nie je malá vzdialenosť. Jednalo sa akoby o most medzi západom a východom, a preto mal náš vtedajší štát aj strategicky významnú polohu. Po dohodách a konferenciách vrátane Trianonskej mierovej zmluvy sa nakoniec ustanovili nasledujúce línie:
No uvažovalo sa nad kadečím:
Nanešťastie, do vývoja republiky výrazne zasiahla druhá svetová vojna, kedy sa Česko-Slovensko "dočasne rozpadlo", no nenávratne po ukončení spomínaného konfliktu stratilo Podkarpatskú Rus a do konca druhej polovice 20. storočia ju už nezískalo naspäť, pretože bola pridelená k Ukrajine, čo platí až dodnes. Rusíni aj v dnešných dňoch spomínajú na obdobie v ČSR len a len v dobrom, pretože ako súčasť Ukrajiny nie sú na tom najlepšie. Avšak pripojenie Podkarpatskej Rusi čo by len k dnešnému Slovensku je momentálne veľká utópia, no uvidíme, či sa v budúcnosti niečo podobné nezopakuje.
O následnom vývoji Česko-Slovenska po konci prvej svetovej vojny by sme mohli popísať desiatky článkov, no o tom potom. Hlavne si zapamätajte, že dnešné 98. výročie si zaslúži akúkoľvek pozornosť, pretože sa jedná o dôležitý míľnik, bez ktorého by sme dnes medzi sebou možno debatovali po maďarsky, nemecky alebo inak. Naši predkovia by nám na danú tému vedeli rozprávať celé hodiny, no zanechali nám niečo, o čo Slováci bojovali celé predchádzajúce stáročia - vlastný štát. Česko-Slovensko bolo na svoju dobu silné, vyspelé, moderné a napredujúce, nezabúdajme. Veritas vincit, pravda víťazí!
