Často je označovaný za najmúdrejšieho človeka, ktorý sa kedy narodil. Ako je teda možné, že nedosiahol žiadny významný objav?
Boris a Sarah Sidisovi boli ukrajinskí židovskí prisťahovalci. Po tom, čo utiekli z rodnej krajiny kvôli zlej politickej a náboženskej situácii, sa rozhodli usadiť v New Yorku. Boris bol známy psychológ a Sarah lekárka. Oboch môžeme teda považovať v kariére za veľmi úspešných. Ale keďže práca nie je všetko, túžili aj po rodine. Tak na svet prišiel v roku 1898 William James Sidis. Kombináciou génov môžeme predpokladať, že išlo o nadpriemerne inteligentné dieťa. To by sme však Williama veľmi podhodnotili. William James Sidis odmalička disponoval obrovskými matematickými a jazykovými znalosťami. Právom bol označovaný za jedinečné dieťa, keďže už v 11 rokoch začal študovať na Harvarde.
Rodičia boli tak trochu posadnutí nemať len obyčajné dieťa, ale detského génia. Najmä Sarah, ktorá krátko po narodení nechala prácu v nemocnici a začala sa nadpriemerne starať o syna. Všetky úspory investovali len na nákup kníh a rôznych nástrojov a hračiek pre rozvoj schopností. S využitím inovatívnych psychologických metód naučil Boris rozpoznávať a vyslovovať písmená abecedy už v priebehu niekoľkých mesiacov po narodení. Rodičia boli na svojho syna nesmierne pyšní, no Boris bol možno viac pyšnejší na svoje metódy, ktorými Jamesa učil pozoruhodným veciach v tak nízkom veku. Neustále publikoval práce a ukazoval svoj úspech širokej akademickej obci.
Po dovŕšení dvoch rokov bol William schopný čítať New York Times a písať na písacom stroji v angličtine aj vo francúzštine. Zrejme niekde v tomto čase skončilo Williamove detstvo. Náhle sa vrhol na štúdium šiestich jazykov (francúzštiny, nemčiny, latinčiny, hebrejčiny, gréčtiny a ruštiny). Dokonca si vytvoril vlastný jazyk s názvom Vendergood. Boris a Sarah chceli, aby celý svet vedel o ich synovi, rovnako ako o ich učebných metódach. William bol na Harvard prijatý už v 9 rokoch, ale univerzita ho napokon odmietla kvôli citovej nezrelosti pre tak náročné štúdium. Situáciu rodičia využili na preslávenie syna, keď informáciu okamžite poskytli New York Times. Tým sa William mierne zviditeľnil, na čo ale ešte nebol pripravený. Nakoniec ho vo veku 9 rokov prijali na Tufts College, kde mal tráviť čas opravou matematických chýb a hľadaním nezrovnalostí v Einsteinovej teórii relativity.
Ale rodičia sa nevzdávali a naďalej sa svojho syna pokúšali dostať na Harvard. Univerzita nakoniec tlaku podľahla a vo veku 11 rokov bol malý William prijatý na jednu z najprestížnejších univerzít sveta. Vo veku, keď sa väčšina detí hrá s rovesníkmi, pracoval William na dizertačných prácach a skúmaní rôznych matematických a fyzikálnych zákonov. V roku 1910 predniesol William rečnícky prejav zaoberajúci sa štvorrozmernými telesami. Jeho reč a fakt, že disponoval väčšími znalosťami ako väčšina poslucháčov, mu priniesli miesto aj v národnom spravodajstve. Novinári ho začali prenasledovať aj na akademickej pôde. Štúdium na Harvarde dokončil, keď mal 16 rokov a následne pokračoval v ďalšom štúdiu. Často bol terčom posmechov a ponižovania za svoju poctivosť a sexuálnu zdržanlivosť. I keď mu Daniel Comstock, profesor na MIT, predpovedal budúcnosť úspešného matematika, William to videl inak. Krátko po dokončení prvého štúdia oznámil novinárom, že chce žiť dokonalý život, čo preňho znamená život v ústraní. „Vždy som nenávidel davy“ povedal.
Akonáhle opustil Harvard, rodičia, ako aj celá spoločnosť od neho očakávali veľké veci. Jeho sláva a skutočnosť, že bol od každého študenta mladší, mu život vôbec neuľahčovali. Po problémoch s harvardskými študentami mu rodičia vybavili prácu asistenta matematiky na Rice University v Houstone. Na univerzitu prišiel ako 17 ročný. V tej dobe zároveň pracoval na dokončení doktorandského štúdia. Po problémoch s členmi katedry a chovaním starších študentov rezignoval a vrátil sa späť do Bostonu. Po návrate sa pokúšal získať titul z práva opäť na Harvarde, no čoskoro svoj úmysel zobral späť. Akokoľvek bol William dokonalý, sebe sa nepáčil a proti vlastnej identite viedol neľútostný boj. V roku 1919 bol zatknutý za účasť v socialistickom protestnom pochode. Vo väzení sa zoznámil s jedinou ženou, do ktorej sa kedy zaľúbil. Vzťah s Marthou Foleyovou bol pomerne náročný, hlavne kvôli Williamovi. Odlišné citové prejavy a nezáujem o sex nedávali vzťahu veľké šance. Väzeniu sa však pre svoju slávu vyhol a rozhodol sa žiť svoj dokonalý život.
Sťahoval sa z mesta do mesta, striedal jedno zamestnanie za druhým a vymýšľal si stále nové a nové mená. Počas tejto doby napísal desiatky kníh pod rôznymi pseudonymami, no ani jedna sa nedostala do popredia a boli skôr označované za výrazne nudné a nečitateľné. Jeho diela sú obdivuhodne rozmanité. Nechcel byť viac, než čím bol a svoju genialitu chcel prežívať v samote. S rodičmi sa taktiež prestal stýkať. Zomrel vo veku 46 rokov na krvácanie do mozgu. Jeho sestra krátko po smrti prehlásila, že jeho IQ presahovalo IQ všetkých profesorov a géniov v histórii. Ďalej tvrdila, že zatiaľ, čo jej otec ovládal „len“ 27 jazykov, pochybuje, že by existoval jazyk, ktorý William neovládal. Nový jazyk sa bol schopný naučiť za týždeň. Neoficiálne tvrdenia hovoria o inteligenčnom kvociente v rozsahu 250 – 280 bodov. Príbeh tohto muža nám každopádne ukazuje, že nesmierna inteligencia nie vždy vedie k šťastnému a naplnenému životu.
