Jakub Vážan je kreatívec, ktorý prepája umenie, dizajn a produkciu – v našom rozhovore hovorí o budovaní značiek, vlastnej tvorbe, živote v Prahe aj o tom, prečo je preňho autorská tvorba stále nevyhnutnou súčasťou života.
Jakub Vážan je kreatívec, ktorý sa dlhodobo pohybuje na pomedzí kreatívnej tvorby a produkcie – od budovania značiek a vizuálnych identít až po vlastnú umeleckú tvorbu. Baví ho najmä prepájať koncepty, estetiku a reálne fungovanie projektov do jedného celku.
Okrem jeho ikonického Face Grid motívu ho má veľa ľudí spojeného so značkou My Dear Clothing, ktorá organizovala v marci ikonickú večeru, na ktorej sa okrem mien ako Annet X, NobodyListen či David Luu objavil aj známy herec a spevák Arón Piper.
Hoci za plnohodnotnú súčasť My Dear Clothing sa Jakub považuje až od konca roku 2025. Značku založil jeho kamarát Zbyněk Štandera pred viac ako desiatimi rokmi. Počas svojej existencie si prešla rôznymi obdobiami, no vždy si dokázala zachovať svoj charakter a komunitu okolo seba.
So Zbynkom sa Jakub spoznal ešte v období jeho predchádzajúceho projektu Cotton Garments, keď ho oslovil ako partnera pre výrobu a dodávku textilu. „Postupne sme začali spolupracovať intenzívnejšie a dnes značku rozvíjame spoločne – od prvotných konceptov a art directionu cez produkciu až po finálne výstupy. Väčšinu výroby aktuálne realizujeme v Portugalsku,“ hovorí Jakub.
Keď sme sa bavili, ako by sme zrealizovali tento rozhovor, hovoril si, že žiješ v Prahe. Kedy si sa rozhodol tam presťahovať?
V Prahe žijem už viac ako šesť rokov. Odjakživa ma fascinovala svojou atmosférou, architektúrou a množstvom príležitostí. Postupne som si tam vybudoval okruh priateľov, pracovné zázemie aj pocit domova.
Vyhovuje ti život tam viac ako na Slovensku?
Nemám potrebu porovnávať Prahu a Slovensko. Skôr vnímam, že Praha sa stala miestom, kde sa mi prirodzene dobre žije aj tvorí.
Ale teda, videla som, že tvoriť si začal ešte na Slovensku a mal si projekty ako Uknow Skateboards alebo Cotton Garments. Ako vznikli a možno, prečo zanikli?
Uknow Skateboards bol môj prvý väčší projekt ešte počas tínedžerských rokov. V tom období som sa snažil prepojiť skateboarding, komunitu kamarátov a svoju fascináciu dizajnom oblečenia. Bola to pre mňa prvá skúsenosť s budovaním značky.
Neskôr sa moje záujmy začali viac orientovať na samotnú výrobu textilu, a tak vznikol projekt Cotton Garments. Išlo o značku zameranú na výrobu kvalitných white-label produktov, ako sú tričká, mikiny či ďalšie textilné produkty. Celý výrobný proces prebiehal na Slovensku – od pletenia látok cez farbenie a šitie až po finálnu potlač a výšivky.
Po čase som však začal cítiť limity lokálnej výroby. Svetový textilný priemysel sa vyvíjal rýchlejšie, než sme mu vedeli konkurovať z pohľadu technológií a možností. Preto som svoj podiel v projekte predal dvom partnerom, ktorí v ňom pokračujú dodnes. Ja som sa následne začal viac venovať produkcii oblečenia v Portugalsku a ďalších európskych krajinách.
Čo je jedna vec, ktorú si sa naučil počas budovania Uknow Skateboards, ktorej sa držíš dodnes?
Asi konzistentnosť a trpezlivosť. Pri Uknow Skateboards som si uvedomil, že väčšina vecí sa neudeje zo dňa na deň. Značky aj projekty rastú postupne a vyžadujú si disciplínu, aj keď výsledky ešte nevidno. Je to lekcia, ku ktorej sa dodnes vraciam pri každom novom projekte.
Veľa sa bavíme o oblečení, ale zaujímalo ťa najskôr práve to oblečenie, alebo umenie ako také?
Určite umenie. K tomu ma prirodzene priviedlo už rodinné prostredie. Moja mama sa venuje dizajnu a študovala rovnakú strednú umeleckú školu v Trenčíne ako ja, takže kreativita bola u nás doma vždy prítomná. Na druhej strane mi otec odovzdal záujem o podnikanie a praktický pohľad na fungovanie projektov. Dnes si uvedomujem, že práve kombinácia týchto dvoch svetov výrazne ovplyvnila to, čomu sa venujem.
Takže si mal k umeniu blízko odmala?
Áno, najskôr som navštevoval základnú umeleckú školu, pokračoval na strednej umeleckej škole v Trenčíne a následne na Fakulte výtvarných umení v Brne. Tú som síce nedokončil, ale v tom období som už cítil potrebu fungovať samostatne a skúšať veci v praxi.
Spätne si niekedy hovorím, že som možno mohol školu dokončiť. Na druhej strane ma práve vlastná cesta naučila veľa vecí, ku ktorým by som sa možno v akademickom prostredí nedostal.
Škola mi dala základy, ale veľká časť mojej cesty vznikala mimo nej – cez vlastné projekty, značky, spolupráce a neustálu snahu skúšať nové veci.
Čomu všetkému sa venuješ dnes?
Dnes sa primárne venujem art directionu, dizajnu, vizuálnemu umeniu a maľbe. Zároveň sa stále pohybujem aj v oblasti produkcie oblečenia, či už pre značku My Dear Clothing alebo pre ďalších klientov. Baví ma práve prepojenie kreatívnej a produkčnej stránky – od nápadu až po jeho realizáciu.
Ako vás napadlo urobiť My Dear Clothing Dinner?
Večera vznikla úplne prirodzene ako výsledok spolupráce medzi My Dear Clothing a reštauráciou La Finestra. Prišlo nám, že práve spojenie módy, gastronómie a komunity okolo značky dáva najväčší zmysel. Keďže La Finestra patrí medzi najlepšie talianske reštaurácie v Prahe, bola to ideálna príležitosť vytvoriť niečo, čo presiahne klasický launch kolekcie.
Podľa čoho ste posielali pozvánky?
Pozývali sme ľudí, ktorí sú prirodzenou súčasťou My Dear, našich priateľov, dlhodobých podporovateľov, partnerov a ľudí, ktorí so značkou žijú už dlhší čas.
Ako by si opísal celý večer niekomu, kto tam nebol?
Celý večer sme chceli postaviť ako zážitok. Hostia zažili fine dining pripravený šéfkuchárom Romanom Kintlerom, medzi stolmi prebiehala burleskná show a jedným z momentov, na ktorý si ľudia dodnes spomínajú, bolo vypaľovanie loga My Dear priamo do steakov pri stole.
Nakoniec však nešlo len o program. Najdôležitejšia bola atmosféra – stretnutie ľudí, ktorí majú značku radi, v prostredí, na ktoré sa nezabúda.
Tým, že robíš viac vecí naraz, nestáva sa ti, že sa nevieš všetkému venovať naplno?
Túto otázku si kladiem pomerne často aj ja sám. Som človek, ktorého prirodzene zaujíma veľa vecí naraz, a preto sa ich snažím rozvíjať paralelne. Postupom času som však zistil, že nemá zmysel preskakovať medzi všetkým každý deň.
Snažím sa preto fungovať v dlhších časových blokoch. Niektoré obdobia venujem viac umeniu, inokedy dizajnu alebo produkcii. Vďaka tomu mám pocit, že sa dokážem jednotlivým oblastiam venovať hlbšie a sústredenejšie.
Práve tvoje maľby a vizuálna tvorba majú veľmi charakteristický rukopis. Kde si našiel inšpiráciu napríklad pre svoj ikonický motív Face Grid?
Pravdupovediac, neviem to úplne presne pomenovať. Dlhodobo ma fascinujú galérie, umenie, architektúra či dizajn a všetky tieto vplyvy sa vo mne prirodzene ukladajú.
Motív hlavy sa objavil v jednom z mojich skicárov. V tom období som podvedome hľadal vizuálny prvok, ktorý by dokázal niesť myšlienky, ktorým sa venujem vo svojej tvorbe – introspekciu, osobné hranice a potenciál človeka. Postupne sa z neho stal akýsi vizuálny jazyk, ku ktorému sa stále vraciam.
Všimla som si, že nielen pri Face Grid-e často pracuješ s červenou farbou. Čím ťa tak oslovila?
Červená ma priťahuje už veľmi dlho. Je to farba, ktorá v sebe nesie energiu, napätie, vášeň aj určitú dávku nebezpečenstva. Dokáže byť agresívna a veľmi elegantná zároveň.
Neviem presne vysvetliť, prečo práve ona, ale vždy, keď s ňou pracujem, mám pocit, že vo vizuále vytvára emóciu, ktorú hľadám.
Je tvoja kreativita to, čo ťa odjakživa živí?
Viac-menej sa kreatívnou prácou živím od ukončenia strednej školy. Nikdy som sa však nevenoval iba jednej disciplíne. Popri dizajne a umení ma vždy zaujímal aj biznis, výroba a fungovanie projektov ako celku.
Pracoval si niekedy aj v korporáte?
Až donedávna som nikdy nepracoval v korporátnom prostredí. Práve teraz však nastupujem na pozíciu Art Directora v spoločnosti Potten & Pannen – Staněk. Zaujalo ma najmä to, že spája dva svety, ktoré mám rád – kreativitu a gastronómiu. Varenie je totiž moja veľká vášeň, takže to beriem ako zaujímavú novú kapitolu.
Máš obdobia, keď je pre teba ťažké tvoriť?
Samozrejme. Myslím si, že podobné obdobia zažíva každý človek, ktorý tvorí. Mne však pomáha to, že sa venujem viacerým oblastiam naraz.
Ako sa s tým vyrovnávaš?
Keď sa zaseknem pri maľbe, môžem sa na čas ponoriť do dizajnu alebo produkcie. A naopak. Vnímam to ako prirodzený balans, ktorý mi pomáha udržiavať si chuť tvoriť.
Čo ťa teraz najviac kreatívne zaujíma alebo kam by si sa chcel vo svojej tvorbe posunúť v najbližších rokoch?
Momentálne ma najviac láka presah do trojrozmerného priestoru. Zaujímajú ma sochy, objekty a veľké inštalácie, ktoré dokážu diváka fyzicky vtiahnuť do deja.
Stále ma baví maľba, ktorá je pre mňa určitou formou psychohygieny, no čoraz viac premýšľam nad tým, ako vytvárať zážitky, ktoré človek nielen vidí, ale ich aj priamo prežíva.
Kam sa moja tvorba posunie o niekoľko rokov, dnes neviem. Popri ostatných projektoch jej zatiaľ nechávam prirodzenú slobodu a som zvedavý, kam ma sama zavedie.
Čo je niečo, na čo sa ťa ešte nikto nespýtal, ale mal by?
Možno prečo sa popri všetkých komerčných projektoch stále venujem vlastnej tvorbe.
Odpoveď je jednoduchá – pretože mi pripomína, prečo som sa vôbec vydal kreatívnou cestou. Nie je to o kariére ani o výsledku. Je to priestor, kde si môžem dovoliť pochybovať, experimentovať a hľadať nové otázky bez toho, aby som musel hneď poznať odpoveď.
