Natália Evelyn Benčičová je fotografka a vizuálna umelkyňa, ktorej tvorba ťa donúti zastaviť sa vďaka atmosfére a zvláštnosti jej obrazov.
Natália Evelyn Benčičová je vizuálna umelkyňa, ktorá sa k fotografii dostala cez kombináciu skúseností a silnej vizualizácie, ktorá ju sprevádza od detstva. Ešte predtým, než sama začala tvoriť, pôsobila ako tínedžerka na rôznych foteniach v role modelky, vďaka čomu prirodzene spoznala fotografické prostredie aj jeho dynamiku.
Zásadnejšie však bolo jej vlastné uvažovanie v obrazoch — už ako dieťa si vytvárala imaginárne scény, ktoré si „premietala“ do priestoru okolo seba. Tento spôsob vnímania sveta sa postupne stal základom jej tvorby.
Dnes spätne vníma svoju predstavivosť ako kľúčový tvorivý nástroj, aj keď v rozhovore prezradila, že spočiatku ju nevnímala ako niečo, čo môže byť základom toho, čo bude jej povolaním.
Keď si hovorila, že si si veci predstavovala ako scény, rozmýšľala si aj nad divadlom?
Áno, preto sú mi blízke naratívne formy ako video a film. Fotografia je pre mňa dôležitá, ale niekedy v nej cítim limit, a tak som začala pracovať aj s inými médiami, napríklad videom či VR, kde je možné pracovať s vývojom v čase a ďalšími naratívnymi prostriedkami, ako sú text a zvuk.
Momentálne premýšľam aj nad formami bližšími divadlu — inštaláciami, do ktorých môže divák vstúpiť a ktoré sa menia.
Keď si začínala s fotografiou, rozmýšľala si nad tým, že to bude vidieť veľa ľudí?
Vôbec nie. Vtedy ma to ani nenapadlo. Začínala som celkom skoro a nebola som ešte v prostredí, kde sa rieši prezentácia tvorby. Fotografia je pre mňa veľmi prístupné médium — skoro každý ju vie použiť ako vyjadrovací prostriedok, aj keď samozrejme skill robí určitý rozdiel.
Teraz, keď už vieš, že tvoju tvorbu vidí veľa ľudí, máš niečo, čo by si ňou chcela odovzdať? Alebo sa to líši hlavne projekt od projektu?
Určite sa to líši projekt od projektu aj podľa témy. To, čo by som chcela odovzdať, je skôr moment kontemplácie — aby sa ľudia aspoň na chvíľu pozastavili a zamysleli sa nad tým, nie nutne „o čom to je“, ale čo v tom vidia ako diváci.
Vysvetľuješ rada svoje umenie, alebo ho radšej nechávaš na interpretáciu?
Som otvorená obom. Keď sa niekto zaujíma o moje práce, viem o nich veľa povedať — vychádzajú z pozorovania, premýšľania a referencií. Zároveň je pre mňa zaujímavé sa o nich ďalej rozprávať, aj preto, že projekty často nie sú úplne myšlienkovo uzavreté.
Osobne ale preferujem, keď najprv počujem interpretáciu druhého človeka. Moje práce nie sú vždy na prvý pohľad úplne zrozumiteľné — skôr nesú určitý pocit. Ľudia v nich často vidia veci, ktoré som si sama ani neuvedomila.
Pri videu a VR je to trochu iné, keďže pracujem s hovoreným slovom, a preto sú prístupnejšie na pochopenie bez ďalšieho textu alebo vysvetlenia.
Inšpiruje ťa okrem vlastných myšlienok aj literatúra alebo iné veci?
Inšpiruje ma prakticky všetko, ale veľmi výrazne literatúra — často sa moje projekty odrážajú od textu. Je to spôsob, ako sa dostávam k témam a ako ich prehlbujem.
Mám síce vlastné vizuálne vízie alebo intuíciu, prečo ma niečo zaujíma, ale keď idem do hĺbky, je to aj o konfrontácii s inými pohľadmi a myšlienkami, z ktorých potom rozvíjam vlastné.
Keby si chcela, aby ťa niekto lepšie spoznal, aký film by si mu pustila?
To je celkom tricky. Možno by som skôr povedala niečo z vlastnej tvorby — videá, ktoré som robila, alebo ideálne to, na ktorom práve pracujem. Z filmov, ktoré ma inšpirujú, mám jeden „go to“, ktorý som videla veľakrát — Possession od Andrzeja Żuławského.
Ako vnímaš vo svojej fotografii farbu?
Farba je u mňa vždy viazaná na konkrétny projekt — napríklad v Asymptote je výrazná červená, v Simulacraum zelená v kontraste so sivou a teraz pracujem s utlmenými skin tones pri projekte Second Virgin.
Je taktiež symbolická. Fotky sú často neutrálne až „bezfarebné“, aby, keď sa objaví výraznejší tón, bolo jasné, že ide o úmyselné rozhodnutie. Je to trochu ako na divadelnom pódiu — priestor je redukovaný na to, čo je dôležité pre naratív. Fokus pre mňa nie je len na farbe, ale aj na kompozícii či objekte, ktorý je súčasťou kódovania významu obrazu.
Mne to skôr príde tak, že aj vďaka tým tlmeným farbám aj malá odchýlka „vyskočí“. V dobrom zmysle slova.
Hej, presne. Vo fotografii je dosť náročné udržať pozornosť — človek si obraz buď uvedomí, alebo ho len rýchlo prejde. A to je podľa mňa najväčšia výzva fotografie: že sa dá ľahko skonzumovať bez hlbšieho zastavenia.
Veľmi mi pomáha, že si veci pred fotením kreslím — začala som to robiť v posledných rokoch. V kresbách je len podstatné: hlavné prvky, niekedy aj farby, ktoré chcem zachovať.
Keď vytváraš scénu, je pre teba ťažké nájsť priestory, ktoré k nej ladia, alebo radšej pracuješ s holým priestorom?
U mňa je to dosť špecifické — priestor je často jedna z prvých vecí, ktoré mám určené. Častokrát skôr než samotnú scénu, keďže architektúra je pre mňa veľmi dôležitá a v štúdiu pracujem iba zriedka. Moje témy vždy prekladám do priestoru. Ako by tento pocit vyzeral ako priestor?
Vždy teda najprv hľadám priestor, ktorý zodpovedá „moodu“, ktorý mám v hlave, a až potom v ňom budujem scénu. Takmer nikdy to nie je opačne.
Je pre teba ťažké nájsť tieto priestory, alebo vieš, kde ich hľadať?
Je to dosť ťažké — keby som ich mala viac, asi by som robila aj viac fotení. Dosť to závisí od toho, kde človek žije a aké priestory sú dostupné, a to priamo ovplyvňuje moju tvorbu.
Vidím to spätne: keď som žila v Bratislave, boli tam iné priestory a z toho vychádzali aj iné témy, vo Viedni taktiež a v Berlíne sa moja tvorba znova mení.
Každé miesto má inú estetiku, atmosféru, som na to dosť citlivá. Takže áno, hľadanie priestorov je práca — niečo, čo musím aktívne robiť, nie čo ku mne prichádza samo.
Presťahovala si sa do Berlína aj kvôli architektúre?
Nie, nebol to dôvod. Úprimne ani som nemala jeden jasný dôvod. Skôr ma sem priniesli ľudia — veľa sme sem cestovali s kamarátmi a bola tu väčšia voľnosť, ktorá nás dlhodobo lákala a inšpirovala.
Počas covidu som tu začala viac pracovať digitálne, na 3D projektoch a spoluprácach. Teraz sa ale viac vraciam k reálnym priestorom a pracujem aj na svojom prvom väčšom fotografickom projekte v Berlíne, kde priestory už aj fyzicky hľadám.
Záleží ti aj na miestach, kde vystavuješ, aby korešpondovali s daným projektom?
Áno, určite. Ale mám pocit, že som to zatiaľ nemala možnosť úplne preskúmať tak, ako by som chcela. V hlave mám predstavy, ako by sa to dalo robiť, a dúfam, že sa mi ich podarí niekedy naplniť.
Často fotografuješ hlavne ženy. Čím ťa inšpirujú?
Je to niečo, nad čím som sa nedávno sama zamýšľala. Myslím, že to súvisí s mojou skúsenosťou a identitou — s tým, čo sa ma dotýka a čo ma zaujíma.
Projekty sú pre mňa spôsob spracovávania vlastnej skúsenosti a sú do veľkej časti autobiografické, aj keď sa snažím, aby tak neboli primárne čitateľné. Dôvodom k tomu je, že témy, ktoré spracovávam, presahujú vlastnú realitu a chcem, aby v nich pozorovatelia videli svoju vlastnú realitu viac ako tú moju. V mnohých projektoch hrá úlohu téma ženskosti, preto dáva zmysel mať aj takéto zastúpenie v role charakterov.
Napriek tomu ma ženy inšpirujú na individuálnej rovine; v projektoch sa odrážajú skôr širšie spoločenské skúsenosti, vzory správania či medziľudské vzťahy. Konkrétne osoby sú často umelkyne a moje kamarátky a zosobňujú charakter, ktorý zodpovedá projektu.
Teraz pracuješ na projekte Second Virgin. Čo ťa inšpirovalo, keď si s ním začínala?
Tento projekt je opäť dosť autobiografický — pracujem tam s pocitmi, ktorými si sama prechádzam, a stále sa vyvíja.
Začalo to projektom Artificial Tears, ktorý sa venoval feminine experience cez AI voice asistentov a tomu, ako reprodukujú ženské stereotypy, rovnako ako celkovému skúmaniu vzťahu človeka a technológie. Aj po jeho dokončení som túto tématiku stále sledovala.
Z toho vznikol impulz pokračovania, ale v inej rovine — Second Virgin je ďalšia kapitola s podobným základom, ale novými referenciami. Postupne sa mi odhaľujú ďalšie vrstvy.
Rozumiem. A keď robíš fotografie do týchto projektov, má každá vlastný príbeh, alebo na seba nadväzujú? Pozerajú sa na tú istú tému z rôznych uhlov?
Áno, v rámci projektu na seba jednotlivé scény nadväzujú a preferujem, keď sú prezentované spolu. Preto som sa časom začala cítiť obmedzená fotografiou a prešla som k videu, kde sa dá vytvoriť poradie a naratív.
Vo fotografii je to zložitejšie, lebo obrazy sa často šíria samostatne a často mimo kontextu a témy, na ktorú reagujú. Preto musia fungovať oboma spôsobmi — každý obraz má vlastný význam, no zároveň spolu hovoria o jednej téme. Vnímam ich ako kúsky jednej väčšej myšlienky. Moje série sú niektoré menšie, iné väčšie, a čím som staršia, tým sa prirodzene rozrastajú.
Pri Second Virgin mám veľa materiálu, ale stále pocit, že som len na začiatku.
Čítala som o projekte Second Virgin, kde píšeš, že „it poses questions about control and submission, beauty as well as the monstrosity of the uncanny“. Dokážeš si na niektoré z tých otázok aj odpovedať?
Skôr mám pocit, že tie otázky len zobrazujem. Určite sú to veci, nad ktorými sa zamýšľam a snažím sa ich skúmať, ale nemusí to mať jednu jasnú odpoveď.
Aj samotné obrazy často obsahujú kontradikcie. V Second Virgin je to pre mňa obzvlášť intenzívne, pretože zobrazujem problematiku vecí, ktoré zároveň kritizujem. Hľadám spôsob, akým to uchopiť.
Video mi dáva priestor tie otázky rozvíjať postupne, aj keď sa objavia neskôr v procese. Ale radšej sa vraciam ku kladeniu otázok ako vysvetleniam: „Pozri sa na to a vnímaj, čo v tom vidíš a cítiš a prečo?“
Taktiež veľa pracuješ s telom. Vnímaš ho ako nositeľa nejakej identity alebo emócie? Alebo ako vnímaš to, čo zachytávaš?
Identita tela je u mňa prítomná naprieč projektmi. V projekte Asymptote, som na Slovensku pracovala so socialistickou architektúrou. Tam išlo skôr o kolektívnu identitu. Telá boli súčasťou väčšieho vzorca, nie individuálnych príbehov, čo súviselo aj s politickým myslením doby.
V projektoch ako Artificial Tears či Second Virgin je telo výraznejšie, ale stále funguje skôr ako univerzálny prvok než konkrétna identita — ako vrstvy skúseností, ktoré môžu patriť rôznym ľuďom.
Pri portrétoch a kolaboráciách — napríklad s umelcami s Downovým syndrómom alebo v projekte pre LÁV Magazine s ľuďmi bez domova — ide už priamo o konkrétne identity. Vo väčšine ostatných prác je to skôr „stand-in“ pre širšie prežívanie.
Zmenil sa tvoj vzťah k vlastnému telu a identite vďaka tomu, že sa nimi vo svojej tvorbe tak intenzívne zaoberáš?
Určite áno, ale nechcem povedať, že som všetko „vyriešila“, skôr mi pomohla zahojiť niektoré traumy, ktoré ma zaťažovali. Ide to k jadru toho, prečo sa veci dejú a ako sa dajú vnímať inak.
Veľa ľudí moje práce vníma ako temné, ale ja ich vnímam skôr ako symbolické procesy vývoja, kde sa pracuje s problémami či traumou, ale v prvom rade s ich rozuzlovaním a prekonávaním.
